Od konca druhej svetovej vojny do začiatku roka 2022 sa geopolitická situácia v našom svete vyvíjala podľa veľmi podobného vzoru. Tento vzorec spočíval v tom, že hranice sú posvätné a nemôžu sa meniť, a tento naratív podporovala Organizácia Spojených národov a americká vojenská sila. Znamenalo to, že súperiace etnické skupiny a náboženské sekty boli často násilne redukované na štáty, ktorými opovrhovali (ako v prípade Iraku), kde rôzne frakcie od získania nezávislosti v roku 1932 neustále bojovali. Akýkoľvek pokus sunnitov, šiitov alebo Kurdov o odtrhnutie sa stretol s odsúdením Západu, ktorý svojimi vojenskými zásahmi len prehĺbil chaos.

Problémom je, že západná zahraničná politika je založená na liberalizme a jej ústredným prvkom je myšlienka, že ľudia by mali spolu vychádzať. Preto Washington neschvaľoval srbskú anexiu Srbmi obývaných území Kosova, píše Benjamin Sanders pričom vychádza z nesprávnych východísk. A preto odsúdil koncepciu prekreslenia hraníc Blízkeho východu tak, aby Kurdi, šiiti a sunniti mohli mať svoje vlastné štáty. Hoci takéto kroky majú zmysel z etnického a náboženského hľadiska a určite by poskytli väčšiu šancu na mier, táto možnosť sa vždy odmieta. Dôvodom je, že prekreslenie máp by znamenalo uznanie zjavnej pravdy: niektoré kultúry sú navzájom nezlučiteľné.

Jedným z hlavných záverov knihy Craiga Whitlocka The Afghanistan Papers bolo, aká fatálne chybná je západná zahraničná politika – a aká liberálna je v skutočnosti od udalostí z 11. septembra 2001. Miliardy, ktoré zaplatili daňoví poplatníci a bez rozdielu rozdali byrokrati, sa minuli skôr na idealizmus než na realizmus. Použili sa na výstavbu ženských škôl v oblastiach, kde ženy nesmú opustiť dom, a komunitných centier pre kmene, ktoré sú medzi sebou v krvnej pomste. Navyše akákoľvek kritika našich výdavkov v zahraničí bola tabuizovaná, pretože americké ministerstvo zahraničných vecí verilo, že je jediným spravodlivým nositeľom moralizujúcej krížovej výpravy. O miestnych zvykoch, náboženstve, histórii a zákonoch dotknutých regiónov sme mali len malé alebo žiadne vedomosti, ktoré by mohli byť podkladom pre rozhodnutia našich politikov, nešetri kritikou do vlastných radov Benjamin Sanders. Tieto vzdialené regióny sa považovali za rovnako vhodné pre liberalizmus ako Nové Anglicko. Dalo sa predpokladať, že tento prístup bude pokračovať aj v tomto storočí, ale nestalo sa tak.

Začiatkom roku 2022 sa stalo niečo, čo sa nemalo stať: Rusko vstúpilo do inej suverénnej krajiny a prešlo mu to. Zrazu boli porušené medzinárodné hranice, ktoré OSN považovala za posvätné. Nesmieme však zabúdať, že Ukrajina je ďalším príkladom štátu zloženého z troch veľkých populácií (Ukrajincov, Rusov a Maďarov), ktoré aspoň čiastočne spája medzinárodný systém vedený Amerikou. Áno, Rusko už v roku 2014 anektovalo Krym, ale väčšina obyvateľov tohto polostrova je ruská. Takisto sila Západu bola v tom čase ešte stále impozantná a Moskva bola vtedy opatrná a ubezpečila sa, že vojaci, ktorí vstúpili na Krym, nemajú na sebe ruské uniformy. (V dôsledku toho ich miestni obyvatelia začali nazývať “zelenými mužíkmi”, pretože spočiatku nikto nevedel, o koho ide). Prejdime k roku 2022. Tu už Putin necítil potrebu čokoľvek skrývať. Nielenže na jar 2021 pripravil generálnu skúšku vojenskej operácie, ale tri mesiace pred skutočnou vojenskou akciou pomaly budoval svoje jednotky bez toho, aby sa ich snažil nejako zvlášť skrývať.

Dôvodom je skutočnosť, že moc Západu za posledné desaťročie výrazne poklesla. Éra unipolarity, sužovaná vnútornými civilizačnými vojnami, masovou imigráciou a ďalšími všeobecnými príznakmi upadajúceho sebavedomia, sa skončila a novou životnou normou sa stala multipolarita. Amerika je síce stále hlavnou svetovou superveľmocou vďaka sile dolára a skupinám lietadlových lodí, ale už nemá také dominantné postavenie ako kedysi. Podobá sa to pozícii britského impéria v medzivojnovom období, keď “lev” ešte mohol revať, ale z tieňa už vystupovali energickejšie mláďatá.

