Leonardo da Vinci je nová, vzrušujúca biografia plná odhalených tajomstiev najkreatívnejšieho génia v dejinách ľudstva. Napísal ju autor oceňovaných životopisných bestsellerov Steve Jobs, Benjamin Franklin, Henry Kissinger, či Einstein.
Walter Isaacson opäť ukázal, že úžasným pozorovateľom, ktorý si vie pospájať veci a dokáže ich podať neopakovateľným spôsobom. Radosť začítať sa!

Leonardo da Vinci je človek, ktorý v mnohých smeroch predstihol svoju dobu a zanechal za sebou množstvo nevysvetliteľných záhad a tajomstiev.
Na viaceré z týchto nezodpovedaných otázok sa snaží odpovedať majstrovský rozprávač Walter Isaacson v biografii.

Príbeh poučný a pútavý, ktorý núti premýšľať a zamýšľať sa. Takmer 600 strán od detstva, cez učňovské roky, Miláno, Florenciu aj Rím. Samostatné kapitoly o jeho Madone v skalách, Mone Líze aj Poslednej večeri. O jeho osobnom živote, mechanickom umení, ľudskej podstate aj o ňom ako o dvornom zabávačovi.

Súčasťou knihy sú mnohé farebnú fotografie, obrázky, nákresy a náčrty, ktoré výborne dokumentujú danú dobu a dokresľujú text. Zaujímavá je aj obálka, na ktorej je autoportrét Leonarda…teda dlho sa zaň považoval. Je to detail olejomaľby, ktorá sa nachádza vo florentskej galérii Uffizi. „Nedávna röntgenová analýza však odhalila, že ide o Leonardov portrét od neznámeho autora zo 17.storočia,“ vysvetľuje Walter Isaacson.

Prečítať si túto veľkolepú biografiu Leonarda da Vinci je ako vydať sa na výpravu do života a tvorby jednej z najvýnimočnejších ľudských bytostí, aké kedy žili, s tým najpútavejším a najerudovanejším sprievodcom, akého si len možno predstaviť.
Walter Isaacson je nielen pravý učenec, ale zároveň aj strhujúci autor. Stránky tejto knihy ukrývajú nesmierne bohatstvo poznatkov.

Začítajte sa do biografie Leonardo da Vinci:

Približne v období, keď dosiahol skľučujúci míľnik v podobe tridsiatky, napísal Leonardo da Vinci list milánskemu panovníkovi, v ktorom uviedol zoznam dôvodov, pre ktoré by ho mal zamestnať. Vo Florencii už dosiahol aké-také maliarske úspechy, ale často mal ťažkosti s dokončením objednávok a neustále vyhľadával nové obzory. V prvých desiatich odsekoch listu vychválil svoje inžinierske zručnosti, vrátane schopnosti navrhovať mosty, akvadukty, kanóny, obrnené vozidlá či verejné budovy. Až v jedenástom odseku dodal, že je tiež umelec. „Rovnako aj v maľovaní dokážem všetko možné,“ napísal.

Áno, dokázal. Neskôr totiž vytvoril dve z najznámejších malieb v dejinách, Poslednú večeru a Monu Lízu. Sám seba však vnímal ako vedca a inžiniera. S vášňou, ktorá sa často menila na posadnutosť, sa vrhal do inovatívneho študovania anatómie, fosílií, vtákov, srdca, lietajúcich strojov, optiky, botaniky, geológie, vodných tokov či zbraní. Stal sa tak z neho archetyp renesančného muža, bol inšpiráciou pre všetkých, ktorí veria, že „nekonečné diela prírody“, ako ich sám nazval, sú navzájom prepletené v jednote plnej skvostných vzorov.
Jeho schopnosť skombinovať to, čo teraz nazývame umenie a veda (ikonizovala ju jeho kresba Vitruviánsky muž), z neho spravila najkreatívnejšieho génia histórie.

