1.január 1993 je dňom vzniku  Slovenskej republiky.

Rozdelenie Československa na dve samostatné republiky Českú a Slovenskú, prebehlo vzájomnou kultivovanou dohodou.

Pred novou Slovenskou republikou stálo veľa výziev tak na domácej vnútropolitickej scéne, ako aj na medzinárodnej scéne. Diplomatické uznanie SR bolo síce dôležitým formálnym aktom, ale bolo potrebné získať si medzinárodné uznanie ako štát, ktorý sa chce stať členom elitných zoskupení akými sú OECD, EÚ, NATO, Rada Európy, OSN, Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Svetová obchodná organizácia a ďalšie.Slovenská republika ako nový štát bola prijatá do OSN 19. januára 1993.

Slovensko si po svojom vzniku vytýčilo cieľ, stať sa plnohodnotným členom euroatlantických štruktúr.Zakladajúci členovia nám vtedy tlmočili, že jednou z kľúčových podmienok pre náš vstup sú dobré susedské medzištátne vzťahy. Táto úloha sa zdala byť pre nás jednoduchá a ľahká. Ale to by sme museli abstrahovať od zložitého historického dedičstva Rakúsko–uhorskej monarchie a od historickej skúsenosti života Slovákov v Uhorsku.

Uznávaný bývalý rakúsky kancelár Bruno Kreisky povedal o susedských vzťahoch toto: „Je veľmi jednoduché mať dobré vzťahy s krajinou, ktorá je vzdialená niekoľko tisíc kilometrov, napríklad s Argentínou alebo Indonéziou. Ale so susedmi to ide veľmi ťažko. Tam sa za stáročia spolunažívania naakumulovalo toľko problémov, zlosti a nenávisti, že vyriešiť otázku dobrého susedského spolunažívania je veľmi, veľmi zložité.“

Prípravy na rokovania o mimoriadne náročnej základnej politickej zmluve medzi SR a MR s oficiálnym názvom „Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou z 19. marca 1995“ sa začali v lete 1994. 22. júla 1994 poverení pracovníci MZV SR  odovzdali maďarskému veľvyslancovi v Bratislave J. Borosovi slovenský návrh zmluvy.

Napriek tomuto iniciatívnemu kroku zo slovenskej strany, teda niekoľko mesiacov po tom, kedy sme do Budapešti doručili návrh zmluvy,z Bruselu sme obdržali demarš (negatívny, kritický diplomatický odkaz podaný formou oficiálneho listu), v ktorom bola slovenská strana obvinená z toho, že zdržiava rokovania o základnej zmluve s Maďarskom. Taký bol v tom čase vzťah k mladej slovenskej republike, ktorej nie všetci fandili.

K prvému rokovaniu došlo v jeseni 1994 v Budapešti. Zúčastnila sa ho expertná delegácia MZV SR pod vedením JUDr. Jána Varša, generálneho riaditeľa Sekcie medzinárodno – právnej a konzulárnej, ktorá rokovala s delegáciou MR na čele s Gyorgy Szenasim. Po niekoľkých stretnutiach sa ukázalo, že expertné rokovania nemajú šancu na dohodu.

Premiéri Slovenska aj Maďarska preto rozhodli, že rokovania budú povýšené na politickú úroveň.Za Slovensko premiér Mečiar poveril vedením týchto neľahkých rokovaní mňa ako štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí SR. Za Maďarsko vymenoval premiér Horn ich štátneho tajomníka Ferenca Szomogyiho.

Začiatkom roku 1995 dostali rokovania o zmluve nový, silný impulz z Bruselu, nakoľko bol prijatý Pakt stability, tzv. Plán E. Balladoura (francúzskeho premiéra), pričom jeho záverečná konferencia sa mala konať v Paríži v marci 1995. Tým bol stanovený časový rámec pre vyrokovanie Základnej politickej zmluvy medzi SR a MR na obdobie január – marec 1995.

