Dokedy budú USA otravovať svet?

Bratislava/Washington 30. decembra 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-John Minchillo)

Spojené štáty v úlohe svetového žandára narobili nesmierne množstvo zla. Ich doba sa končí, preto budú agresivitu stupňovať do doby, pokiaľ ich nedoženú vôľa, udalosti a karma tam, kam patria.

USA sa javia ako zaujímavý experiment ukazujúci, kam môže spoločnosť dospieť, ak sa vyvíja podľa neprirodzených algoritmov. Spojené štáty vznikli ako multikultúrny štát, po brutálnom zbavení sa pôvodného indiánskeho obyvateľstva. Po zničení unikátnej autentickej kultúry (na počudovanie Angličania boli proti) nič nestálo v ceste rozvoju projektu, aký nemal v novovekých dejinách obdobu. Obrovské územie, vydané napospas akémukoľvek vývoju, sa začalo postupne formovať podľa predstáv jeho zakladateľov. Smerovanie vývoja sa začalo dostávať pod kontrolu po ukončení občianskej vojny. Poslúžila na zjednotenie územia a vytesnenie neposlušného Juhu, ale hlavne na kontrolovaný vplyv formujúcich sa mocenských štruktúr. Politika, financie a moc sa sústredili do jedného prúdu a postupne prebiehala príprava na úlohu svetového žandára.

Až do 1. svetovej vojny nepredstavovali USA nijakú veľmoc. Lenže tento konflikt bol starostlivo naplánovaný. Do vojny vstúpili ako nikto, z nej vyšli čoby začínajúca veľmoc. Vzhľadom k rozbitiu tradičných monarchií a vymanévrovaniu Ruska na okraj zániku im nemal kto vzdorovať. 2. svetová vojna nesplnila hlavný cieľ  a Rusko zázračne odolalo a Amerika prešla prerodom na totálnu veľmoc. USA vyhlásili, že „zatiaľ čo ostatní bojujú o terajšie územia, Amerika o tie budúce“.

Po získaní technológií z porazeného Nemecka začal nebývalý rozvoj, podporený zmocnením sa svetovej meny a v 70-tych rokoch ustanovením petrodoláru. Vtedy už nezakryte razili cestu globálnym silám agresiou a klamstvom, tak typickým pre anglosaské ponímanie politiky a jej morálky. Kórea, Vietnam, Panama, studená vojna, Srbsko, Afganistan, Irak, Líbya, Sýria… To sú iba niektoré zastávky šíriteľov „demokracie a slobody“.

Lenže s jedlom rastie chuť a USA začali preberať iniciatívu do svojich rúk. Postupne prestali spolupracovať s ostatnými svetovými silami a zahraničnú politiku riešili podľa vlastných predstáv. Prvou výhrou sa stali prezidentské voľby r. 1996 v Rusku. Krajina na križovatke dejín zápasila o budúcnosť. Globálne sily pretláčali kandidáta Zjuganova, americké elity Jeľcina.  Ako to dopadlo vieme.

Amerika, reprezentovaná záujmovými skupinami (FED, Pentagon, zbrojárska výroba, Ministerstvo zahraničia a CIA) sa vrhla na celý svet ako na koriť, ktorú treba zdolať silou. Bez ohľadu na Zem, ako živý organizmus. Za dvadsať rokov dokázala komplet zlikvidovať posledné zvyšky diplomacie, úprimnosti a vyvážených medzinárodných vzťahov. Blízky Východ a Maghreb sú v troskách, Európa tam dospeje čoskoro. Amerika oslavuje.

V plazivej forme sa im všetko vrátilo počas prezidentských volieb 2016, tentoraz amerických. Vyhral ich nepriateľ Trump a odstavil Clintonovú. Donal Trump predniesol tesne pred voľbami zlomovú predstavu novej doktríny America the first a zavrhol doterajšiu Pax Americana. V podstate sa jedná o postupné stiahnutie sa z pozície svetovládcu a orientáciu dovnútra. S tým súvisiace ozdravenie hospodárstva a vzťahov vo vnútri USA s čím však bude súvisieť zníženie americkej nadspotreby, vyčerpávajúcej zdroje planéty do krajnosti. Tieto činnosti však majú veľkú zotrvačnosť a môže trvať roky, pokiaľ sa podarí zreálniť americkú spotrebu a výrobu.

Za všetko hovorí americká definícia veľmoci: „Veľmoc je štát, ktorý môže rozkazovať každému“. Oproti tomu majú Rusi vlastný názor na veľmoc: „Veľmoc je štát, ktorému nemôže nikto rozkazovať“. Zrejme budeme svedkami stupňovania agresívnych, až hysterických skutkov zo strany USA, úmerne odstavovaniu od moci. Naproti tomu Rusko v medziobdobí bude posilňovať vplyv v globálnom merítku.

Že Amerika v tomto formáte padne, je už dnes čitateľné. Síce pomaly, často v náznakoch a medzi riadkami, ale je. Našou úlohou je prezieravými krokmi dostať Slovensko do pozície, aby nás jej nasledujúci voľný pád nestrhol ku dnu so sebou. Lepšie síce už nebude, ale aj to horšie nemusí byť až tak zlé. Záleží od nás.

Jaro Frank