Môj profil 
Predplatné
Podlí sú vraj aj tí, ktorí ho podpichovali – poď ho, neboj sa ruského medveďa, nič sa ti nestane, všetko vyriešiš za jednu noc.
Európski politici potom dlho obviňovali Rusko zo všetkých smrteľných hriechov. Aj na Slovensku! Jediným, kto tejto eufórii nepodľahol, bol Róbert Fico!!! Za pravdu mu potom dala aj medzinárodná komisia, ktorá taktiež uznala, že to bolo Saakašviliho Gruzínsko, ktoré spáchalo akt agresie.
Koľko bolo ruských mierotvorcov a koľko útočníkov?
Sladkov: – Gruzínske zoskupenie smerujúce na Cchinval bolo zložené z dvoch brigád a malo do šesť tisíc vojakov. Proti nim stála jednotka mierotvorcov, nie väčšia ako 800 ľudí. Tých podporovali miestni južní Osetínci.
Útočiť proti mestu, na to treba mať prevahu približne 5:1. Gruzínci keď útočili, tak túto prevahu mali a zachovali si ju aj vtedy, keď sa bránili proti rusko-juhoosetskému protiúderu.
Gruzínci bojovali tak, že bojovali nie za svoje, ale za cudzie. Ak by sme však my vošli do Tbilisi, to by sa už bili o svoje a verím, že vtedy by sa boli bili ako orly.
My naopak, my sme išli zachraňovať našich chlapcov, tak sme boli pripravení na čokoľvek.
Naši pri protiútoku začali strieľať ako prví. Takýto okamžitý prechod z mieru do ostrého boja je geneticky vlastný len ruskej armáde. A každý konal ako v 45-tom. Zažil som situáciu, z ktorej mi dodnes chodia zimomriavky po tele. V jednom momente sa v rádiostanici ozvalo: „Veliteľ roty je mŕtvy, veliteľ čaty je mŕtvy. Hovorí seržant Smirnov. Beriem velenie na seba. Počúvajte môj rozkaz…“
Gruzíncov naši zabili veľa, padlo ich okolo dve tisíc, našich 68… Najžalostnejšie z celej tejto vojny je to, že do našich mierotvorcov začali ako prví strieľať ich kolegovia – gruzínski mierotvorcovia, ktorých pozícia bola v susedstve. Stalo sa teda niečo, čo vôbec nie je vlastné gruzínskemu národu.
Čiže našich padlo 68? A ako padli?
– Štyria padli hneď v hornom meste. Potom vzápätí padol poručík Ševeľjov, ktorému bola už predtým diagnostikovaná rakovina. Hoci nemusel, vrátil sa k jednotke a padol, keď v kasárňach vybuchol gruzínsky tankový granát.
Potom sa spustila bitka dvoch práporných taktických skupín. V jednej z nich padlo 21 vojakov, vyše 70 bolo ranených. V druhej taktickej skupine to bolo podobné.
Tento boj bol „jednosmerným cestovným lístkom“, chlapci vedeli, že živí sa z tohto boja už nevrátia. Videl a poznal som výraz ich tvárí, prežil som s nimi aj prvú čečenskú kampaň.
Aké najdôležitejšie poučenie z tejto vojny ste si uvedomili?
– Bez ohľadu na potrebu technického prezbrojenia armády, osvojenie si nového systému velenia armády… vtedy sme si uvedomili, že ak nás teraz (ruskú armádu) začnú biť, tak nás budú biť absolútne vážne. Znamená to, že tu vôbec nešlo o kráčanie k víťazstvu systémom zberu pomocných bodov. Udrieť bolo treba okamžite a absolútne tvrdo! Tak, aby protivník úplne padol na zadok a až potom začal chápať čo sa stalo. Takto treba konať aj dnes a na každom bojisku. Ctiť nás budú len vtedy keď sa nás budú báť.
Z tejto vojny sa do dejín zapísal rozkaz veliteľa 58. armády generála Anatolija Chruľova veliteľovi prieskumnej roty: „Zomri ako hrdina, no ja potrebujem informáciu!“
– V tomto momente som stál vedľa a uvedomil som si – bože, čo to je? Mosfilm? Filmovanie knihy Horiaci sneh? Zákopy Stalingradu?…
Za koľko hodín alebo dní bolo rozhodnuté o osude tejto kampane? Kedy už bolo jasné, že naši zvíťazili?
– Keď si zástupca VDV (vojenských výsadkárov) Borisov zašiel do Tbilisi na UAZ-iku len s vodičom a bez ochranky ku holičovi. No a predtým požiadal miestneho policajta, aby k nemu zavolal gruzínskeho ministra obrany.
Kým ho strihali, dobehol námestník ministra a uskutočnil sa medzi nimi približne tento dialóg:
– No čo, stačí?
– Stačí, odpovedal ten.
A Borisov na to: „Vot i vsjo“.
A vojne bol koniec… Bolo to ako vo filme.
Samozrejme, ak by ľudia nehynuli, uzavrel moderátor V. Solovjov.
Celý rozhovor:
Výňatok z rozhovoru: Vladimír Mikunda
.jpg)
.JPG)
