Šaštín 15. septembra (TK KBS/HSP/Foto:TKKBS – Peter Zimen)

Mariánski ctitelia sa v týchto dňoch zišli v Šaštíne. K Sedembolestnej Panne Márii, ktorej národná svätyňa je práve v tomto meste, prišli prosiť i ďakovať a svoje osobné, rodinné i národné radosti a bolesti. Vyvrcholením národnej púte k patrónke Slovenska, ku ktorej sa už niekoľko storočí utiekajú tisíce detí, mladých i dospelých, bola dnešná slávnostná svätá omša za účasti viacerých biskupov Slovenska i zahraničia. Hlavným celebrantom a kazateľom na slávnosti bol prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak. Prinášame plné znenie homílie arcibiskupa Babjaka.

Pochválený buď Ježiš Kristus, Slava Isusu Christu!

Vážený pán prezident SR, excelencie otcovia arcibiskupi a biskupi, bratia kňazi v rôznych službách, svetskí predstavitelia všetkých hodností a úradov, rehoľné sestry, milá mládež, milí televízni diváci, drahí mariánski ctitelia a pútnici, drahí bratia a sestry!

Prežívame jubilejný rok – storočnicu fatimských zjavení. Pripomíname si šesť zjavení Panny Márie vo Fatime trom malým deťom: Lucii, Hyacinte a Františkovi. S odstupom času jasne vidíme a rozumieme ich zmysel – boli varovaním pre ľudstvo pred svetovou vojnou. Žiaľ, ľudia vtedy zostali nevšímaví na varovné slová Nebeskej Matky, a preto sa udiali tie hrozné udalosti prvej a druhej svetovej vojny.

Škoda, že ani dnes ľudstvo často nepočúva Bohorodičku, spochybňuje jej zjavenia, ba vysmieva sa im, neprijíma posolstvo modlitby svätého ruženca.

Dnes, 15. septembra, slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Tento sviatok je pre nás Slovákov, ale aj pre ľudí iných národností v našej krajine o to významnejší, že Panna Mária Sedembolestná je Patrónkou Slovenska.

Dejinné cesty slovenského národa majú veľa spoločného s krížovou cestou Sedembolestnej Matky Božej. Azda i preto si slovenský národ tak veľmi ctí a miluje Matku Božiu. V Sedembolestnej mal náš národ vzor, ako treba niesť kríže života. V nej prechovával cez stáročia nádej, že raz sa aj jeho utrpenie skončí víťazstvom, lebo cesta kríža je cestou k víťazstvu. Tejto veľkej láske k Sedembolestnej Matke Božej treba zaiste pripisovať i tú skutočnosť, že náš malý, slovenský národ, žijúci na takom citlivom mieste Európy, sa udržal pri živote, aj napriek toľkej nepriazni čias. Udržal si nielen svoju reč, národnosť, ale v prevažnej väčšine ostal verný Katolíckej cirkvi.

Všetci nepriatelia Cirkvi dobre pochopili, že mariánsky kult je silnou oporou Cirkvi, preto ho chceli odstrániť. Ak si náš národ aj do budúcnosti uchová hlbokú mariánsku úctu, obstojí, a to vo všetkých ťažkých skúškach sekularizmu, konzumizmu a praktického materializmu, ktoré oberajú človeka o slobodu ducha.

V úryvku evanjelia podľa sv. Jána počúvame slová: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka“ (Jn 19, 25). Áno, Panna Mária sprevádzala svojho Syna Ježiša Krista verne celých 33 rokov. Bola aj pri finále jeho pozemského života na Kalvárii pri kríži, keď na ňom zomieral.

Profesor Jozef Vrablec nás na teológii učil, že utrpenie Krista nemožno ohlasovať ako nejakú vytrhnutú časť z celého kontextu jeho spasiteľného diela, ani nemožno Kristov kríž, jeho smrť ohlasovať nejako smutne ako akúsi nepríjemnú záležitosť pred slávnym vzkriesením. Ale vždy v plnosti a v kontinuite s celými dejinami spásy.

