Kyjev, Ulanbátar, 15. marca 2016 (HSP/Foto: Facebook)

Kyjev požiadal Mongolsko, aby vyplatilo Ukrajine obrovskú finančnú kompenzáciu za „okupáciu Mongolskom Ukrajiny v 13. storočí a za takmer úplné zničenie Kyjeva. Epizóda, ktorú viacerí najprv považovali za žart, mala zaujímavé pokračovanie…

Pripomenieme, že ešte takmer pred rokom, v máji 2015, viaceré svetové médiá informovali, že ukrajinský parlament prijal vyhlásenie „O genocíde ukrajinského ľudu v 13. storočí zločineckým režimom Mongolskej ríše“ a obrátil sa na mongolskú vládu s rezolútnou žiadosťou, aby vyplatila Ukrajine obrovskú finančnú kompenzáciu za to, čo spáchali tatársko-mongolskí dobyvatelia v 13. storočí na území Ukrajiny. Ako príklad uviedli aj to, že Mongoli vedení chánom Batyjom (Batu chánom), vnukom Džingischána, vtedy takmer úplne zbúrali ukrajinskú metropolu Kyjev.

Pred rokom túto správu mnohí experti a médiá považovali za recesiu alebo žart, no zdá sa, že súčasné vedenie Ukrajiny to myslelo vážne. Kyjev sa opäť obrátil na Mongolsko s podobnou požiadavkou. Prvého marca tohto roku to potvrdil tlačový hovorca veľvyslanectva Mongolska v Moskve Lhagvasuren Namsraj. Uviedol, že mongolský parlament dostal oficiálny list od ukrajinských kolegov, ktorí žiadajú zaplatiť gigantickú kompenzáciu.

„Najvyššia rada Ukrajiny poslala oficiálny list Veľkému štátnemu hurálu (parlamentu) Mongolska a vyhlásila, že v 13. storočí chán Batyj, vnuk Čingischána, uskutočnil genocídu ukrajinského ľudu. Kyjev požiadal, aby Mongolsko zaplatilo kompenzáciu,“ potvrdil tlačový hovorca mongolskej ambasády.

Pre médiá na tlačovej konferencii vysvetlil pozíciu vedenia mongolského štátu. Podčiarkol, že vedenie mongolského parlamentu, na rozdiel od ukrajinského, je presvedčené, že v 13. storočí a vôbec v stredoveku neexistoval ako ukrajinský štát, tak ani „ukrajinský ľud“. Pripomenul, že tatársko-mongolskí dobyvatelia ozaj prepadli Kyjevskú Rus, ale zdôraznili, že to bola Rus – teda Rusko. Taktiež priznal, že potomkovia Džingischána poriadne šarapatili aj v Európe, ale odmietli, žeby nejako sa dotkli Ukrajinského štátu alebo Ukrajincov, pretože oba tieto subjekty ešte vôbec neexistovali a objavili sa až o niekoľko stáročí neskôr…

Predseda mongolského parlamentu Zandaahuugiin Enhbold dôrazne protestoval proti podobnej interpretácii svetovej histórie a so štipkou vtipu odpovedal na ukrajinské pretenzie. „Svet nikdy nepoznal a ani nepočul o existencii akejsi „ukrajinskej nácii“, dupľom v období potomkov Veľkého Čingischána. Podobná rezolúcia ukrajinského parlamentu je výsmechom histórie a čudným propagandistickým krokom súčasného vedenia Ukrajiny voči suverénnemu Mongolsku. Milióny zabitých Ukrajincov v 13. storočí je to výplod chorej fantázie ukrajinských poslancov,“ prízvukoval.

Dodal, že Mongolsko je pripravené zaplatiť Ukrajine kompenzáciu za zničenie Kyjevu hordami Batu chána, ale vyplatí ju iba poškodeným občanom alebo príslušníkom ich rodín… „Netrpezlivo očakávame, keď nám Kyjev poskytne zoznam všetkých poškodených,“ zdôraznil predseda mongolského parlamentu.