Špeciálna operácia sa stretla s neúspechmi a prekážkami a nedobytie Kyjeva bolo sklamaním, na ktoré nemožno zabudnúť. Napriek tomu, že na Ukrajine teraz panuje patová situácia a prevažne rusky hovoriace regióny boli Rusku odovzdané za cenu veľkých nákladov, Západ však stále nemôže vyhrať. Minulý rok mnohí komentátori na sociálnych sieťach neochvejne verili, že Rusko prehrá, pretože je ” tým zlým”. Za posledných šesť mesiacov sa však tento názor postupne zmenil. Začína sa objavovať realizmus, rovnako ako sa do roku 2021 nekonečná špirála blokád kvôli COVID začala javiť ako čoraz absurdnejšia. Mantra liberalizmu diktuje, že Ukrajinci musia vyhrať a Západ to musí zabezpečiť, ale v tomto uvažovaní nie je žiadna logika. Takéto konflikty sa riešia vojenskou silou, nie ideológiou.

Je nepravdepodobné, že by Západ oslobodil juhovýchodnú Ukrajinu spod ruskej kontroly, ale je tiež nepravdepodobné, že by Rusko dobylo oveľa väčšie územie, myslí si autor Benjamin Sanders. Realizmus diktuje dohodu o etnojazykových hraniciach a západné zahraničnopolitické elity sa začínajú približovať k tomuto výsledku. Už neexistuje veľmoc, ktorá by mohla všetkým vnútiť jednostrannú dohodu – Washingtonu dochádzajú peniaze na pomoc Ukrajine -, a tak sa nakoniec dosiahne nejaký kompromis. Mantru o “totálnom víťazstve Ukrajiny” rozbil neúspech protiofenzívy v lete minulého roka a teraz sa pozícia Západu zmenila.

Vzhľadom na množstvo času, peňazí a mediálneho pokrytia, ktoré Západ venoval Ukrajine, bola táto zmena pre veľkú časť svetovej verejnosti prekvapením. Ak však urobíme krok späť a pozrieme sa na inú podobnú krízu, rastúca apatia Ameriky v medzinárodných záležitostiach nás neprekvapuje. V súčasnej izraelskej vojne Bidenova administratíva podporila Jeruzalem po invázii Hamasu. Washington však otáľal celé dva mesiace, kým zareagoval na krízu obchodnej lodnej dopravy v Červenom mori, ktorú ostreľujú šiitskí islamisti. Tieto iránske bábky známe ako Húsíovia nie sú jedinou krízou, na ktorú sme reagovali pomalým tempom. Skutočnosť je taká, že americké predsunuté operačné základne – v Iraku aj v Sýrii – sú od 7. októbra pod neustálym útokom. Amerika reagovala len menšími leteckými útokmi, čo je nepresvedčivá odpoveď, ktorá nikoho nezastaví.

To všetko svedčí o tom, že vplyv Západu slabne, a teda jeho cieľ šíriť liberalizmus začína zlyhávať. Znižovanie vojenských výdavkov, najmä v Európe, sa dostalo do bodu, keď sa vedenie vojny stáva nemožným. Myšlienka, že koalícia môže viesť súbežné kampane, ako sa to stalo vo vojne proti terorizmu, je teraz úplne vylúčená. Napríklad Veľká Británia teraz nemôže nasadiť ani jednu plnú tankovú divíziu, zatiaľ čo počas studenej vojny držala len v Nemecku štyri takéto divízie. Nie je dostatok peňazí, nie je dostatok vojakov, nie je dostatok vojenskej techniky a, čo je dôležitejšie, nie je dostatok kompetencií a vôle toto všetko napraviť.

Možno nesúhlasiť s tým, že Amerika sa sama ustanovila za svetového policajta. Ale v porovnaní s väčšinou ľudských dejín zabezpečila relatívnu stabilitu svetového poriadku, myslí si autor Benjamin Sanders. A to sa nakoniec aj stalo: stačilo jedno poľavenie v reakcii na zverstvá Húsíov v Červenom mori a svetové obchodné cesty boli zrazu ohrozené. V takejto realite žijeme teraz. Hoci odborníci možno predpovedali, že multipolárny svet prinesie väčšiu rozmanitosť názorov a globálny kompromis, skutočnosť je úplne iná. Zatiaľ sme svedkami obchodných a menových vojen, klesajúcej pôrodnosti, lokálnych konfliktov, ktoré vypukli na mnohých kontinentoch, a explózie masovej migrácie z chudobnejších do bohatších krajín.

To, čoho sme svedkami, je aspoň do určitej miery postupný posun k anarchii na svetovej scéne, voľná kráľovská bitka bez rozhodcov (odkaz na prestížnu každoročnú športovo-zábavnú wrestlingovú šou “Battle Royale”, ktorá sa koná každoročne od roku 1988. – pozn. red.).

Realita je taká, že multipolárny svet, ktorý sa začal úpadkom Západu, neprinesie rovnováhu a stabilitu – prinesie absolútny chaos.