55. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 23. marca 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Až v Konštantinopole si Anastázius po čase uvedomil, že tradičná zaužívaná forma byzantského života je vo svojej podstate a najmä v porovnaní s pestrosťou Orientu, dosť stereotypná a značne strohá a niekedy i pochmurne pôsobiaca, a to predovšetkým zásluhou svojej rigoróznej ortodoxie

Bolo to preto, lebo Byzantínci sa veľmi striktne riadili predpismi a pravidlami svojej extrémne konzervatívnej spoločnosti, ktorej tak hrozilo nebezpečenstvo čoraz väčšej strnulosti a ťažkopádnosti.
Hoci v nej bolo obsiahnuté takmer všetko čo vyniesla starogrécka a rímska kultúra, tak jej veľmi chýbal zmysel Grékov pre slobodu a toleranciu, ale aj nadšenie Rimanov pre hýrivo rozmarnú veselosť a bezuzdné zábavy. Preto sa Byzancia v priebehu stáročí stávala čoraz sterilnejšia a skostnatelejšia.

A tak nebolo divu, že v takej situácii orientálny element, ktorého symbióza s Byzanciou sa prejavovala najintenzívnejšie práve v Konštantinopole, pôsobil ako životodárny elixír na fádnu a neraz unudene pôsobiacu ortodoxnú byzantskú spoločnosť, ktorá budovala čoraz väčšiu byrokraciu, a tá ako pavučina omotávala a ovládala celý štát, i cirkev a tým aj celú spoločnosť.

Anastázius veľmi miloval pestrosť a rozmanitosť života, a tak sa mu nadovšetko páčila symbióza kultúr za predpokladu, že sa navzájom rešpektovali. Pochopil, že z ich vzájomného oplodňovania sa vznikali nové formy a nové možnosti prejavov života.

Konštantinopol mu to všetko v hojnosti ponúkal a preto ho z celého srdca miloval a obdivoval. Na svojich potulkách okrajovými štvrťami mesta neraz obdivne skúmal a si pozeral neuveriteľne dômyselný a perfektne vybudovaný obranný systém mesta, pozostávajúci z trojitých opevňovacích hrubých múrov a hlbokej vodnej priekopy, ktorú dal urobiť už v piatom storočí cisár Theodozius II.

Bol to nesporne najskvelejší vojensko-technický výkon vtedajšej epochy. Hlavné mesto Byzancie sa stalo najdôležitejšou a poslednou obrannou baštou kresťanstva proti prípadnému nepriateľovi z Ázie, ktorý nedal na seba dlho čakať.

Nad mestskými bránami Konštantinopolu sa skvel veľký nápis v zlatých písmenách: Kristus, náš všemocný Boh zlomí víťazoslávne silu a moc každého nepriateľa

Nápis oznamoval všetkým potenciálnym nepriateľom Byzancie, že obyvatelia mesta majú neotrasiteľnú vieru v mimoriadnu ochranu a priazeň svojho Boha, ktorý v prípade útoku zasiahne a zničí každého, kto napadne mesto.

Presvedčenie o nedobytnosti hlavného mesta, ktoré jeho obyvatelia nosili v srdci bolo živým a nezvratným dôkazom ich viery, že Boh ich mestu určil večnú existenciu, a to navzdory všetkým jeho nepriateľom.

***

„Kali mera – dobrý deň, Anastázius, čakáš na nás už dlho?“

Ozval sa hlas za chrbtom mladého muža a vytrhol ho z jeho rozjímania o meste, ktoré sa stalo jeho domovom a o ktorom vedel, že na neho nezabudne nikde, kamkoľvek by ho život aj zavial.
Hlas, ktorý ho pozdravil, patril ctihodnému učenému Fotiovi. Vedľa neho stál Leon Grammatikos a žičlivo sa usmieval na svojho múdreho obľúbeného žiaka. Podali si ruky a potom, keď ich Anastázius ubezpečil, že hoci prišiel priskoro, takže čas mu ubiehal rýchlo, lebo premýšľal, pozoroval a reflektoval, sa spoločne vybrali do paláca, k cisárovi Michalovi.

Leon bol muž impozantnej vysokej postavy a hoci už mal vyše šesťdesiat rokov, vyznačoval sa stále ešte obdivuhodne vzpriameným držaním tela a pružným krokom. Mal takmer Anastáziovu výšku a na Byzantínca bol veľmi vysoký. Vyznačoval sa priam železným zdravím a ešte nikdy nebol vážne chorý. Zlé jazyky o ňom šírili chýry, že pije akýsi bosorácky nápoj, ktorý si sám tajne varí a ktorý mu zaručí dlhý život v plnom zdraví až do sto rokov.

Ak sa ho však na to oýtal niekto z jeho priateľov alebo z jeho študentov, tak len nedbalo hodil rukou, z chuti sa rozosmial a povedal, že má svoj vlastný nápoj, ktorý pravidelne a s obľubou pije (v stredovekej Byzancii bola veľmi rozšírená viera na liečivé sily rôznych bylinkových odvarov a nápojov), že mu ho ale neporadila žiadna bosorka, ale že recept na svoj nápoj našiel v starých písomnostiach legendárnho starogréckeho lekára, mýtami opradeného Asklepia, ktoré sa už pred mnohými rokmi stali jeho osobným vlastníctvom. Ešte obyčajne zvykol dodať, že v jeho prípade však nie je rozhodujúci nápoj, ktorý užíva, ale že oveľa dôležitejšie pre zdravý a dlhý život je každodenná spokojnosť a vnútorná vyrovnanosť a ustavičné štúdiá a premýšľanie o neobyčajných veciach. Zdôraznil, že to je základ jeho pevného zdravia.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

53. časť si môžete prečítať TU

54. časť si môžete prečítať TU