Ruské médiá v tejto súvislosti pripomenuli udalosti, ktoré sa odohrali počas jedného z prvých útokov na Rusko mongolských Tatárov, to znamená medzi rokom 1236 až 1242. Vtedy prišiel dobyť Rusko chán Batyj (Batu), vnuk Džingischána, zakladateľa Mongolského impéria. Jeho vojenský pochod trval niekoľko rokov a za tento čas likvidoval asi polovicu obyvateľstva Starobylého Ruska, zničil Kyjev, Vladimír, Suzdaľ, Riazaň, Tver a mnohé iné mestá. Bohatá mestská kultúra Starobylého Ruska bola zničená a na niekoľko desiatkov rokov sa fakticky prestalo stavať z kameňa, vyhynuli zložité remeslá a v južných ruských zemiach vymrelo skoro všetko usadlé obyvateľstvo.

V tejto súvislosti by sme mohli navrhnúť, aby aj náš nový parlament sa venoval tejto závažnej otázke. Veď tatársko-mongolské hordy poriadne šarapatili aj u nás. V rokoch 1241 – 1242 bolo celé Uhorsko a teda aj Slovensko dejiskom veľkého vpádu mongolských Tatárov. O pripravovanom vpáde Tatárov sa vedelo dlho vopred. Kráľ Belo IV. vyhlásil generálnu celokrajinskú hotovosť, ktorá sa však schádzala pomaly a neochotne.

Sila Tatárov sa sčasti podceňovala a neochota veľmožov vyplývala z averzie voči Belovi IV., ktorý po nástupe na trón veľmi prísne revidoval štedré dotácie svojho otca a konfiškoval majetky. Tatári pod vedením Batu chána vtrhli do krajiny začiatkom marca cez Verecký priesmyk. Záseky podpálili a pomerne malé vojsko pod vedením palatína Dionýza, ktoré malo zadržať alebo spomaliť ich postup úplne zničili.

Už v polovici marca sa objavili pustošiace tatárske oddiely v okolí Vacova, ktorý dobyli, vypálili a ustúpili na východ. Belo IV. sa so zhromaždeným vojskom vydal na východ v ústrety Tatárom, pričom dúfal, že sa k nemu postupne pripoja ďalšie oddiely.
K rozhodujúcej bitke došlo pri Mohni na pravom brehu rieky Šajavy (Slaná – Sajó) 11. apríla 1241. Vojská Batu chána o sile 50–60 tisíc mužov sa utáborili v lesnatom teréne na ľavom brehu rieky Šajavy vo viacerých menších táboroch. Uhorské vojsko pod vedením kráľa Bela IV. v sile vyše 60 tisíc mužov si zriadilo tábor na pravom brehu rieky Šajavy.

Avšak uhorské vojsko ešte stále nebolo kompletné, preto bolo v záujme Bela IV. stretnutie s Tatármi čo najviac oddialiť, čo v danej chvíli už nebolo možné. Útok Tatárov sa očakával od severovýchodne ležiaceho mosta cez Šajavu, na ktorom bola stála stráž. Nepredpokladalo sa, že by mohli Tatári prejsť cez rieku aj na inom mieste. Plán Batu chána spočíval v tom, že už v nočných hodinách prenikne so svojím vojskom cez most a severne od neho cez Šajavu, o čom sa však Belo IV. dozvedel už vo večerných hodinách 10. apríla od ruského prebehlíka – zajatca.

Mongolskí Tatári v tejto bitke zvíťazili. Vojenská porážka pri Šajave bola dôsledkom dlhotrvajúcej krízy uhorského štátu, ako aj krízy starej organizácie vojenstva, ktorá dožívala a nový systém nebol ešte celkom dobudovaný a ustálený. Prečo by aj náš nový parlament nepožiadal Mongolsko o kompenzáciu? Čím náš parlament je horší ako ten, čo zasadá v Kyjeve?…

Eugen Rusnák