Preto aj Pannu Máriu keď vidíme pri Ježišovom kríži, vidíme ju pri celom diele spásy, vidíme ju pri Ježišovej Pasche. Môžeme ju nazvať paschálnou ženou, ženou veľkonočného tajomstva.

Carlo Carretto hovorí, že Mária mala takú vieru a dôveru v Boží plán spásy, že ona, ktorá by si bola ľudsky prvá zaslúžila, aby sa jej vzkriesený Syn zjavil, nepotrebovala toto zjavenie, lebo verila, že vstal z mŕtvych. Preto ani nemáme zmienku o tom, že by sa jej Zmŕtvychvstalý zjavil. Môžeme slová Svätého písma „Slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1Kor 1,18) vzťahovať obzvlášť na Pannu Máriu, lebo porozumela slovu kríža, uverila, že kríž je pre tých, ktorí uverili – Božou mocou. Pre kresťana je kríž oslávený, pretože na ňom Kristus premohol smrť.

Preto aj kresťanský Východ v ikonografii znázorňuje Krista na kríži nie ako zničeného, ale ako víťaza nad smrťou. Ba vidíme tu niečo unikátne. Kresťanský východ pri znázorňovaní kríža dokázal spojiť obidve roviny – smrť i vzkriesenie. Kristus na kríži má už oslávené telo, čiže východný kríž predstavuje: aj Krista ukrižovaného, lebo je na kríži, ale zároveň ukazuje aj Krista vzkrieseného, s osláveným telom ako Kráľa.

Panna Mária žila v tichom príbytku v Nazarete, osamelá, ale duševne vždy spojená so svojím Božským Synom. Meč v srdci nosila vyše tridsať rokov. Čakala na deň, keď Ježiš položí svoj život pre spásu ľudí. Keď súhlasila stáť sa Ježišovou Matkou, rovnako súhlasila aj s Ježišovou smrťou. Zo Svätého písma vedela, prečo Ježiš prichádza na svet. A teda, už pri Zvestovaní malá takú dôveru v Boha, že jej áno bolo súhlasom nielen so zázračným počatím, ale aj s celým Božím plánom spásy. A keď jej Simeon hovoril o meči, oná bola pripravená na toto poslanie.

Panna Mária trpí pod krížom. Poznáme jej tajomstvo? Mária chce trpieť, ako chce trpieť jej Syn. Ako On, tak aj Ona s ním chce robiť pokánie za hriechy sveta. Posmievači kričali: „Ak si Boží Syn, zostup z kríža!“ (Mt 27, 40). Gerson píše: „Keby Kristus chcel zostúpiť z kríža, Mária by ho prosila, aby tam zostal.“

Panna Mária stojac na Golgote, pod oltárom kríža jej Božského Syna, trpela ako matka s Ním a svoje utrpenie obetovala za nás a ukázala nám ako aj my máme spojiť vlastné obete s obetou Krista. Ona, ako Matka obetujúceho sa Veľkňaza z Golgoty, veľkodušne obetovala svoje materinské právo na svojho najmilšieho a najdrahšieho Syna. Nekoná to snáď rovnako pri každej svätej liturgii, kde je – ako nám viera hovorí – sprítomňovaná obeta kríža?

Pápež Pius X. tiež dobre rozumel tajomstvu Kalvárie, keď hovoril, že Mária na Kalvárii pociťovala aj istý druh radosti. Bola veľmi zaujatá dielom vykúpenia duší, ktoré sa uskutočňovalo drámou jej umierajúceho Syna.