Bolo mi jasné, že úspech nám môže priniesť len perfektná argumentácia a principiálny postoj voči otázke práv osôb, patriacich k národnostným menšinám, bez akceptovania kolektívnych práv menšín a tiež presadenie viacerých „poistiek“, aby sa určité body zmluvy nedali neskôr vykladať svojvoľne. Zohľadňovali sme aj to, aby bola recipročne zabezpečená ochrana práv príslušníkov slovenskej menšiny v Maďarsku. Chceli aj museli sme však pochopiteľne postupovať v súlade s celým radom medzinárodne platných dokumentov. Jedným z kľúčových dokumentov bol „Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín z 1. februára 1995“.

Práve v súvislosti s týmto prípadom treba zdôrazniť, že žiadna medzinárodná dohoda, kde dve strany zastávajú principiálne odlišné zásadné pozície, nemôže byť prijatá bez kompromisov, ktoré však nesmú byť na úkor hlavných princípov. Preto je pri chúlostivých rokovaniach mimoriadne dôležité vnímať, kde sa nachádza hranica možných ústupkov druhej strany, inými slovami, ako ďaleko možno zájsť v požiadavkách strán.

Prvé rokovania sme viedli v pléne, kde sa medzinárodno-právne otázky miešali s menšinovými otázkami, pokrok preto viazol. No marec sa nezadržateľne blížil.

Preto som sa s maďarským hlavným vyjednávačom Ferencom Szomogyim dohodol, že rokovanie expertov sa bude konať v dvoch oddelených skupinách – skupina právnikov pod vedením JUDr. Jána Varšu a skupinu expertov pre otázky menšín, ktorú  viedol JUDr. Ján Gábor. Našim expertom par excellence bol  prominentný slovenský historik zo SAV PhDr. Ladislav Deák, Dr.Sc..

Kritickými bodmi vyjednávania boli otázka spoločných štátnych hraníc a menšinová agenda.

Uvedené dve skupiny pracovali paralelne a my vedúci sme tam, kde sa rokovania zasekli, hľadali možnosť zhody, východisko z mŕtveho bodu či prijateľný kompromis.

Keby sme o týchto bodoch rokovali len na expertnej úrovni, nikdy sa nedohodneme. Rozhodnutie oboch premiérov povýšiť rokovania na politickú úroveň pod vedením štátnych tajomníkov bolo správne.

Maďarskej delegácii sa  nedarilo presadiť svoje návrhy, ktoré by v budúcnosti umožňovali vznikmenšinových autonómií rôznej povahy na území Slovenska – autonómiu v kultúrnej oblasti, vo vzdelaní, v štátnej samospráve a podobne. Premiér G. Horn preto rozhodol, že maďarskú delegáciu posilní ďalší štátny tajomník, a to Csaba Tabajdi, ktorého sme na našej strane ohodnotili ako „ideológa pre menšinové otázky“.

Štátny tajomník Szomogyi ma v tejto súvislosti požiadal, aby sme si problémové veci vyjasňovali v úzkom kruhu – traja štátni tajomníci „medzi šiestimi očami“. Opýtal som sa kolegu Ferenca Szomogyiho: „Kto je vedúci delegácie za Maďarsko?“ Odpoveď bola jasná, že vedúci je len jeden a  je ním on.

Pripustiť prítomnosť ďalšej osoby v úzkom kruhu rokovania by znamenalo pripustiť prevahu maďarskej strany v argumentácii a možnosť, že  by C. Tabajdi mohol kontrolovať, blokovať prípadne brzdiť pokusy o dohodu.

Hneď na začiatku rokovaní na politickej úrovni som presadil zásadu, že médiá budeme informovať vždy len po vzájomnej dohode a vždy naraz médiá z obidvoch krajín.

