Môj profil 
Predplatné
„Od rokov 1991-92, ktoré rátame ako začiatok samostatnosti Ukrajiny, do dnešného dňa stratila asi desať a pol milióna občanov. Len v súvislosti s konfliktom, ktorý tam je, jedenapol, možno dva milióny ľudí – to nikto presne nevie – sa presídlili do Ruska,“ hovorí Šafin o šokujúcom čísle, ktoré akosi nepasuje do vysvetlenia tým, ktorí hovoria o Rusku ako o agresorovi. Veď akú logiku by malo, aby Ukrajinci utekali pred agresorom rovno do jeho krajiny?
„Niektorí ostali v Európe, niektorí v Amerike, skrátka, pri zhoršených podmienkach ľudia utekajú. Preto je dôležité, aby sa Ukrajina stala bezpečným štátom, lebo akékoľvek rozkolísanie rovnováhy má za následok to, že hlavne zbrane, drogy a banditizmus, to všetko sa prenáša cez hranice. Môj súkromný názor je, že my Slováci to možno až tak nepocítime, na rane sú hlavne Poliaci a Maďari. Nás tie hory predsa len trošku ochraňujú, tých prechodov je málo, to sa dá ľahšie ustrážiť. Ale aj tak je v našom bezpečnostnom záujme udržať Ukrajinu pokope. Neviem ako, ale bolo by najlepšie ich nejako presvedčiť, aby sa dohodli, verím, že dospejú k tomu, že budú sa chcieť dohodnúť,“ pokračuje Šafin.
Vidí aj pozitíva vývoja, ktorý tam prebieha: „Až do tohto konfliktu Ukrajinci nevedeli kto sú. Bola tam kríza identity. Predtým Ukrajina bývala ľavobrežná a pravobrežná: pravobrežná zvykla patriť čiastočne do Poľska, Rakúsko-Uhorska a ľavobrežná do Ruska. Boli to rozdielne regióny, mentalita tých ľudí bola odlišná, zákony boli odlišné… a to všetko sa tam odzrkadľuje aj dnes. Ale paradoxne, všetko zlé je na niečo dobré. Je mi ľúto tých 10 tisíc mŕtvych, ktorí do dnešného dňa zahynuli v bojoch na Donbase, ale tento konflikt ukázal, že sa formuje ukrajinský politický národ. Nehovorím, že bude sformovaný zajtra, ale ten proces sa už začal. V porovnaní s tým, ako rozprávali Ukrajinci vtedy, keď som tam pôsobil, a ako rozprávajú teraz, vidno že ten proces prebieha. Hoci lepšie by bolo, keby bol politický, a keby po sebe nestrieľali.“
Na otázku ohľadne „protiruských zákonov“ Šafin hovorí: „Ony samozrejme oficiálne nie sú protiruské, ale všetci vieme, že sú zamerané proti Rusom, tam sa nezmenilo nič. Podľa mňa sa tam deje veľa hlúpostí: napríklad v tom, že keď niečo zakazujú, tak tomu javu robia vlastne reklamu. Celý ten postsovietsky priestor, vrátane Pobaltia, funguje na ruských stránkach ako Vkontakte (to je ruská obdoba Facebooku), Odnoklasniki (spolužiaci) a ďalších. Ukrajinci to teraz zakázali. Lenže oni sú vo výpočtovej technike naozaj dobrí, takže hneď sa tam objavilo množstvo podnikateľov, ktorí ponúkajú spôsoby ako sa to dá obísť, na ktoré ani služba bezpečnosti Ukrajiny, ktorá to má monitorovať, nevie reagovať. Takže naopak, namiesto toho, aby to nechali na prirodzený vývoj, a toto je môj osobný názor, urobili ruským médiám ešte reklamu.“
O možnosti ovplyvnenia obyvateľov Donbasu propagandou hovorí: „Tí ľudia majú informácie z obidvoch strán, veď mnohí dostávajú dôchodky, sociálne dávky na strane, ktorú ovláda ešte vláda, prechádzajú cez hraničné prechody, čakajú tam 6 – 8 hodín. Videl som prípady, že niektorí si to chceli skrátiť cez pole, ibaže nemysleli na to, že je tam množstvo mín.“
Míny sú veľkým problémom, ktorý tam zostane ešte veľa rokov ako dedičstvo tohto smutného bratovražedného konfliktu: „Chodia tam diverzno-prieskumné skupiny, ktoré pôsobia hlavne v noci a mínujú komunikácie – nie asfaltové, ale tie, kade sa presúva technika. Tie míny sú urobené tak, že vybuchnú až omnoho neskôr, keď už tam tá diverzná skupina nie je. Nikto už potom nevie, kde tie míny sú. Normálna armáda robí mapy mínového poľa, aby bolo možné sa tomu vyhnúť a jednoducho ich potom zlikvidovať, lenže títo bojovníci to kladú kade-tade.“
Celkovú situáciu na Donbase vníma ako nie veľmi dobrú, ale nestráca nádej: „Ja dúfam, že to dopadne ako na Balkáne – boje sa skončili vtedy, keď tá generácia, ktorá bojovala, bola už unavená. Lenže, bohužiaľ, Balkánci vychovali svoje deti už k takej nenávisti, ešte väčšej, než bola v generácii, ktorá bojovala. Ostáva len dúfať, že na Ukrajine to takto nebude, že sa tí ľudia bojmi unavia a nakoniec sa budú chcieť dohodnúť.“
Ale to sa zatiaľ nestalo, hovorí Šafin: „Na Ukrajine by sa mali konať voľby, lenže sa nemôžu, lebo nemôžu prejsť politickí predstavitelia jednotlivých strán z východu na západ a zo západu na východ. Nalejme si čistého vína, keď sa pozrieme na dnešné zloženie ukrajinského parlamentu, ono nezodpovedá zloženiu voličskej základne, nezodpovedá zloženiu obyvateľstva Ukrajiny. Bohužiaľ, je to tak.“
A pokračuje: „V tomto by mohli aj slovenskí politickí predstavitelia pomôcť pri rokovaniach s ukrajinskou stranou – odovzdávať im naše skúsenosti. Je potrebné, aby videli čím viac pozitívnych príkladov, aby videli, že sa to dá, a že to ide aj bez bitky. Keď sme im odovzdávali svoje predvstupové skúsenosti (z príprav na vstup do EÚ a NATO), tak nám hovorili, že sme pre nich určitý vzor a veľakrát sa nás pýtali ako sme to urobili. Odpovedali sme, že majú vlastnú hlavu, nech to urobia po svojom. Poliaci tam vystupovali ako advokáti, ale my sme boli zásadne proti tomu, hovorili sme, že Ukrajina nespáchala žiadny zločin, aby bola na lavici obžalovaných, nepotrebuje advokátov, ale priateľov, a tých máte – to sme my.“
Iste nie je ľahké pôsobiť v krajine, kde stoja proti sebe dva nezmieriteľné tábory, pričom s obomi je potrebné dobre vychádzať. Pán Šafin je zjavne kompromisný človek, ktorý sa snaží o vyvážené a diplomaticky neutrálne hodnotenie situácie a nenadržiavanie žiadnej zo strán konfliktu. Tvrdí, že „najhorší variant je asi uzavrieť sa do svojich schránok, zakopaných pozícií a nechcieť počuť čo hovorí druhá strana“.
Ivan Lehotský
.JPG)
.jpg)
