Bratislava 26. mája 2019 (HSP/Foto:Marian Tkáč)

Pri hľadaní neznámej pravdy o slovenskej minulosti sme povinní zmieniť sa aj o slovenskom hospodárstve. Často sa totiž zvykne preceňovať „roľníckosť“ Slovákov, zatiaľ čo remeselníctvo či priamo priemysel akoby slovenské neboli. Ale boli rovnako, ako slovenským bolo aj baníctvo

Už sme uviedli s odvolaním sa na Petra Cengela, ktorý cituje zo „Zlatej knihy baníckej“, vydanej pri príležitosti návštev budúcich cisárov Jozefa a Leopolda v stredoslovenských banských mestách v roku 1766: „Ako sa z archívov zistilo, objavili banskoštiavnické bane v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten)“ (Metod na Slovensku, Košice 2015). Nemci píšu (a im by mohli veriť aj podčiarnici), že naše banské mestá boli založené Slovenmi a existovali skôr, ako najstaršie nemecké bane v meste Goslar (jedno zo sídel Karola Veľkého) a Freiberg, začiatky baníctva u nás sú o 200 rokov staršie ako v Goslari a dokonca o 400 rokov staršie ako vo Freibergu! Teda slovenské bane existovali dávno pred príchodom nemeckých kolonistov na naše územie, v Banskej Štiavnici už v roku 745, a že teda ich „neobjavili“ a neotvorili oni, Nemci, ktorí k nám prichádali ako „hostia“ po roku 1152, keď Fridrich I. Barbarossa zavelil „Drnag nach Osten“, ale „domorodí“ Slováci.

Z našich baní „žila“ celá Habsburská monarchia, produkcia drahých kovov u nás dosiahla v priebehu 18. storočia svoje historické maximum: v rokoch 1748–1800 sa tu vyťažilo 868 ton striebra a 24 ton zlata. Táto produkcia zabezpečila až 70 percent príjmov viedenského dvora z baníctva celej monarchie a slúžila predovšetkým na razenie mincí.

Výroba železa sa sústreďovala na Pohroní. V roku 1815 tu pracovalo šesť vysokých pecí, niekoľko skujňovacích a vykúvacích hámrov s vyše päťsto robotníkmi. Na Gemeri bolo v roku 1805 v prevádzke až 91 vysokých pecí, ďalej viac ako sto hámrov. Okolo roku 1800 existovali na Slovensku tri výrobne zbrojárskeho charakteru: v Liptovskom Hrádku (pechotné pušky), v Banskej Bystrici (poľné kotly) a v Kráľovej (šable a bodáky). V roku 1832 vznikol prvý cukrovar vo Veľkých Úľanoch a o tri roky (1835) veľký mlyn v Sučanoch. V prostredí hornooravských domáckych výrobcov plátna sa vyvinula vrstva podnikateľov, ktorí rozšírili výrobu plátna a obchod s ním. Boli to podnikatelia z rodiny Murínovcov, Timčákovcov, Galasovcov, Vlašákovcov, Bernolákovcov a ďalších.

Remeslá, baníctvo a hutníctvo, ako aj obchod boli sústredené do privilegovaných slobodných kráľovských miest. Patrili tam dnešné krajské mestá okrem Nitry a Žiliny, a ďalej Levoča, Bardejov, Banská Štiavnica, Kremnica, Zvolen, Modra a ďalšie.

Už od konca 16. storočia popri týchto mestách vystupujú do popredia aj neprivilegované a politicky nesamostatné mestá pri Váhu: Liptovský Svätý Mikuláš, Žilina, Rajec, Bytča, Považská Bystrica, Ilava, Trenčín, Čachtice, pričom sa tu osobitne rozvinulo súkenníctvo a spracovanie kože. Bratislava, ako najvýznamnejšie mesto celého Uhorska prežívala na prelome 18. a 19. storočia významný hospodársky rozvoj. V roku 1782 tu bolo okolo tisíc remeselníckych dielní, v ktorých pracovalo okolo 2500 tovarišov a učňov v 100 krajčírskych, 80 ševcovských a 90 čižmárskych dielňach. Ďalej tu pracovali mlynári, mäsiari, pekári, stolári, debnári, kolári. V 18. storočí postupne nahradili cechy manufaktúry. Cechy sa svojou uzavretosťou stávali nemodernými, aj naďalej však existovali popri manufaktúrach a zrušil ich až zákon z februára 1872. Bol to dôsledok myšlienok o slobode a rovnosti, všetci ľudia mali byť rovní pred zákonom.

