Armáda EÚ? Komu chýbajú u nás eurovojaci?

Nitra 2. septembra 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Petr David Josek)

Vytvorenie spoločnej európskej armády je pomerne nová politická téma, ktorá preniká už aj do pronárodnej tlače v politicky korektnom proeurópskom duchu, podobnom tomu, ktorý je mainstreamových médiách. Je to príliš vážna téma, aby sme ju ponechali len v rukách eurohujerov. Základná otázka je, načo EÚ potrebuje vlastnú armádu?

Odpoveď hľadám v histórii: v celej mnohotisíc ročnej histórii ľudstva nikdy neexistovalo impérium, či štátny útvar bez  armády. Aj štát Vatikán má vlastnú armádu. Síce len symbolickú, ale má ju. Záujem o vytvorenie armády EÚ je jasný prejav jej pretvárania na štátny útvar!

Súčasne odovzdávanie velenia nad svojou armádou do bruselského eurocentra zbavuje európske štáty ich fundamentálneho štátneho atribútu. Je to jasný krok k zániku súčasných štátnych útvarov a ich degradáciou na regióny. Je potrebné jasne povedať, že armáda nie je demokratická inštitúcia. Je to nástroj brachiálnej moci, je to inštitúcia postavená na tvrdej disciplíne a slepej poslušnosti.

Štát potrebuje armádu na útok proti vonkajšiemu nepriateľovi, alebo na ochranu pred vonkajším nepriateľom, dôležitý je však aj ďalší dôvod – a to je použitie proti vlastnému obyvateľstvu. Pozor, tento dôvod vôbec nie je zriedkavý, je pomerne častý! Videli sme, napríklad, nasadenie francúzskej armády do ulíc francúzskych miest počas dvojročného výnimočného stavu, alebo teraz proti žltým vestám!

Pred pár dňami švédski policajní predstavitelia požiadali švédsku vládu o nasadenie armády do tzv. no-go zón, pretože polícia tam už nevie zjednať poriadok. Vlastná armáda prebudí v bruselskej administratíve imperiálne ambície, ale získa aj  možnosť zjednať poriadok v nepokojnom regióne EÚ pri sociálnych, či etnických nepokojoch, alebo nastoliť demokraciu tam, kde nevyhrali voľby tí správni, probruselsky korektní politici.

Armáda je faktor tvrdej unifikácie: vnútropolitickej a zahraničnopolitickej orientácie, ako aj vojensko-obrannej doktríny! Znamenalo by to spoločný obranný rozpočet, čo je tvrdý unifikačný ekonomický faktor. Kvôli ktorému z týchto dôvodov pištia srdcia niektorých slovenských politikov za spoločnou armádou? Čo by to Slovenskej republike prinieslo? Bola by bezpečnejšia, istejšia, suverénnejšia, slobodnejšia, bohatšia?

Aj pri najväčšej snahe, nenachádzam pre Slovensko žiadne pozitíva. Viedlo by to k politickej aj vojenskej nestabilite v európskom priestore, pretože pri existencii NATO by tu boli zrazu dve nadnárodné veliace štruktúry, ktorých vzťah by nemusel byť vždy práve harmonický. Paradoxne, obe by sídlili v Bruseli. Možno to čítať ako signál, že v EÚ kalkulujú so zánikom NATO a armáda EÚ by mala byť nová forma medzinárodného vojenského projektu.

Nepriamo pre to svedčí aj snaha USA o bilaterálne zmluvy o vojenskej spolupráci s európskymi štátmi, aby po prípadnom zániku NATO mali tento priestor naďalej vojensky pokrytý iným spôsobom. Európska armáda by sa dostala aj na územia, kde nikdy nevkročili vojská NATO – na územie neutrálnych štátov Rakúska a Švédska. Mier a stabilitu v Európe by to určite neposilňovalo.

Mimoriadne nebezpečenstvo spoločnej armády EÚ vidím v tom, že Nemecko, ako ekonomicky najsilnejší a najľudnatejší štát EÚ, začne siahať na francúzsky jadrový kufrík. Nemecku by to dokonca umožnilo pod tenkou košieľkou armády EÚ budovať si vlastný jadrový potenciál, čo teraz nemôže.

Po zániku Varšavskej zmluvy odôvodnil vtedajší britský premiér John Major ďalšiu existenciu NATO bonmotom: NATO je pre Britániu stále dôležité, pretože drží Ameriku blízko, Rusko ďaleko a Nemecko nízko. V tomto zdanlivo žartovnom bonmote je hlboký myšlienkový odkaz, neradno ho ignorovať. Ak vznikne spoločná európska armáda, Amerika bude ďalej, Rusko bližšie a Nemecko vyššie.

Dr. Štefan Paulov