Vedeckým bádaním si súčasne obohacoval Vedeckým bádaním si súčasne obohacoval umeleckú tvorbu. Mŕtvolám olupoval mäso z tváre, obkresľoval svaly, ktoré hýbu ústami, aby neskôr namaľoval najpamätnejší úsmev sveta. Študoval prierezy ľudských lebiek, po vrstvách kreslil kosti i zuby a zachytil tiež agóniu kostnatého Svätého Hieronyma v divočine. Skúmal matematické zákony optiky, vysvetlil, ako lúče svetla dopadajú na rohovku, a vytvoril tiež čarovné ilúzie meniacich sa vizuálnych perspektív v Poslednej večeri.
Zlúčením intenzívneho štúdia svetla, tieňov a optiky s výtvarným umením sa stal majstrom tieňovania a perspektívy. Objekty na rovnom povrchu dokázal vymodelovať tak, aby pôsobili trojrozmerne. Táto schopnosť „prinútiť plochý povrch zobraziť telo tak, akoby bolo vymodelované a nachádzalo sa mimo tejto roviny“, vyhlásil Leonardo, bola „prvotným  zámerom maliara“ a najmä vďaka jeho dielam sa stala hlavnou inováciou renesančného umenia.

S pribúdajúcim vekom sa do vedeckého bádania púšťal nielen preto, aby mohlo poslúžiť jeho umeniu, ale tiež z nutkavého inštinktu prísť na kĺb najhlbšej kráse stvorenia. Keď sa snažil pochopiť dôvod, prečo sa nebo javí ako modré, nebolo to iba preto, aby obohatil svoje maľby. Jeho zvedavosť bola rýdza, hlboko osobná a rozkošne fanatická.

Ani vo chvíli, keď rozjímal nad modrou oblohou, neoddeľoval vedecké úsilie od umenia. Spoločne slúžili vášni, ktorá ho poháňala. Tá pramenila jednoducho z toho, že chcel vedieť o svete všetko, čo sa len dá, a to z každučkého uhla, vrátane toho, ako do sveta zapadáme my. Prechovával hlbokú úctu voči ucelenosti prírody a mal cit pre harmóniu jej najrôznejších sústav, pričom kópie tejto harmónie objavoval v javoch všetkých veľkostí.

Do skicárov si zaznamenával kučery vlasov, krútňavy vody či vírenie vzduchu a pridával k nim pokusy o matematické vzorce, ktorými by sa tieto špirály mohli riadiť. Keď som na Windsorskom hrade hľadel na vírivú silu „kresieb potopy“, ktoré vytvoril na sklonku života, spýtal som sa miestneho kurátora Martina Claytona, či si myslí, že ich Leonardo nakreslil ako umelecké diela alebo vedecké štúdie. Ešte som to ani celé nevyslovil a už som vedel, že som položil hlúpu otázku. „Nemyslím si, že by v tom Leonardo robil takéto rozdiely,“ odvetil.

Do napísania tejto knihy som sa pustil preto, lebo Leonardo da Vinci predstavuje dokonalý príklad ústrednej témy mojich predchádzajúcich biografií – toho, ako je schopnosť prepájať rôzne disciplíny (umenie a vedu,  humanitné odbory a technológie) kľúčom k inovácii, predstavivosti a nadaniu.

Benjamin Franklin, predchádzajúci objekt môjho záujmu, bol vlastne Leonardom svojej doby – tiež bez formálneho vzdelania, učil sa sám a stal sa z neho nápaditý polyhistor, najlepší vedec, vynálezca, diplomat, spisovateľ a obchodný stratég Ameriky v období osvietenstva. Prostredníctvom púšťania si šarkana dokázal, že blesk je elektrická energia, a vynašiel tiež tyč na jeho skrotenie. Zhotovil bifokálne okuliare, okúzľujúce hudobné nástroje, kozuby s čistým horením, mapy Golfského prúdu a uviedol tiež unikátny americký štýl domáckeho humoru. Keď sa napríklad Albert Einstein zasekol a nevedel sa pri rozvíjaní teórie relativity posunúť vpred, vytiahol vždy husle a zahral si niečo od Mozarta, čo mu pomohlo znovu sa napojiť na harmóniu vesmíru.

BUX.sk