Môj profil 
Predplatné
V rovnakej chvíli na druhom konci sveta, v Európe, v nemeckých novinách Die Welt bolo uverejnené naprogramované (ťažko ho možno nazvať inak) interview s Richardom Grenellelom, veľvyslancom USA v Nemecku.
Obsah veľvyslancovho príhovoru možno zhrnúť do stručnej, ale obsažnej myšlienky, ktorá je evidentne spojená so správou z Južnej Kórey: Nemecko je povinné dať Spojeným štátom peniaze – veľa peňazí.
Dôvodom, presnejšie povedané zámienkou, prečo má dať Berlín Washingtone peniaze, je jasná vec: ruská hrozba, keďže podľa Grenellových farbistého výrazu “Rusko stojí na prahu”.
No a kam majú smerovať nemecké finančné investície, je tiež dávno jasné a veľvyslanec to zrozumiteľne znova zopakoval.
Po prvé, zvýšenie výdavkov na obranu. Washington otvorene hovorí o tom, že mu nevyhovujú plány Berlína na ich zvýšenie do roku 2024 len na 1,5 % z HDP. Grenelle priamo povedal, že Američania očakávajú, že Nemecko splní požiadavky NATO, čo sú 2 % z HDP.
Po druhé, diverzifikácia nákupu energie (ak budeme hovoriť priamo, nákup amerického LNG). Berlín však namiesto toho, aby “zvýšil nátlak na Rusko” kvôli “porušovaniu” zmluvy INF, stavia Severný prúd 2, čo podľa názoru Washingtonu bude pre Moskvu dokonca “väčším prínosom vďaka nákupu ruského plynu”.
Vzhľadom k tomu, že interview bolo uverejnené niekoľko dní pred stretnutím ministrov obrany členských krajín NATO, zástupcu Nemecka čaká v Bruseli ťažký rozhovor.
O tom, že za rusko-americkými nezhodami ohľadom Zmluvy INF stojí priehľadný záujem Washingtonu vytriasť z európskych partnerov (v prvom rade nemeckých ako najbohatších) ďalšie investície do americkej ekonomiky, sme už písali. Či sa podarí Američanom dosiahnuť úspech, to je otázka.
Ide o desiatky miliárd dolárov, pričom nie jednorázovo, ale každoročne. Ich leví podiel má byť samozrejme prínosom pre americkú ekonomiku (predovšetkým pre vojensko-priemyselný komplex), čo je v súčasnej chvíli pre USA mimoriadne aktuálne. Názorne to potvrdzuje príklad z roku 2017, kedy vojenské výdavky Nemecka predstavovali 44,3 miliárd dolárov, čo je 1,2 % HDP. Úplne jednoduchý výpočet ukazuje, že zvýšenie latky na 2 % HDP by zabezpečilo NATO (presnejšie povedané Spojeným štátom) ďalších približne 30 miliárd.
Počas posledných rokov však Nemecko absolvovalo dlhú cestu k navráteniu svojej dávno stratené suverenity. V EÚ je jeho vedúca pozícia nesporná. Posledný prípad hovorí sám za seba. Berlín potreboval iba 24 hodín na to, aby ukázal Parížu, ktorý sa snažil buď hádzať polená pod nohy Severnému prúdu 2 alebo si proste vymôcť nejaké výhodnejšie podmienky, kde je jeho miesto. Opäť sa tak potvrdila schopnosť nemeckej elity a vlády obhajovať svoje záujmy a tiež to, že majú nástroje, ktoré sa neboja používať.
Nemecku tiež nahráva zjavné oslabenie USA ako svetového hegemóna a ich čoraz častejšie porážky v tomto štatúte. Funguje to obojstranne. Berlín (ako aj ďalšie hlavné mestá, ktoré sú objektom nátlaku Washingtonu) si je viac istý svojimi silami, keď má pred očami príklady úspešného čelenie Američanom. Rovnako dôležité a možno ešte viac je však to, že USA samy strácajú svoje absolútne presvedčenie o svojich schopnostiach.
Interview Richarda Grenella je toho dôkazom.
Priamo povedal, že USA používajú metódu “cukru a biča” pri práci s neposlušnými štátmi a to až po najtvrdšie hospodárske sankcie. Táto pasáž sa nedá chápať inak než ako vyhrážka na adresu Berlína, že budú proti nemu použité podobné opatrenia. Ako príklad takejto politiky uviedol pán veľvyslanec Severnú Kóreu (kde tento prístup podľa jeho slov zafungoval), Venezuelu (kde zafungoval čiastočne), Rusko a Irán (kde proces prebieha).
Uviesť ako príklad úspechu americkej politiky KĽDR, ktorá predstavuje úplne jasný príklad opaku, bolo značne pochybným krokom. Maličká chudobná krajina si postavila hlavu a veľké, mohutné Spojené štáty s ňou nemôžu nič urobiť.
O Rusku a Iráne tým skôr nemá zmysel hovoriť. Obe krajiny sú príkladom síl, ktoré sa pod nátlakom USA nielenže nevzdali, ale úspešne ich obohrávajú v kľúčových oblastiach a otázkach a vytvárajú nový svetový systém.
Priezračné vyhrážky amerického veľvyslanca na adresu nemeckej vlády môžu vyprovokovať zo strany Berlína reakciu, ktorá bude úplne opačná ako tá, ktorú očakáva Washington. To je už počas posledných rokov mimochodom dosť obvyklé.
Irina Alksnis
.jpg)
.jpg)