Stala pod krížom cez tri dlhé hodiny ukrutnej agónie Syna, ako hrdinský vojak na stráži. Videla svojho Božského Syna visiaceho medzi nebom a zemou. Videla klince a tŕňovú korunu, kvapky krvi padajúce na zem, vojakov, ktorí hádzali kocky o jeho šaty, počula svätokrádežné potupy a bohorúhania.

Ona, spolu so svojím Synom naplno prežívala jeho umučenie a potupnú smrť. Podobne ako Ježiš, aj Panna Mária dobrovoľne prijala túto obetu a obetovala svojho Syna Bohu. Jej srdce bilo v súlade so Srdcom Spasiteľovým. Pre matku je hrozné, keď vidí, že sa jej dieťa, aj keď už dospelé, sužuje v smrteľnom zápase a ona nemôže z neho sňať utrpenie. Ani pri vlastnom smrteľnom zápase nebude tak trpieť, ako trpí pri smrteľnom zápase svojho dieťaťa.

Ešte ako kaplán v Prešove som pochovával ročné dieťa rodičom, ktorí nechceli dovoliť uložiť rakvu s ich dieťaťom do hrobu. Bolo to hrozné, čo prežívali títo manželia. Plakal som s nimi.

Ale už s koľkými matkami som zaslzel, keď plakali v spovednici nad blúdením svojich synov a dcér. Rodičia hrozne trpia, keď ich syn, či dcéra zomrie. Ale dovolím si tvrdiť, že bolesť rodičov je ešte väčšia, keď ich syn, či dcéra sú duchovne mŕtvi, keď sú závislí na drogách, na alkohole, na hracích automatoch, na sexe a nedajú na radu nikoho, nechcú ožiť. Rodičia sa vtedy umárajú v žiali. A mnohokrát to trvá aj dlhé roky.

Panna Mária počula Ježišovo posledné vydýchnutie, poslednú modlitbu, posledné slovo: „Dokonané je.“ Ježiš odovzdal svojho ducha do Otcových rúk. Mária zostala ďalej stáť pod krížom. Slnko sa zatmelo, skaly sa pukali. Stotník prebodol kópiou Ježišov bok a keď kópiu vytiahol, vyšiel prúd krvi a vody. Ježiš naozaj zomrel. Vykúpenie sveta bolo dokonané. V tomto diele mala Mária svoje nezastupiteľné miesto a poslanie, ktoré naplnila do poslednej bodky.

„Boh tak miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí nezahynul, ale mal život večný“. Môžeme tiež povedať: „Mária nás tak milovala, že obetovala svojho Syna pre našu spásu!“ Samozrejme, že je veľký rozdiel v stupni tejto lásky. U Boha bola nekonečná láska, u Panny Márie bola veľká, nesmierna, ale ľudsky ohraničená láska.

Boh je oslávený. Ľudstvo je vykúpené. Pre tieto dve pravdy, Mária – obrazne povedané – pribila na kríž s Ježišovým telom aj svoje vlastné srdce. Chcela trpieť, prijala jeho smrť, lebo svojou hlbokou vierou rozumela Ježišovmu vykupiteľskému dielu.

Kresťan je človek, ktorému Boh zveril zodpovednosť za spásu svojej duše, ale aj za spásu iných ľudí. Môžeme mať stovky, tisícky úloh v živote, ale úloha spolupracovať s Božou láskou na svojej spáse a na spáse druhých ľudí je prvoradá a najdôležitejšia.

Ľudia však v tomto živote na všetko možné i nemožne myslia, so všetkým počítajú, iba na svoju vlastnú smrť nechcú myslieť, hoci ona je najväčšou realitou v živote každého človeka. Denne sa k nej približujeme. Ona čaká každého z nás.

