Pokus Slovákov o vystúpenie z rýchlika smerujúceho ku komunizmu vo voľbách v máji 1946 nepomohol aj preto, že viacerým vyrazil dych: „Pozor na ně!“ Predovšetkým však potvrdil odkázanosť v súžití s Čechmi na české riešenia. Našli sa dôvody, ako odstaviť mužov, na ktorých sa v horúcom lete v roku 1944 spoliehal prezident Tiso (podľa Jána Mikulu): „… počnúc Karvašom, Zaťkom, Husákom, Novomeským, sú všetko ľudia, ktorí mali zodpovedné postavenie v Slovenskej republike… bude to garnitúra, ktorá aspoň ako-tak bude brániť slovenské záujmy proti Benešovi. O Husákovi mám správy, že sa rozhodne stavia proti Benešovmu čechoslovakizmu…“

Po tom, čo 9. mája 1948 bola prijatá nová ústava, a 30. mája boli voľby s možnosťou vhodiť do urien iba lístok spoločnej kandidátky Národného frontu, alebo „biely lístok“ – čo celoštátne urobilo 13,4% a na Slovensku 14,1% voličov – dôležitým protislovenským dátumom je 26. júl 1948. Vtedy prestala jestvovať KSS ako samostatná strana a stala iba „bojovým oddielom“ KSČ. A aby to mali Slováci ešte ťažšie, väčší bratia dosadili do správy Slovenska „své lidí“: Bacílka, Širokého, Bašťovanského, aj Ludvíka Benadu; ten ako prísediaci Národného súdu mal na rozdiel od Igora Daxnera odvahu oznámiť Tisovi, že mu Beneš a Gottwald neudelili milosť. Neslovenskú rolu zohral aj Edo (Edmund) Friš (Frisch), tajomník KSS pre propagandu, od polovice roku 1947 do konca roku 1951 šéfredaktor komunistickej Pravdy. V januári 1948 tento tvrdý kritik slovenskej štátnosti zastúpil Širokého na porade slovenských a českých komunistov o obmedzení kompetencií Slovenska v pripravovanej ústave. Synom jeho dcéry Marty Šimečkovej Frišovej je europoslanec Michal Šimečka.

Gustáva Husáka zatkli 6. februára 1951, v apríli 1954 ho odsúdil Najvyšší súd na doživotie – pričom ho trikrát donútili podpísať „priznanie“ a on ho trikrát následne odvolal, preto mu vyšetrovaciu väzbu predlžovali 13-krát, a nezlomili ho ani vtedy bežné vyšetrovacie tortúry. Laca Novomeského odsúdili v roku 1954 na desať rokov. Petra Zaťka odsúdili v roku 1958 na tri roky. Imricha Karvaša, ktorého 3. septembra 1944 zatklo Gestapo a Národný súd v novembri 1945 ho oslobodil, v máji 1949 odsúdili na dva roky za velezradu a v roku 1958 dokonca na 17 rokov za špionáž. O utrpenie svojich spolusúdruhov sa pričinil aj Štefan Bašťovanský, od augusta 1945 generálny tajomník KSS, ktorý založil skupinu na odhaľovanie skrytých nepriateľov v strane, vo februári 1951 označil Clementisa aj Husáka za členov „špionážnej a záškodníckej skupiny“. No čoskoro ho odstavili, lebo sa našla jeho prihláška do HSĽS. A v novembri 1952 ho našli mŕtveho.

Ľudia trpeli a umierali vo väzniciach, stovky zastrelili pohraničníci pri úteku cez hranice. A súdy už viac-menej „slobodne“ pokračovali v masovom odsudzovaní rad za radom všetkých. Popravili aj partizánskeho veliteľa Viliama Žingora vedno s Ladislavom Nosákom a Samuelom Bibzom, Vladimíra Clementisa ako buržoázneho nacionalistu. Spojení českí a „slovenskí“ komunisti trestali každý náznak slovenskosti. Exemplárnym príkladom novej spravodlivosti je osud troch mladých ľudí. Najprv ich odsúdili na doživotie, ale po odvolaní sa prokurátora Antona Rašlu odvisli v roku 1951 traja mladí Trenčania: Anton Tunega, Eduard Tesár a Albert Púčik. Spolupracovali s Bielou légiou, čo bolo hnutie nenásilnej spoločenskej sebaobrany proti boľševizmu a šíriacemu sa teroru so sídlom vo Viedni. Trestal sa každý náznak slovenskosti. Keď 14. marca 1949 vyvesil na budovu školy v Čičave slovenskú zástavu Michal Tkáč, čakalo ho polročné väzenie.

