Bol turbulentný kvôli ruskej invázii na Ukrajinu a kríze okolo Taiwanu, ale bol transformačný aj v tom, že Spojené štáty uznali Čínu za veľmocenského rivala. V októbri vydanej Národnej bezpečnostnej stratégii USA Bidenova administratíva nielenže označila Čínu za svoju najdôležitejšiu bezpečnostnú výzvu, ale tiež jednoznačne vyhlásila, že éra po studenej vojne sa skončila. Ak bolo unipolárne mocenské postavenie Spojených štátov charakteristickým znakom éry po skončení studenej vojny, posun k bipolárnej mocenskej štruktúre USA – Čína bude formovať nový svetový poriadok.

Rozhodnutia o vojne a mieri budú v konečnom dôsledku prijímať jednotliví lídri. Aby sme však lepšie pochopili, ako by sa mohla nová bipolárna éra vyvíjať, musíme sa pozrieť na jej štruktúru: rovnováhu moci, pôvod nového systému a geografické prostredie. Americko-čínske súperenie je v mnohých ohľadoch jedinečné a jeho povaha nám poskytuje dôležité informácie o novom svetovom poriadku, jeho stabilite a úlohe, ktorú by mohlo zohrávať štátnictvo.

Z hľadiska rovnováhy síl sa americko-čínske súperenie podobá studenej vojne, ďalšiemu antagonizmu medzi dvoma superveľmocami. Preto bývalý poradca Obamovej administratívy pre Áziu a Tichomorie Evan Medeiros nazval novembrové stretnutie amerického prezidenta Joea Bidena a čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga na Bali v Indonézii “prvým veľmocenským summitom studenej vojny verzie 2.0”. To vyvolalo obavy najmä v Európe z opätovného vzniku konkurenčných blokov a medzi rozvojovými krajinami z toho, že uviaznu v povestnom strede.

Nová americko-čínska bipolarita je však štrukturálnym faktom a nemožno si ju len tak priať. Je výsledkom niekoľkých desaťročí čínskeho hospodárskeho a vojenského rastu, ktorý zmenšil odstup od Spojených štátov. Navyše, bipolárna mocenská štruktúra sa vo všeobecnosti považuje za stabilnejšiu ako multipolárna – takže lídri, ako napríklad nemecký kancelár Olaf Scholz, ktorý sa vyslovil za multipolárne usporiadanie, by si mali dávať pozor, čo si želajú. Americko-sovietske súperenie sa napriek pretekom v zbrojení a napätým epizódam vyznačovalo vysokým stupňom stability a absenciou priameho ozbrojeného konfliktu medzi oboma superveľmocami. Preto historik John Lewis Gaddis nazval obdobie studenej vojny “dlhým mierom”.

Napriek tomu všetky bipolárne systémy nemusia byť rovnako stabilné. Existujú dobré dôvody domnievať sa, že štruktúra bipolárneho súperenia medzi USA a Čínou spôsobí, že nová éra bude menej stabilná ako éra studenej vojny. A keď je štrukturálna stabilita slabšia, potreba štátnického prístupu a ochranných zábran na riadenie systému je silnejšia.

Existuje najmä päť štrukturálnych faktorov, ktoré spôsobia, že nová bipolárna éra bude menej stabilná ako studená vojna.

Po prvé, súperenie medzi USA a Čínou je poznačené nestabilnou dynamikou prechodu moci. Historické dôkazy ukazujú, že existuje reálne nebezpečenstvo veľkej vojny, keď vzrastajúca mocnosť hrozí, že predbehne upadajúceho hegemóna – spomeňme si na vzmáhajúce sa Nemecké cisárstvo, ktoré sa usilovalo o svoje “miesto na slnku” v rokoch pred prvou svetovou vojnou. Studená vojna takúto dynamiku nemala: Spojené štáty aj Sovietsky zväz sa vynorili ako superveľmoci z popola druhej svetovej vojny a od začiatku boli rovnocennými konkurentmi z vojenského hľadiska. Súčasná situácia je iná, Čína postupne dobieha Spojené štáty. Okrem toho, vďaka svojej hospodárskej sile má Čína ako superveľmoc väčší potenciál, ako ho kedy mal Sovietsky zväz. Okrem toho, keďže čínska armáda je v tejto chvíli ešte stále nižšia, existuje menší priestor pre štátnické vyjednávanie o dohodách o kontrole zbrojenia; Čína nie je ochotná stanoviť limit na vojenský rozvoj, ktorý by uzamkol jej nižšie postavenie.

Nedávne vyhlásenia naznačujú, že Čína už možno prekonala Spojené štáty v počte jadrových hlavíc na svojich medzikontinentálnych balistických strelách. Ale z hľadiska celkového jadrového inventára – vrátane bojových hlavíc rozmiestnených na medzikontinentálnych balistických strelách, balistických strelách odpaľovaných z ponoriek a strategických bombardéroch, ako aj neaktívnych jadrových hlavíc – sú jadrové zásoby Číny v porovnaní so Spojenými štátmi stále relatívne malé.