Fatimským deťom k obetavosti za druhých pomohlo videnie pekla a poznanie, koľko duší ide do zatratenia. My tiež vidíme koľko ľudského nešťastia sa stáva vo svete, nevinní ľudia zomierajú vo vojnách, pri teroristických útokoch či pri iných katastrofách. Ale myslíme nielen na telesnú smrť, myslíme aj na to, kde sa dostávajú duše týchto ľudí, ktorí hynú pri týchto rôznych nešťastiach. Môžeme im pomôcť, môžeme sa za nich modliť a obetovať svoje každodenné ťažkosti života, choroby, či urážky od ľudí. Pomáhajme si takto vzájomne k spáse.

Sedembolestná, práve preto, že rozumie ľudskej bolesti, pomáha tam, kde človek trpí, kde sú vojny, a kde sú rôzne tragédie a nepokoje.

Stredný východ sa už niekoľko rokov zmieta v nezmyselnej vojne. V júli bola v Prešovskej archieparchii na návšteve mystička Myrna Nazour z Damasku spolu so svojím manželom Nicolasom. Hovorila o tom hroznom utrpení a spomenula aj udalosť, ktorá sa stala v ich dome, kde sa ľudia schádzajú každý deň na modlitby.

Ich dom zasiahla raketová strela. Prešla strechou, múrom a zastavila sa v povale dolnej izby, kde sa modlilo mnoho ľudí a bola medzi nimi aj Myrna. Po veľkom tresku sa ľudia naľakali a keď uvideli v povale izby visieť strelu a čosi červené tam blikotalo, zavolali pyrotechnikov, aby strelu zneškodnili, lebo nevybuchla. Vytiahli ju v hornej izbe a použili pri tom viacero uterákov, lebo bola veľmi horúca.

Čo však bolo najväčším prekvapením pre všetkých, bolo to, že strela bola ovinutá ružencom, s červenými plastikovými zrniečkami. To bolo to blikotavé červené svetielko, ktoré videli. Odkiaľ sa však vzal ruženec, to nikto nevie a to, že sa neroztopil hoci bol z plastu, a strela bola veľmi horúca, to bolo tiež nepochopiteľné. Nebol to však klasický 5 desiatkový svätý ruženec, ale bol to ruženec Sedembolestnej – mal 7 častí po 7 zrniek.

Myrna sa nikdy predtým s takým ružencom nestretla, nevedela, čo je to za ruženec. Až potom sa na internete dozvedela, že je to ruženec Sedembolestnej Panny Márie, a Sedembolestná je Patrónkou Slovenska.

Môžeme preto povedať, že Panna Mária Sedembolestná ochránila ľudí v jej dome, v Damasku, hoci bol zasiahnutý raketovou strelou. Matka Božia iste chcela naznačiť, že nielen v nebezpečenstvách, ale stále sa k Nej máme modliť svätý ruženec.

Milujme Pannu Máriu, lebo je našou Matkou. Uctievajme si ju Sedembolestnú, lebo je našou Patrónkou. Volajme k nej, lebo je našou Orodovníčkou, Sprostredkovateľkou a Tešiteľkou.

Sedembolestná Panna Mária musela prejsť cestou utrpenia a bolesti, aby sa stala kráľovnou mučeníkov a kráľovnou neba. Ale Ona netrpela iba tých sedem bolestí, ktoré sa jej tradične pripisujú. Celý jej život bol plný bolestí, ale bolestí, ktoré mali zmysel, lebo viedli k vykúpeniu ľudstva.

Panna Mária Sedembolestná je pre nás veľkým príkladom a vzorom, ako trpieť a niesť svoje kríže. Všetko má v živote zmysel, ak veríme ako Ona, všetko ma v našom živote zmysel, ak veríme jej Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý za nás zomrel, ale na tretí deň vstal z mŕtvych a viac už neumiera. Všetko má v živote zmysel, keď máme záujem o živého Ježiša Krista, ktorý sa nám núka v Eucharistii, aj vo všetkých sviatostiach, v Božom slove a v každodenných životných situáciách, aby bol našou silou, naším duchovným pokrmom, našou spásou.

