Môj profil 
Predplatné
Denník N, resp. blog omediach.com uverejnil článok, v ktorom autorka Miroslava Kernová, veľmi rozhorčene reaguje na krátky rozhovor, ktorý poskytla ministerka kultúry Ľubica Laššáková Hlavným správam. (Pôvodný rozhovor Hlavných správ s Ľ. Laššákovou nájdete TU., reakciu blogu omediach.com nájdete TU.
Ministerka totiž „svojim rozhovorom šíriteľov nielen legitimizovala ale poskytla im naviac istú ochranu, keď nepriamo povedala, že urobí všetko preto, aby neboli nijak obmedzovaní. Je to absurdné,“ píše sa v článku uverejnenom v Denníku N.
A naozaj je to “absurdné”. Ministerka si dovolila hneď niekoľko absurdít. Prvou bolo to, že na chodbe Národnej rady odpovedala okrem iných aj na otázky novinára z média, ktoré je na Slovensku legálne a má šesťcifernú dennú čítanosť. No ako si toto mohla ministerka dovoliť…
Druhej absurdity sa pani ministerka dopustila, keď sa snažila svojím vyjadrením vyvrátiť obavu redaktora z možného prijatia takého zákona o statuse novinárov, ktorý by mohol jeho redakciu poškodiť, prípadne zlikvidovať. „Novinár Hlavných správ vyjadril obavu, či nebude snaha ich web umlčať, a či pripravovanou úpravou nebudú ohrození, na to ministerka povedala: Môžete dať na to hlavu, že nie. Práve naopak,“ pohoršuje sa autor blogu omediach.com. No nie je to absurdné?
A úplný vrchol absurdity potom je, že ministerka sa nepostavila automaticky na stranu lobistov z veľkých redakcií, pokúšajúcich sa pretlačiť taký návrh zákona, ktorý by zvýhodnil vyvolenú novinársku elitu a umožnil by likvidovať tých druhých. Naopak, ministerka naznačila, že by bolo správne, keby aj malé, nezávislé médiá mali právo na život.
Po toľkej absurdite dajme radšej slovo hercom. Čo si myslia herci Richard Stanke a Juraj Kemka o tom, že ministerka odpovedala na otázky „dezinformačnému“ médiu?
Stanke: „To len potvrdzuje naše obavy, ktoré sme mali hneď od začiatku. Toto je taká zásadná vec, že to sa nedá ospravedlniť. Toto je len dôkaz jej mentálneho nastavenia. Mňa len zaráža, že po takomto niečom, čo už urobila pri svojom inštalovaní do funkcie, si nezvolila okolo seba nejakých poradcov, ktorí by jej radili. A že ju nikto neupozornil… svedčí to aj o tom, akými ľuďmi je obklopená.“
Kemka: „Ona v tom rozhovore pre Hlavné správy odpovedala tuším na dve otázky. Že bude dbať na to, aby do rady, ktorá bude pripravovať zákon, boli dosadení ľudia z ministerstva vnútra a ešte z nejakého. Toto mi pripomína časy komunizmu, že tu nejakými tajnými eštebákmi budú kontrolovať čo sa bude riešiť, kam pôjdu peniaze. Laššáková evidentne nepochopila, čo je jej úloha na ministerstve kultúry.“
Podľa pána Kemku je teda škandalózne, keď ministerka chce pripravovať nový zákon o statuse novinára v komisii za účasti odborníkov na ústavné právo, občiansky zákonník a ďalšiu legislatívu z útvarov, ktorých sa otázky slobody jednotlivca môžu dotýkať. Veď ona zjavne vôbec nepochopila, že jej úloha je úplne iná: okamžite a bez odvrávania schváliť zákon, ktorý herci spolu so študentmi a nosičmi transparentov napíšu priamo na námestí.
Na tejto absurdnej mediálnej poprave ministerky Laššákovej sa priživil aj časopis .týždeň. Laššáková poskytnutím rozhovoru „jednému z najčítanejších slovenských dezinformačných webov,“ podľa Matúša Dávida „ukázala, že absolútne nerozumie nečistým praktikám šíriteľov poloprávd a konšpirácií, vedome prehliada nebezpečenstvo, ktoré pre demokraciu predstavujú stroje na falošné správy či hoaxy a súčasne namiesto ochrany skutočnej žurnalistiky legitimizuje konanie jej nepriateľov.“ Teda tu už je viacmenej jasne naznačené, že sa od ministerky očakáva, aby „stroje na hoaxy, nepriateľov skutočnej žurnalistiky“ pomohla zakázať.
Tak si to zhrňme. Ktosi v tejto spoločnosti rozdelil médiá na zlé a dobré. A na základe tohto rozdelenia sa rozpútala bezprecedentná hystéria a kádrovanie. Súčasťou mašínérie je aj psychologický teror voči ľuďom, ktorí sa “previnili” napríklad len tým, že odpovedali na otázky novinárovi niekde na chodbe úradu či v inom verejnom priestore. Jedinec s biľagom, že sa rozpráva s médiom, ktoré je mainstreamom označené za konšpiračné či dezinformačné (Slobodný vysielač, Zem a vek, Hlavné správy), je diskvalifikovaný, poznačený a mal by odísť z verejnej funkcie.
Títo kádrovači, ktorí sami seba vnímajú ako jediných nositeľov pochodne ľudských práv, slobody slova a demokracie, očividne vôbec nemajú tušenie o tom, čo je sloboda slova, pluralita názorov či prezumpcia neviny. Modrí liberalistickí kméri, ktorí kričia „chyťte zlodeja“, to oni sú v skutočnosti tým naozajstným ohrozením slobody v tejto krajine.
Ivan Lehotský