Územie štátu sa počas povestných päťdesiatych rokov stalo koncentračným táborom s množstvom hrobov povraždených a popravených politickou mocou so silným bezpečnostným aparátom. Negatívnu rolu pri tom zohral Karel Bacílek, Čech s „poslaním na Slovensku“. Tento vyučený strojný zámočník, člen KSČ od jej založenia, pôsobil na Slovensku už od roku 1924, vo Vrútkach pomáhal Klementovi Gottwaldovi obšťastňovať Slovákov boľševickými tlačovinami. Jeho politická hviezda začala strmo stúpať po tom, keď sa vo väzení ocitli „slovenskí buržoázni nacionalisti“. Na Bacílkovej kandidatúre mali záujem aj tútori Sovieti vďaka jeho dávnym vzťahom s tamojšou tajnou políciou. V máji 1951 dokonca obsadil – po zatknutom Husákovi – post predsedu Zboru povereníkov, ale už v septembri sedel v pražskej vláde ako minister štátnej kontroly a o ďalší polrok ako minister národnej (štátnej) bezpečnosti, čím sa dostal do vedúcej, nikým nekontrolovanej sedemčlennej mocenskej skupiny v štáte. Navyše získal hodnosť armádneho generála a tomu zodpovedajúcu uniformu. Vo svojej pracovni mal veľké zrkadlo a často sa v ňom so zaľúbením obzeral…

Na čele „ministerstva strachu“ bol Bacílek iba od januára 1951 do septembra 1952, ale čo všetko za ten relatívne krátky čas stihol vykonať! Predovšetkým pripravil proces s bývalým generálnym tajomníkom KSČ Slánskym a spol. Na základe jeho rozsudkov popravili potom jedenástich predstaviteľov komunistickej strany a štátu, medzi nimi aj exministra zahraničných vecí Clementisa. „O tom, kto je vinný a kto nevinný, kde sa končia omyly a chyby a prichádza k trestnej zodpovednosti, rozhodne strana za pomoci orgánov národnej bezpečnosti,“ toto sú Bacílkove slová, povedal ich 17. decembra 1952, dva týždne po poprave Slánskeho, Clementisa a ďalších. Ich prach vysypali kdesi na zasneženej ceste za Prahou, už 18. novembra 1952 totiž minister Bacílek podpísal tajný rozkaz, ktorým zakazoval pohreby „agentov a teroristov“. Dôvody? Aby „príslušníci reakcie“ nemali možnosť „kladením vencov alebo kytíc vyjadriť manifestačne svoj súhlas a sympatie s činom pochovaného“. Na margo svojej činnosti neskoršie povedal: „A tož mňa oblékli do generálskej uniformy, posadili do kresla ministra a tak sem dělal, co mi kázali. Šak ktosi to dělat musel“.

V roku 1953 sa vrátil do Bratislavy a na desať rokov sa stal hlavou(!) „slovenských komunistov“, prvým tajomníkom ÚV KSS, aby dôsledne uskutočňoval českú politiku na Slovensku. Podľa českého historika Karla Kaplana nie je známy jediný prípad, žeby sa bol postavil proti Prahe a obhajoval záujmy Slovenska. Napokon to bol on, kto nenamietal proti zrušeniu Zboru povereníkov v „socialistickej“ ústave z roku 1960, pričom predsedom SNR bol do 14. júla 1960 iný český rodák, Benada. V apríli 1963 Bacílka na poste šéfa slovenských komunistov vystriedal Alexander Dubček. Dovtedy ešte stihlo Bacílkovo „slovenské“ komunistické vedenie zakázať vydanie Príručného encyklopedického slovníka, ktorý pripravovali martinskí matičiari na čele s Alexandrom Hirnerom (údajne aj preto, že podľa abecedného poradia nasledovalo jeho meno po slove „bacil“). V roku 1959 sa s Hirnerom a spol. konal zrejme posledný vykonštruovaný proces v celom sovietskom bloku.

Symbolicky naraz s ústavným vyhlásením, že „Československo je socialistickým štátom“ a ústavným zakotvením nemennej vedúcej úlohy KSČ, došlo k legislatívno-právnemu popretiu práv slovenského národa zrušením slovenskej autonómnej quasi-vlády (Zboru povereníkov), čo sa udialo pri sarkastickom deklarovaní „posilnenia právomocí“ slovenských národných orgánov. Sarkazmus je spôsob, ako urážať hlupákov bez toho, aby na to prišli – nuž tak hlboko sme vtedy padli! Hrôza! A stiahli sme so sebou aj symbol našich otcov, dvojkríž na troch kopcoch. V česko-slovenskom štátnom znaku ho vystriedali zlaté plamene pod Kriváňom ako blška v kožuchu na hrudi českého leva. Nemali sme a nemáme odvahu mrieť za našu pravdu.

Marián Tkáč