Eucharistia nás robí pripravenými na druhý príchod Pána. Keď budeme pravidelne hodne prijímať Eucharistiu, sme na ceste do blaženej večnosti, lebo Ježiš povedal: Kto je moje telo a pije moju krv ma v sebe život večný. Už tu na zemi nám dáva účasť na večnom živote, pretože nás zjednocuje s Kristom v každodennej realite, v radosti i bolesti.

Pannu Máriu pod krížom vidíme ako tú, ktorá prijíma Boží plán. Nevidíme ju tam ako tú, ktorá by neprijímala tajomstvo kríža, ale ju vidíme ako ženu viery, ako tichú Máriu. Ak o jej Synovi prorok Izaiáš napísal „ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom a neotvoril ústa“ (Iz 53, 7), podobne aj ona neotvára ústa, aby robila Bohu či ľuďom výčitky, ale vo svojom srdci precíti Božiu lásku.

Kresťan je človek, ktorý hľadí na tajomstvo kríža vo svojom živote očami viery. Tak hľadíme na chorobu, tak hľadíme na človeka, ktorý nám strpčuje život, alebo na človeka, ktorý potrebuje našu pomoc, tak hľadíme na všetko to, čo Boh dovolí, aby sme sa mohli obrátiť.

Tento pohľad viery, tento pohľad kresťana, tento pohľad Sedembolestnej nám dnes často chýba. Veľmi ľahko preberáme ducha tohto sveta, podľa ktorého je kríž bláznovstvo, nezmysel, hlúposť. Pozerať na kríž bez viery znamená nevidieť ho v kontinuite so vzkriesením, ale iba vytrhnuto z kontextu spásy.

Tento pohľad Sedembolestnej na kríž a jej prítomnosť pri Ježišovom kríži je pre nás radostnou zvesťou. Veď pri Ježišovom kríži sa udiala tá hlboká scéna, keď Ježiš daruje Jána – a s ním aj nás – svojej matke a svoju matku daruje Jánovi – a teda aj nám. Pri Ježišovom kríži sa tak môžeme naučiť prijímať jeden druhého ako aj nás prijal Kristus (porov. Rim 15, 7). Keď potom Mária drží v náručí svojho Syna Ježiša – ten obraz Sedembolestnej máme zaiste všetci vtlačený do našich sŕdc a do našich myslí, lebo je nám ľudsky veľmi blízky – ešte viac nás tým utvrdzuje vo viere, že podobne, ako povedala áno Nebeskému Otcovi a prijala Ježiša za svojho syna, hovorí áno Ježišovi a prijíma nás za svojich synov a dcéry.

Ako veľmi sa potrebujeme tomuto učiť, pretože život prináša mnohé takéto situácie. Napr. v manželstve. Zaiste mi dáte za pravdu, že koľkokrát potrebujete prijímať jeden druhého tak, ako nás prijal Kristus – slabých a hriešnych. Alebo v práci, keď kolega alebo kolegyňa nerobí podľa našich predstáv. Alebo v spoločnosti, ktorá môže naozaj napredovať iba vtedy, keď medziľudské vzťahy v nej sú postavené na hodnotách, keď sme schopní navzájom sa prijímať.

Kazatelia na Sviatok Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska často spomínajú rôzne neporiadky v našom živote a všetko kritizujú.
Pokúsme sa nekritizovať počínanie druhých, ale zamyslime sa nad svojím vlastným životom. Slovensko sa považuje za kresťanský národ. Tvoria ho v prevažnej väčšine kresťania. Keď chceme niekoho kritizovať, tak najprv sami seba.

Nie, nekritizujme len tak ľahkovážne, pod vplyvom emócií, nikoho, ani utečencov, ani neveriacich, ani moslimov, ani verejných hriešnikov, ani svojich známych, ľudí okolo nás a nevystatujme sa, že sme kresťania, lebo ani si to neuvedomujeme ako sami hrešíme a ako dávame zlý príklad všetkým ostatným. Aby sme si konštruktívnu kritiku nezamieňali s ohováraním či osočovaním.