Po druhé, na rozdiel od studenej vojny je hlavným priestorom americko-čínskeho vojenského súperenia námorníctvo, ktoré je zo svojej podstaty menej stabilné a vystavené väčšiemu riziku obmedzenej vojny. Hlavné zameranie studenej vojny na európske pozemné priestory umožnilo vznik stratégie masívnej odvety, ktorá silne odrádza akékoľvek pokusy o prekročenie pevnej línie rozdeľujúcej Európu. Použitie vojenskej sily oboma superveľmocami v ázijských vodách je menej pravdepodobné, že by predstavovalo existenčnú hrozbu pre niektorý zo štátov alebo riziko jadrovej vojny. Čína by v prípade napadnutia mohla použiť jadrové zbrane, ale je oveľa menej pravdepodobné, že čínski predstavitelia budú riskovať totálnu vojnu so Spojenými štátmi, ak budú zničené niektoré z ich lodí. To zvyšuje riziko obmedzenej vojny v ázijských vodách, keďže šance na masívnu eskaláciu sú nižšie ako v Európe. Ale aj obmedzená vojna na mori medzi dvoma superveľmocami by mohla mať ničivé dôsledky pre regionálnu stabilitu a globálne hospodárstvo.

Po tretie, Taiwan je ďalším zdrojom nestability v novom bipolárnom usporiadaní. Najbližším ekvivalentom počas studenej vojny bolo rozdelené mesto Berlín, kde sa odohralo niekoľko napätých stretov medzi superveľmocami. Taiwan predstavuje najväčšie riziko veľmocenskej vojny v ére americko-čínskeho súperenia s neistou dynamikou eskalácie z hľadiska geografického rozšírenia aj použitia zbraní.

Po štvrté, nové oblasti vedenia vojny vo vesmíre a v kybernetickej oblasti poskytujú Washingtonu a Pekingu ďalšie možnosti nátlaku a narušenia. Kybernetické útoky môžu siahať od sabotáže, krádeže a špionáže až po takzvaný digitálny Pearl Harbor: rozsiahly a sofistikovaný prekvapivý kybernetický útok s cieľom formovať prostredie pred vojenským konfliktom alebo oddialiť či odradiť reakciu súpera. Existuje reálne riziko neúmyselnej eskalácie v dôsledku kybernetických kapacít v budúcej čínsko-americkej kríze. Podobná dynamika je možná aj vo vesmírnej oblasti, pričom preventívne údery na satelity alebo prostredníctvom satelitov by viedli k neistému rebríčku eskalácie.

Po piate, v rozpore s teóriou, že vzájomná závislosť znižuje riziko vojny, vysoká úroveň vzájomnej hospodárskej a technologickej závislosti medzi Spojenými štátmi a Čínou je potenciálne náchylnejšia na konflikty než relatívna autarkia oboch blokov počas studenej vojny. Historik Gaddis skutočne poukázal na nedostatok vzájomnej závislosti medzi oboma superveľmocami ako na dôležitý faktor zvyšujúci stabilitu súperenia počas studenej vojny, najmä preto, že nezávislosť od potenciálne nepriateľského súpera zvyšovala pocit bezpečnosti superveľmoci.

Práve vysoká miera vzájomnej závislosti Číny od svetovej ekonomiky je dôvodom, prečo niektorí pozorovatelia pri opise bipolárneho systému USA – Čína uprednostňujú iné označenia ako “studená vojna” – navrhujú termíny ako konkurenčná koexistencia, studená koexistencia alebo konfliktná koexistencia. Úroveň vzájomnej závislosti v americko-čínskom súperení však ponecháva väčší priestor pre hospodársku vojnu, ako tomu bolo počas studenej vojny; v bipolárnej mocenskej štruktúre obe superveľmoci považujú vzájomnú závislosť za zraniteľnosť, a preto sa ju snažia znížiť.

Tento proces oddeľovania, ktorý práve prebieha, spôsobí trenice: medzi oboma veľmocami, medzi Spojenými štátmi a ich spojencami a v rámci medzinárodného hospodárskeho poriadku. Napríklad americko-čínska technologická vojna už vedie k novému druhu konfliktu, keď Čína reaguje na americké čipové sankcie začatím sporu v rámci Svetovej obchodnej organizácie. Americko-čínska hospodárska vojna a oddelenie budú novým spôsobom spochybňovať medzinárodný hospodársky poriadok. Okrem toho obavy, ktoré vyjadril Scholz a francúzsky prezident Emmanuel Macron z novej studenej vojny, ilustrujú výhrady spojencov USA voči oddeleniu.

Neustále napredovanie globalizácie počas viac ako troch desaťročí a súčasná vysoká miera vzájomnej závislosti medzi Čínou a Spojenými štátmi nás klamú. Zvádzajú nás k presvedčeniu, že veľmocenské súperenie v 21. storočí je relatívne stabilné a ľahko zvládnuteľné. Päť uvedených štrukturálnych dimenzií – dynamická mocenská transformácia, prirodzene menej stabilné námorné súperenie, Taiwan ako horúci bod, nové vesmírne a kybernetické technológie a riziká spojené s ekonomickou vzájomnou závislosťou – však naznačujú, že štruktúra americko-čínskeho súperenia môže byť v skutočnosti krehkejšia ako štruktúra americko-sovietskeho súperenia. Ak si týchto päť zdrojov systémovej slabosti budeme naďalej uvedomovať, obe veľmoci to môžu do určitej miery kompenzovať vytvorením ochranných zábran.

Vytvorenie ochranných zábran nebude jednoduchá úloha. Kontrolu zbrojenia bude v blízkej budúcnosti ťažké dosiahnuť, pretože Čína stále dobieha vo vojenskej oblasti. Pokiaľ ide o Taiwan, Peking aj Washington už desaťročia uplatňujú strategickú nejednoznačnosť. Na oboch stranách bude potrebné múdre a rozumné štátnické správanie, aby sa vypracovali a neustále upravovali pravidlá novej bipolárnej hry. Tak ako studená vojna, aj americko-čínske súperenie a príslušné stratégie oboch superveľmocí sa budú časom iba vyvíjať.