88. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 16. novembra 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Obaja synovia Drahoslavy a Dobromíra boli na svoj vek neobyčajne silní a pekne urastení. Veľmi sa podobali na svojho otca a zdedili po ňom takmer všetky jeho vlastnosti i telesné prednosti. Podobali sa mu črtami tváre, formou lebky, rozložením postavy a dokonca mali tú istú orliu krivku nosa akou sa vyznačoval on

Jediné, v čom sa na neho nepodali, to bola hrdzavá farba jeho vlasov. Chlapci mali farbu vlasov po nej – bola plavá.

Drahoslava sledovala ich súboj s neskrývaným záujmom a nadšením matky hrdej na silu a vytrvalosť synov, ktorým sa v tomto nevyrovnal žiadny z ich rovesníkov v celom veľkom sídlisku, ktoré patrilo k vladykovmu hradisku.

Prizerala sa im s obdivom a spomínala si na to, ako vo svojich mladých dievčenských rokoch neraz aj sama zápasievala so svojimi bratmi.

Bola jedinou dcérou významného vladyku Prvoslava, veľmi dobrého priateľa vladyku Mstislava, ktorý bol otcom jej manžela Dobromíra. Mala šesť bratov a všetci boli od nej starší. Jej detstvo sa jej zdalo už veľmi vzdialené, aj keď ešte nebola veľmi stará. Veď od jej narodenia prešlo len dvadsaťdeväť jarných slnovratov.

Drahoslava bola dcérou jarného slnovratu – tak Starí Slovania nazývali všetky ženy, ktoré sa narodili na veľký deň jarného slnovratu. Veštci a kňazi svorne tvrdili, že také ženy budú po celý svoj život deťmi šťasteny.

Keď mala desať alebo jedenásť jarí, tak jej všetci hovorievali, že má toľko sily, ako hociktorý z jej chlapčenských vrstovníkov. A veru vďaka svojej neobyčajnej vrtkosti a obratnosti a na ženu aj veľkej sily, sa jej občas podarilo premôcť a hodiť na zem aj niektorého zo svojich bratov.

Prekrásny, až po útly pás siahajúci hrubý, zlatisto plavý vrkoč mala vyzdobený drahocennými striebristými sponami, ktoré boli z pravého byzantského striebra. Dostala ich od Dobromíra ako dar k piatemu výročiu ich svadby.

Siahla rukou do trávy a ohmatala ju, či už bola dostatočne suchá, aby si mohla do nej sadnúť bez toho, aby si zamočila a pokrčila krásnu bielu sukňu z jemného súkna. Tráva už bola celkom suchá a mladá žena sa do nej pohodlne usadila.

Medzičasom sa Svätobojovi predsa len podarilo vyslobodiť sa z bratovho pevného zovretia a rýchlym behom zmizol v tmavom lese, kam ho Bronislav okamžite nasledoval.

Drahoslava si vôbec nevšimla, že chlapcov odrazu nebolo. Sediac v tráve venovala celú svoju pozornosť malej kobylke, ktorá sa popásala na steble trávy, priamo pred jej zvedavými očami. V takých okamihoch, podobným tomuto, celkom zabudla na svet, ktorý bolo okolo nej. Vtedy sa úplne vedela spojiť s tým čo práve pozorovala a tak teraz premýšľala, ako asi kobylka vníma svet a čo z neho dokáže zachytiť.

Keď po nejakom čase zdvihla hlavu a opäť bola vo svojom svete, tak prekvapene musela zistiť, že jej synov niet nikde vidieť. Postavila sa a chvíľku sa obzerala  dookola. Nikde však nič nevidela. Trochu sa vystrašila a začala hlasno volať:

„Bronislaaaav, Svätoboooooj! Kde steeeee? Ihneď sa vráťte spääääääääť!“

***

Netrvalo dlho a o malú chvíľu to v neďalekom kroví zašušťalo a krátko potom sa z neho vynorila jedna detská hlava a hneď po nej aj druhá.

Boli to Svätoboj s Bronislavom. Ich matka si uľahčene vydýchla. Pribehli k nej celí zadychčaní a Bronislav sa na ňu osopil vyčítavým hlasom:

„Mama, drahá mama, prečo sa o nás tak veľmi bojíš, veď sme neboli ďaleko. Okrem toho obaja sme už dosť veľkí a mocní, ale i ostražití a vieme si dať na seba dobrý pozor.“

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

86. časť si môžete prečítať TU

87. časť si môžete prečítať TU