Kresťan sa na prvom mieste modlí za takýchto ľudí a prosí Boha o svetlo, aby im vedel pomôcť v ich potrebách, ale aj duchovne pomôcť na ceste ich obrátenia, ako aj nám Pán pomáha a posilňuje nás. Iste, sú veci, postoje či konanie, ktoré kompetentní ľudia musia vedieť kriticky pomenovať, odhaľovať a ponúkať konštruktívne riešenia.

Panna Mária nikoho nekritizovala, hoci videla toľko neprávostí, ktoré farizeji a zákonníci robili jej Synovi. Ona sa za nich zaiste modlila, vyprosovala im v tichosti obrátenie a o niektorých sa píše v Evanjeliu: napr. lotor na kríži, či stotník, ktorý prebodol Ježišovi bok, sa obrátili. Ale iste i mnohí iní sa aj na základe jej modlitieb obrátili.

Panna Mária sa aj dnes modlí za obrátenie hriešnikov, ale najviac sa modlí za naše vlastné obrátenie, za obrátenie kresťanov, ktorí uverili v jej Syna, ale nežijú verne podľa neho. A kto sú tí kresťania? V prvom rade to som ja, aj ty, brat, sestra. Žijeme v predstave kresťanstva, ale náš život je často veľmi vzdialený pravému kresťanstvu, lebo sme egoisti a naše počínanie je tým najviac zasiahnuté. Máme sa v podstate dobre, a preto sa zatvárame životu, prijímame jedno či dve deti a nehľadíme na to, že tým vymierame. Nemyslíme na budúcnosť nášho národa, nemyslíme na budúcnosť našich rodín. Kto sa postará o našich starých rodičov? Iste, niekto sa postará, veď zaplatíme hoc aj cudzincom, presne tak, ako sa naši nezamestnaní chodia starať o starých a nevládnych ľudí do Rakúska.

Deti boli vždy, dlhé stáročia znamením vzájomnej lásky a Božieho požehnania. A dnes? Dnes – ako o tom presviedčajú nielen štatistiky, ale aj ľudská skúsenosť – sú deti mnohým na prekážku a moderný človek si vie poradiť, aby sa nerodili, veď život si treba užiť, veď chceme spoznať svet, navštíviť mnohé zaujímavé krajiny, chceme exkluzívne dovolenky a deti by boli na prekážku. Ozaj deti sú na prekážku?

Dnes mnohí majú pekný vzťah k prírode a ku všetkému živému. Myslím konkrétne aj na jedno dievča, ktoré chránilo každého chrobáka, každú mušku a každé Božie stvorenie, ale sama išla na potrat. Je to až neuveriteľné, že také citlivé dievča, zrazu sa stalo také necitlivé na nový ľudský život, ktorý nosila pod svojím vlastným srdcom…

Veru, všetci potrebujeme obrátenie, tak jednotlivci, ako aj celý národ. Preto sa s dôverou utiekajme k Bohorodičke, aby nám vyprosila pravé obrátenie, aby sme si znova začali vážiť život a prijímali ho s radosťou, ako znak manželskej lásky a Božieho požehnania. Aby sme prijímali jeden druhého – aj v kontexte prijatia detí, aby mohli byť počaté, narodiť sa a byť kresťansky vychovávané.

Prvého septembra 2017 odišla k Nebeskému Otcovi manželka gréckokatolíckeho kňaza Bratislavskej eparchie Mária, vo veku 32 rokov. Všetci, ktorí poznáme okolnosti jej smrti, sme dojatí jej postojom i postojom jej manžela, nášho kňaza Jána. Keď bola v treťom mesiaci tehotenstva, diagnostikovali jej rakovinu. Rozhodla sa však neohroziť život dieťaťa, a preto nepodstúpila liečbu, ktorá by bola nebezpečná pre dieťatko pod jej srdcom. Narodila sa im zdravá dcérka Monika, v poradí ich tretie dieťa. Po pôrode začala s náročnou liečbou. Avšak tá už nezabrala. Verme, že táto jej obeta z lásky k životu, ktorý dáva Boh, prinesie svoje ovocie. Jej hrdinský postoj je niečo, čo nás všetkých – predovšetkým vás, žijúcich v manželstvách, – môže povzbudiť a posilniť v dôvere v Boha.

