Môj profil 
Predplatné
Vyhlásenie vojny ZSSR (a ďalším spojencom) vyznelo v neprospech Slovenska oveľa krutejšie ako rovnaký krok Maďarska. Slovenský štát nebol pred vojnou dostatočne medzinárodne etablovaný a nevýhodná geopolitická situácia zaťahovala ho do vojenských dobrodružstiev Hitlera. To, že Slovensko vypovedalo vojnu Sovietskemu zväzu, zásadne naštrbilo nádej na pokračovanie štátu po vojne. 23. júna 1941 slovenská vláda (Tuka) oznámila, že prerušuje diplomatické styky so ZSSR, a tak sa misia vyslanca Grigorija Puškina v Bratislave skončila. Ani nie o mesiac, 18. júla 1941, Stalin vyhlásil, že uznáva Benešovu vládu v exile, nadviazal s ňou diplomatické styky a vyslovil sa za predmníchovské hranice. Palica nad samostatným Slovenskom sa lámala. Pritom podľa Jána Balka vojnu ZSSR vyhlásil sám Tuka, „lebo vedel, že vyhlásenie vojny by snem nebol schválil“. Tragika veci bola v tom, že túto protiústavne a protiprávne, a proti vôli národa vyhlásenú vojnu sa už odvolať nedalo. Bolo by to malo za následok zvalcovanie Slovenska Nemcami. Prezident Tiso nebol s nasadením Slovákov na východný front spokojný, a podľa Balkovho svedectva keď po návrate z Bánoviec rozdával prijímanie, kľačiaceho Tuku práve preto obišiel a povedal: „Najradšej by som ho bol tým kalichom tresol po hlave!“
Počet Slovákov na východnom fronte sa po bitke pri Lipovci neustále znižoval, je však málo známy fakt, že prezident Tiso navštívil 2. a 3. novembra 1941 slovenských vojakov na východnom fronte a uctil si hroby padlých. Pri prehliadke Kyjeva nachystali Nemci či Sovieti(?) atentát v Pečorskej Lavre, ktorú navštívil o polhodinu skôr, ako bolo v pláne, a bomba rozrumila Lavru až po jeho odchode.
Slovenskej štátnosti samozrejme uškodilo povstanie, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, a až dodatočne, v roku 1949 (o päť rokov) dostalo pomenovanie Slovenské národné povstanie (SNP). Povstanie v takej podobe, v akej „sa konalo“, hrozbu smrti štátu definitívne odobrilo, so špinavou vodou vylialo z vaničky aj dieťa. Je hypotetickou otázkou, či by ostalo Slovensko samostatným štátom aj po vojne, ak by sa udialo povstanie ako prechod na stranu spojencov podľa plánov generálov Čatloša a Malára? Iste je povšimnutiahodné, že tí dvaja boli jediní Slováci spomedzi 1004 podplukovníkov v armáde ČSR v roku 1936. Odporcovia režimu nepôsobili iba v ilegalite, ale aj priamo vo vedení štátu. Tak sa mohlo stať, že už v roku 1943 sa u predsedu Najvyššieho súdu Martina Mičuru stretli predseda snemu Martin Sokol, guvernér SNB Imrich Karvaš, generálny tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu Peter Zaťko a aj Vavro Šrobár…
Pritom sa prehliada, že 12. mája 1944 rokoval prezident Tiso s Hitlerom na zámku Klessheim pri Salzburgu a zároveň aj generál Čatloš s poľným maršalom Keitelom v prítomnosti generála Augustína Malára. Podarilo sa im presvedčiť Keitela, že Slovenská armáda je schopná ubrániť Karpaty, že nepotrebuje pomoc Wehrmachtu. Výsledky týchto rokovaní zohrali rolu v prípravách povstania v réžii armády s vedomím vedúcich predstaviteľov štátu, aj prezidenta. Na začiatku augusta 1944 to potvrdil aj Šmidke v Moskve: postup slovenskej delegácie v Klessheime, vedenej prezidentom Tisom, uchránil Slovensko pred nemeckou okupáciou a vytvoril predpoklady na organizovanie všetkých národných síl vo vnútri krajiny.
Tiso chcel na Slovensku bezpodmienečne udržať poriadok a pokoj až do konca vojny. Dve slovenské divízie, ktorým velil aj u Nemcov dobre zapísaný generál Augustín Malár (mal nemecký železný kríž I. triedy), budú brániť karpatské priesmyky proti Sovietom, a až keď Červená armáda dosiahne Krakov, Slovenská armáda jej umožní vstup na Slovensko, takže za niekoľko dní aj s pomocou obyvateľstva obsadia bez boja celé Slovensko. V rozhodujúcej chvíli slovenská vláda na čele s prezidentom podá demisiu, povstalci zostavia novú vládu a život pôjde ďalej. Takýto plán schvaľovali aj komunisti na čele s Husákom, ktorý od samého začiatku odmietal Benešov čechoslovakizmus.
