Môj manžel mi už roky hovorí, že sa musím s čitateľmi podeliť o túto divokú rodinnú anekdotu. Tak dlho som to odkladala a Spojené štáty sa tak zmenili, že tento príbeh už nie je zaujímavý len z antropologických dôvodov.

Písal sa rok 1984 a hrdinkou príbehu je moja staršia sestra, ktorá bola vtedy študentkou vysokej školy v neskorom tínedžerskom veku. Ako všetci ostatní, aj ona sa jedného marcového dňa mala dostaviť do miestneho okrsku, aby vykonala akýsi volebný rituál. ZSSR vyhlásil deň volieb za sviatok, čím dal pracujúcim deň voľna na oslavu ich sovietskosti.

Pre moju sestru to však bola príležitosť pospať si do skorého popoludnia a potom stráviť niekoľko hodín telefonovaním. Možno si urobila trochu domácich úloh a zahrala si na klavíri Rondo Alla Turca. Potom opäť zavolala svojim priateľom.

Keď v ten večer zazvonil zvonček, sestra otvorila dvere. Nízka korpulentná žena v tmavom kabáte povedala, že je z volebnej miestnosti a že vedia, že ešte nevolila. Moja sestra pani uistila, že je na ceste, zavrela za ňou dvere a poprosila ma, aby som starej mame o návšteve nehovorila. Samozrejme, že som bola rada, že som súčasťou sprisahania.

Tým sa to však neskončilo. Žena sa o nejaký čas neskôr objavila znova a vysvetlila, že deň sa chýli ku koncu, ale jej súdruhovia ešte nemôžu uzavrieť okrsok, pretože niektorí nezodpovední jedinci ešte nehlasovali. Viete, sovietske voľby sa pýšili takmer stopercentnou účasťou. Moja sestra, tentoraz na ceste do sprchy, sľúbila, že sa čoskoro zastaví vo volebnej miestnosti. Jedenásťročná som bola v úžase, ako sladko prehovára volebného úradníka. Určite som bola na jej strane a babičke by som to nepovedala.

Ale keď pani zazvonila tretíkrát, moja sestra sa práve sprchovala pod hodinovou sprchou a k dverám prišla práve stará mama. Keď počula o situácii, zbledla. Bola to sovietska generačná priepasť: príslušníci prvej sovietskej generácie, medzi nimi aj moja babička, boli tí, ktorí prežili stalinizmus. Vedeli, že neposlušnosť môže vyjsť draho. Na druhej strane príslušníci Poslednej sovietskej generácie boli apolitickí a vzdorovití.

Keď sa mama neskôr večer vrátila domov, stará mama sa jej celú noc sťažovala, že moja sestra sa jedného dňa dostane do skutočných problémov a že musí ísť do volebnej miestnosti v mrazoch s ešte mokrými vlasmi. Ale hlavne ju rozčuľovalo, že hoci to neboli skutočné voľby – v ZSSR bol na každej pozícii na volebnom lístku len jeden komunistický kandidát -, úrady aj tak cítili potrebu zhromaždiť všetkých, aby sa hrali na predstieranie. Túto otázku pripomínala do konca života, ešte dlho po tom, ako Sovietsky zväz zanikol.

Tento rodinný príbeh už nepôsobí cudzorodo; okrem drobností prestal byť varovaním pred socializmom.

Táto sovietska situácia sa teraz až tak veľmi nelíši od volebného procesu napríklad v Kalifornii, kde pred dvoma rokmi guvernér Gavin Newsom pod zámienkou ohrozenia verejného zdravia povolil, aby sa každému voličovi poslali hlasovacie lístky v neprítomnosti. Fungovalo to tak dobre, že neskôr túto zmenu zaviedol natrvalo. Príhodné je, že zber hlasovacích lístkov, nazývaný aj obchodovanie s hlasovacími lístkami, ktorý umožňuje zber hlasovacích lístkov zaslaných poštou treťou stranou, bol legalizovaný už v roku 2016.

V režime obchodovania s hlasovacími lístkami nevytiahneme tínedžerky z vane a nepošleme ich v mraze do volebných miestností s ešte mokrými vlasmi. Ale nie, to by bolo neslušné. Namiesto toho k nim pred dvere prídu stranícki a odboroví funkcionári, aby vyzdvihli hlasovacie lístky – tento typ nátlaku je oveľa šetrnejší ku všetkým zúčastneným osobám. Môžeme sa vyhnúť niektorým krutým detailom sovietskeho života, ale útok na súkromie je veľmi sovietsky, a čo je dôležitejšie, popretie zastupiteľnosti, samotná podstata zbavenia volebného práva, je rovnaká.