Vôbec prvú manufaktúru u nás založil uhorský palatín, gróf Mikuláš Pálfi v Malackách v roku 1722; bola to manufaktúra na súkno, v ktorej pracovalo päť súkenníckych majstrov. Pre jedného tkáča na krosnách muselo pripravovať priadzu dvadsať pradiarov. Výraznou postavou pri rozvoji slovenských manufaktúr bol František Lotrinský (v roku 1732 ho jeho budúci svokor kráľ Karol III. vymenoval za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave), a to ešte pred nástupom jeho manželky Márie Terézie na trón. V Šaštíne (od roku 1732 pútnické miesto) založil v roku 1736 prvú textilnú manufaktúru, ktorá vyrábala kartún a iné bavlnené výrobky (bol to rok jeho svadby s Máriou Teréziou). Šaštínska manufaktúra patrila medzi najvýznamnejšie kartúnky v celej Európe, keďže počet jej pradiarov bol až 20-tisíc. V ústredných budovách podniku v Šaštíne pracovalo okolo 800 ľudí, ostatní pracovali v Senici, Holíči, Trnave, ale aj v Bratislave, Novom Meste nad Váhom a v Trenčíne. Celú prípravu priadze organizovali faktori, ktorí získavali pre jednotlivé manufaktúry stovky až tisícky pradiarov. Jedným so šaštínskych faktorov bol aj naháčsky farár Juraj Fándly (1750–1811).

Technické vynálezy domácich odborníkov, predovšetkým Hellovcov, a to najmä odvodňovacie stroje, pomohli vyriešiť problém spodných vôd a otvoriť hlbšie náleziská. Začali sa stavať niekoľkokilometrové odvodňovacie štôlne. Banský strojný majster Jozef Karol Hell (1713–1783) skonštruoval v Banskej Štiavnici v roku 1738 vahadlový stroj na čerpanie vody. Už jeho otec Matej Kornel Hell (1653–1743) pracoval na odvodnení banskoštiavnických baní pomocou tajchov a prispel k ich záchrane pred zatopením a likvidáciou, ktorá im hrozila od vodcov povstania Františka II. Rákociho. Maximilián Hell (1720–1792) bol astronóm svetového významu. Slovenská banská technika potvrdzovala svoje vedúce miesto na kontinente.

A čo s prvým použitím pušného prachu v baníctve? Údajne sa tak stalo 8. februára 1627, keď Kaspar Weindl v Bíber štôlni v Banskej Štiavnici použil čierny strelný (pušný) prach na iné ako vojenské účely, na odstrel horniny. Zdá sa však – tak sa píše v literatúre -, že išlo „až“ o šieste takéto použitie pušného prachu, ale zároveň o prvý takýto odstrel hornín pušným prachom, zdokumentovaný komisiou odborníkov.

V roku 1735 založili v Banskej Štiavnici Banskú školu (Berg Schola), prvú svojho druhu na svete. Jej prvým profesorom bol Samuel Mikovíni (1686-1750), prvý slovenský inžinier a kartograf, spolupracovník Mateja Bela. Konečnú podobu Banskej akadémie (Bergakademie) určil dekrét zo 14. apríla 1770. Táto akadémia ovplyvnila svojou dokonalosťou aj slávnu École des Mines, založenú vo Francúzsku za revolúcie 1789–1794. Pôsobenie vedeckej komunity v Banskej Štiavnici bolo príťažlivé pre odborníkov zo zahraničia, ktorí sa v roku 1786 zišli na podnet Ignáca Borna na prvom svetovom kongrese hutníctva v Sklených Tepliciach.

Tu sú mená významných vynálezcov od nás: Bratislavčan Ján Andrej Segner (1704–1777) bol lekárom a matematikom, a býva označovaný za otca vodných turbín. Wolfgang Kempelen (1734–1804), bratislavský rodák, ktorý bol riaditeľom soľných baní v Uhorsku, vytvoril dva tajomné mechanizmy: šachový a hovoriaci automat. Astronóm a kartograf Ján Lipský (1766–1826) pochádzal zo Sedličnej. Jozef Maximilián Petzval (1807–1891), rodák zo Spišskej Belej, bol vynálezcom v oblasti fotografickej optiky. V oblasti elektromagnetickej sa preslávil Štefan Anián Jedlík (1800–1895), rodák zo Zemného, ktorý obohatil vedu a techniku desiatkami vynálezov: bol prvým konštruktérom elektromotora, ako aj zariadenia na výrobu sódy.

K významným vedcom patrí polyhistor Matej Bel (1684–1749) z Očovej, najvýznamnejšia vedecká osobnosť celého Uhorska. Bol rektorom evanjelického lýcea v Bratislave (od roku 1714) a v rokoch 1735–1742 vydával Notitia Hungariae Novae. Daniel Tálai začal 1. júla 1783 vydávať najstaršie slovenské noviny – Prešpurské noviny. Nemôžeme obísť ani Juraja Papánka (1738–1802), ktorý v roku 1780 napísal prvé súvislé slovenské dejiny Historia gentis Slavae – De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis, et ecclesiastici (Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov…), v ktorých prisúdil Slovákom svätoplukovskú aj cyrilometodskú tradíciu, za predkov Slovákov považoval Keltov a Slovensko považoval za kolísku Slovanov a slovenčinu za pôvodnú matku slovanských jazykov. Toto dielo ovplyvnilo nasledujúce generácie historikov.

Treba po pravde zopakovať, že na výsledkoch rozvoja „uhorskej“ spoločnosti mali podiel uvedené osobnosti, pričom maďarské etnikum nemalo nijaký alebo len veľmi zanedbateľný podiel.

Marian Tkáč