Koncom júla 1944 Beňuška, šéf Ústrednej štátnej bezpečnosti oznámil prezidentovi, že v Čremošnom bola porada o prípravách povstania. Dal mu mená dvanástich účastníkov porady a chcel povolenie všetkých zaistiť a znemožniť ďalšie prípravy. Ale prezidentov povedal: „Nie“. Nemci podľa neho vojnu prehrali a Červená armáda nezadržateľne postupuje a po nej príde Beneš, je koniec samostatnosti. Beneš sa pomstí, chystá znovu centralistické Československo. A dodal, že ľudia na Beňuškovom zozname, počnúc Karvašom, Zaťkom, Husákom, Novomeským, sú všetko ľudia, ktorí mali zodpovedné postavenie v Slovenskej republike. Pomáhali budovať štát a keby teraz nečinne čakali príchod Beneša, prví budú postavení pred súd ako kolaboranti. „Bude to garnitúra, ktorá aspoň ako-tak bude brániť slovenské záujmy proti Benešovi. O Husákovi mám správy, že sa rozhodne stavia proti Benešovmu čechoslovakizmu a obhajuje právo slovenského národa na samostatnosť. Preto vraj chce, aby sa Slovensko pripojilo k Sovietskemu zväzu. Ako katolícky kňaz a prezident nikdy s tým nebudem súhlasiť. Ale ak tých dvanásť účastníkov porady o povstaní dám zaistiť, čo tým získame? Slovenskú republiku a samostatnosť nezachránime, iba posilníme pozíciu Beneša. Ešte sa poradím so Sokolom, ktorý má spojenie so Šrobárom, a potom vám poviem čo ďalej…“
Čatloš a Malár pripravovali plán prechodu Slovenska na stranu spojencov. Na dôležité veliteľské miesta dali „svojich ľudí“, podplukovník Ján Golian sa stal náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Podmienkou úspešného prevratu bola koordinácia s operáciami Červenej armády, výhodou bolo, že o Čatlošovi v Moskve vedeli. Ich vyslanec Puškin písal v správe z roku 1941, že generál Čatloš chce, aby „za priaznivých podmienok Slovensko vystúpilo proti Nemcom.“ Čatlošovi sa však nepodarilo nadviazať priamy kontakt s Červenou armádou, aj keď sa o to usiloval. Po vylodení sa spojencov v Normandii začiatkom júna 1944 mal hotový plán, zhodný s prezidentovým plánom. Slovenská armáda mala uskutočniť prevrat a nastoliť vojenskú diktatúru, vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu a vojnu Nemecku. To stálo v Čatlošovom memorande do Moskvy. Jednotky Východoslovenskej armády mali pred Nemcami najprv kamuflovať obranu Karpát a po dohode mali umožniť Červenej preniknúť do tylu maďarských a nemeckých vojsk, až do Košíc. Politickým cieľom takto pripravovaného povstania bolo uchovanie štátnej samostatnosti Slovenskej republiky. Čatloš, bývalý legionár, bol presvedčený, že povstalecká Slovenská armáda, ako súčasť spojeneckých vojsk, obháji na medzinárodnej scéne štátnu samostatnosť Slovenska.
Prečo sa však tento pozoruhodný Čatlošov plán nepodarilo uskutočniť podobne, ako sa to podarilo v auguste a septembri 1944 v Rumunsku a Bulharsku? Na Čatlošov rozkaz obsadili vojaci bratislavskej posádky dôležité strategické body v meste i jeho okolí v noci z 24. na 25. augusta pod zámienkou, že ide o cvičenie. Ludin v noci navštívil prezidenta a pýtal sa, čo sa deje. Totiž len deň predtým, 23. augusta 1944, sa uskutočnil mocenský prevrat v Bukurešti.
Prečo svoju akciu nedotiahol Čatloš a jeho spojenci do konca? Lebo – Beneš a Stalin. Podľa Jána Čarnogurského „príprava povstania je odstrašujúci príklad osudu Slovenska, keď neriadi svoje udalosti samo, ale prostredníctvom iného subjektu.“ Riziko zasahovania „iného subjektu“ je naozaj vážna vec.
Marián Tkáč
.jpg)