Môžeme si spytovať svedomie aj ohľadom iných našich hriechov. Napr. ohľadom stability našich rodín, ohľadom našej živej viery, našich modlitieb, využívania voľného času, poctivej práce, korupcie, ohľadom nášho egoizmu v každom smere…

Jeden kňaz našej Prešovskej archieparchie dostal v lete od svojich známych fotografiu z  Gerlachovského štítu, na ktorom je umiestnený kríž. Na fotografii bolo napísané: „Pozdrav z Gerlachu zo strechy Slovenska a V4. Napriek všetkým neprajníkom sa nad Slovenskom vypína kríž. Inštalovali ho v roku 1997, bol tam predtým do roku 1950, odstránili ho, ale Božiu moc nie.“

Tieto slová nám pripomínajú obraz z dnešného evanjelia – Ježišov kríž a pri ňom, resp. pod ním, pod Tatrami, Sedembolestná Matka Mária – naša patrónka – a pri nej, ba v jej náručí my, o ktorých možno povedať podobne to, čo Ján píše o sebe – učeník, ktorého Ježiš miloval. Teda pri Panne Márii a spolu s ňou pri Ježišovom kríži my, ktorých Ježiš miluje.

Sedembolestná nás učí zostať pri Ježišovi v každej situácii, v radostnej i bolestnej, príjemnej i ťažkej – až do konca. Potom môžeme počuť z jeho úst slová víťazstva: Dokonané je! Dokonané je dielo spásy. Až potom môžeme vidieť víťazstvo Krista nad našou smrťou, keď sa s Ním, vzkrieseným stále znova stretávame v jeho Cirkvi – v Božom slove, ktoré Cirkev ohlasuje, v Eucharistii, ktorú Cirkev rozdáva a v zhromaždení bratov a sestier, lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam je On prítomný.

„Cirkev sa vždy stotožňovala s úlohou Jána, ktorému Mária bola daná za matku na výslovnú Kristovu žiadosť. Preto je Mária prítomná pri veľkých udalostiach mladej Cirkvi, napr. pri turíčnej udalosti“, ako je to naznačené aj v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov.

Svätý Arský farár prechovával voči Panne Márii takú synovskú oddanosť, „že v roku 1836, ešte pred vyhlásením Dogmy o Nepoškvrnenom počatí, zasvätil svoju farnosť bez hriechu počatej Panne Márii. A tento zvyk, obetovať farnosť Presvätej Panne, často krát opakoval, pričom učil svojich veriacich, že stačí sa na ňu obrátiť a budeme vypočutí – a to z jednoduchého dôvodu: že ona predovšetkým túži po tom, aby nás videla šťastných.“

Aj naša krajina bola nedávno, na sviatok svätých Cyrila a Metoda, opätovne zasvätená Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Nech sa v dnešný sviatok Sedembolestnej Panny Márie prehĺbi a umocní toto naše zjednotenie s Kristom a s jeho i našou Matkou. Nech nás nanovo nasmeruje jedného k druhému, aby sme neprehliadali človeka – či už z najvyššej úrovne nášho štátu, z rôznych úradov, ale aj v našom každodennom živote, v našich mestách a dedinách, na pracoviskách i v našich rodinách – ale vzájomne si pomáhali a zodpovedne pracovali tak pre dobro Cirkvi, našej vlasti, našich rodín ako aj pre naše večné šťastie. Amen.