Sovietsky systém bol tak tvrdý, ako len môže byť. Hoci bolo zrejmé, že nežijeme v demokracii, štát chcel demonštrovať poslušnosť, a tak komunistickí funkcionári buď lákali svojich poddaných do okrskov vlasteneckými koncertmi ľudovej hudby a vzácnym tovarom – to prvé bolo väčšinou odradením, ale možnosť kúpiť si pomaranče fungovala ako kúzlo -, alebo sa v prípade niektorých odbojárov zastavili s pripomienkami. V mnohých bývalých sovietskych krajinách sa situácia nikdy nezmenila. Voličom sa ponúkajú bezplatné prídely potravín a volební pracovníci chodia klopať na dvere bytov. To je jeden z dôvodov, prečo je volebná účasť v postsovietskom svete stále vysoká.

V ZSSR boli “voľby” hrané, aby zakryli autokraciu. Alexej Jurčák v knihe Všetko bolo naveky, kým to už nebolo naveky vysvetlil, ako bol v 70. a 80. rokoch 20. storočia jazyk sovietskej propagandy navrhnutý tak, aby vyvolával dojem stability, a obyvateľstvo bolo naverbované, aby reprodukovalo heslá napísané Kremľom. Podobne aj výsledky sovietskych “volieb” boli vopred určené, ale všetci sa utápali v lži o účasti, aby pomohli vytvoriť ilúziu nezničiteľného režimu.

Amerika má dnes zrkadlový problém. Pocit napätia okolo kľúčových pretekov je normou – odborníci vytvárajú titulky pútajúce pozornosť, prieskumy sa interpretujú všetkými možnými spôsobmi a stávky sa uzatvárajú na stránke PredictIt.org. Zároveň sa samotný proces stáva čoraz neprehľadnejším. Keďže hlasovanie a voľby trvajú týždne, ak nie mesiace, mnohé štáty upustili od myšlienky volebného dňa. Hlasovacie lístky sa môžu vracať v dávkach a ukladať do nezabezpečených schránok. Kamery, ktoré sledujú nespočítané hlasovacie lístky, uprostred noci zhasnú. Občania sú napomínaní, aby dôverovali odborníkom, a uisťovaní, že počítače hlasovanie nepokazia.

Toto nie je predstava slobodných a spravodlivých volieb na Západe, ktorá sa predávala nám, nespokojencom v ZSSR. Skutočné voľby zahŕňajú ľudí, ktorí chodia k volebným urnám a odovzdávajú svoj hlas v súkromí, ale spôsobom, ktorý je pozorovateľný, takže každý môže vidieť, že je bez nátlaku. Papierové hlasovacie lístky sa sčítajú hneď po uzavretí volebných okrskov. A samozrejme, na hlasovanie je potrebný platný doklad totožnosti. Jeden deň, jeden hlasovací lístok, jeden volič, jeden preukaz totožnosti.

Viaceré úmyselné odchýlky od tohto modelu vyvolávajú pochybnosti o tom, či to, čoho sme svedkami, možno vôbec nazvať voľbami.

Volebný proces, ktorý nevzbudzuje dôveru, poškodzuje naše demokratické inštitúcie aj v prípade, že nedochádza k žiadnym podvodom. Skepticizmus je súčasťou ľudského bytia a sledovanie príchodu nevyžiadaných hlasovacích lístkov adresovaných osobám, ktoré už nežijú, prirodzene vyvoláva skepsu voči údajným demokratickým hodnotám Kalifornie. Keď sa skepsa dostaví, prečo by sa mal občan znížiť a odovzdať svoj hlas vo voľbách, ktoré sa zdajú byť podvodom? Už len tým, že volič spolupracuje na tejto akcii, priznáva platnosť niečomu, čo môže byť lož.

Za posledné dva roky sa “popierač volieb” stal obľúbenou nadávkou ľavicových odborníkov. Samozrejme, aby systém fungoval, občania musia mať možnosť dôverovať tomuto procesu. Ale politici, ktorí túto dôveru zbytočne a cynicky ničia, sú krátkozrakí a nemorálni. Nie je povinnosťou občanov, aby vkladali svoju dôveru do pochybných volebných mechanizmov. Je povinnosťou riadiacich orgánov vytvoriť transparentné a spoľahlivé postupy, aby získali späť dôveru občanov.

Žiadanie Američanov, aby akceptovali volebný systém, ktorý je akýkoľvek, len nie nepriedušný, je výsmechom ich občianskej povinnosti, rovnako výsmechom, ako keď okrskový úradník požadoval, aby hlasovala moja sestra. Núti ľudí, aby prijali niečo, čo je podľa ich obáv lož a čo skôr ako neskôr podkope spoločenskú dôveru a dôveru v našu vládu.