89. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 23. novembra 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

„Moji drahí milovaní synkovia, vedzte jedno! Milujem vás oboch veľmi, ste to najvzácnejšie čo mám a preto prestanem na vás dávať pozor až vtedy, keď už budete za opaskom  nosiť meč a v tulci na pleci šípy,“ odpovedala synovi vážnym hlasom Drahoslava a potom ešte dodala:

„Až vtedy budete za seba len sami zodpovední a budete môcť ísť všade tam, kam sa vám len zapáči a kam vaše úmysly a plány budú viesť vaše kroky a budete môcť bojovať podľa vlastného rozhodnutia s tým, koho budete vnímať ako vášho nepriateľa. Nezabudnite však nikdy jednu vec. Aj potom vás bude moje materinské srdce neprestajne milovať a nikdy sa o vás neprestane obávať. Myslite na to vždy, kdekoľvek budete.

Teraz ale nesiem za vás a za vaše životy zodpovednosť len ja a neviem a ani si nechcem predstaviť, čo by so mnou spravil váš otec, vladyka veľkého a významného kmeňa, keby sa niektorému z vás na hlave skrivil čo len jediný vlas.

Veď koľko len krát som vám hovorila, že v tunajších hlbokých lesoch je množstvo medveďov, i celé svorky vlkov a aj diviakov. A predsa dobre viete aj to, koľko detí, ktoré boli neopatrné, už zmizlo navždy v lesoch ako potrava divej zveriny.“

„Mama naša predobrá, bolo ich len šesť medzi ostatnými dvoma jarnými slnovratmi, a to predsa nie je až tak veľmi veľa.“

Odpovedal matke Bronislav hlasom, v ktorom zaznievala aj urazená mužská hrdosť, ale zároveň aj náznak nehy syna, ktorý svoju rodičku veľmi miloval i rešpektoval.

Potom ale ešte zmierlivo a krotko doplnil:

„Okrem toho sa to všetko stalo len v zime a teraz máme leto.“

„To je celkom jedno, divá zver je predsa hladná a žravá aj v lete a tak sa niečo také môže udiať kedykoľvek a malé deti sú pre ňu veľmi vhodná a ľahká korisť. Už o tom viac nechcem počuť ani len jediné slovo a odteraz zakazujem vám chodiť do lesa bez sprievodu aspoň jedného ozbrojenca.“

Hlas Drahoslavy zaznel s veľkou prísnosťou a oči jej iskrili strojeným hnevom. Chcela ráznym spôsobom ukončiť doťahovanie sa so synmi, a to sa jej aj podarilo.

***

Podvečer prišla do hradiska na návštevu nevlastná sestra Drahomíry Dreňa. Bola to krásna štíhla žena, s veľkými nebomodrými očami a dlhými až po pás siahajúcimi plavými vlasmi.

Po nečakanej a tragickej smrti manžela, ktorý zahynul pri love medveďov, len rok potom, ako mali sobáš, zostala sama. Žila na jeho malom hradisku, ktorý po ňom zdedila a stala sa prvou ženskou vladykou na Veľkej Morave.

Prešli už dva roky od smrti jej muža a ona bola ešte stále sama. Pytačov mala neúrekom, ale akosi stále váhala a otáľala s ďalším vydajom.

Mala za sebou  neobyčajný, veľmi pohnutý a zvláštny život a či ťažký osud, ktorý poznalo len veľmi málo ľudí.

To, že vôbec ešte žila a že jej bol darovaný takpovediac nový život, tak za to ďakovala len veľmi šťastej náhode. A či lepšie povedané, tak to boli dokonca až dve náhody.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

87. časť si môžete prečítať TU

88. časť si môžete prečítať TU