Raz po príchode na rokovanie v Budapešti ma môj partner F. Szomogyi požiadal, aby sme sa pred rokovaním rýchlo presunuli na ministerstvo zahraničných vecí na tlačovú konferenciu, že je to síce náhle, ale dôležité. Nechcel som začať naše stretnutie odmietnutím, na „prepad“ novinármi som bol vždy pripravený. Na mieste bolo minimálne desať televíznych kamier a množstvo novinárov. Usadili ma za stôl spolu s F. Szomogyim. V sále bol veľký počet zástupcov rôznych médií, ale nevidel som ani jedného slovenského novinára. Opýtal som sa môjho partnera, kde sú slovenské médiá? Szomogyi mi odpovedal, že ich nestihli včas  pozvať. Kľudne a nahlas som  mu odpovedal tak, aby to počuli aj novinári, že ja počkám, kým prídu slovenské média a dovtedy nebudem odpovedať na žiadne otázky. Na príchod slovenských novinárov sme čakali asi štyridsať minút. Bola to hra na nervy, ale za ňou stál princíp rovnosti a potreba, vyvážene informovať verejnosť obojstranne, čo pre mňa bolo v tomto procese zásadné.

Slovenská delegácia počas rokovaní dokázala postupne z navrhovaných maďarských textov vylúčiť až štyri ich zásadné požiadavky na autonómiu. Našich partnerov za rokovacím stolom to naozaj netešilo.

Bolo by naivné vykresľovať situáciu tak, že naša strana v ničom neustúpila, je však pravdou, že sme neustúpili ani o krok v žiadnej pre Slovensko zásadnej veci. Riešenie menšinovej otázky patrilo medzi najcitlivejšie problémy tejto zmluvy. Postoje oboch strán boli často celkom protichodné. Slovenská strana zastávala názor, že menšinovej problematike sa má venovať primeraná (teda nie mimoriadna) pozornosť, a to v rámci celej škály bodov obsiahnutých v zmluve. Aby mohlo dôjsť k dohode, musel sa nájsť kompromis. Maďarská strana napokon netrvala na svojom návrhu upraviť menšinovú otázku v samostatnej prílohe zmluvy a vzdala sa koncepcie kolektívnych práv a autonómie pre menšiny. My sme zase pripustili, že článok 15 základnej zmluvy, ktorý sa týkal menšinovej otázky bol podstatne rozsiahlejší ako iné články zmluvy.

Litera a duch zmluvy v otázke práv „osôb patriacich k národnostným menšinám“ sú postavené na princípe individuálnych práv a nie na právach menšín ako celku (teda kolektívov či skupín). Veľa sporov a polemík na oboch stranách, súvisiacich s touto problematikou, sa týkalo tzv. Odporúčania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy  č. 1201. Vláda Slovenskej republiky preto na mimoriadnom zasadnutí 18. marca 1995 spolu s vyslovením súhlasu s uzavretím Zmluvy vydala aj špecifické vyhlásenie.

Vláda Slovenskej republiky zdôrazňuje, že nikdy neprijala a v Zmluve nezakotvila nijaké formulácie, ktoré by boli postavené na uznaní princípu kolektívnych práv pre menšiny a ktoré by pripúšťali vytváranie autonómnych štruktúr na etnickom základe. Trvá na tom, že súhlasila s uvedením Odporúčania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1201 (1993) výlučne spolu s limitujúcou klauzulou: „rešpektujúc individuálne ľudské a občianske práva, vrátane práv osôb patriacich k národnostným menšinám”. Spolu s ďalšími príslušnými ustanoveniami dokumentu táto Zmluva dôsledne rešpektuje uznávané európske štandardy, ktoré sú postavené výlučne na individuálnych právach osôb patriacich k národnostným menšinám. Preto akákoľvek iná interpretácia neprichádza do úvahy.

Bol som hrdý na to, že sa nášmu tímu podarilo dojednať s Maďarskom Základnú politickú zmluvu – veď tento dokument je základom priateľskej koexistencie susedov,ktorých história spolunažívania nebola jednoduchá.

Zmluvu sa podarilo dobre dojednať vďaka vynikajúcemu tímu expertov, diplomatov a vedeckých pracovníkov. K základným predpokladom úspechu každého medzinárodného vyjednávača patrí to, že sa vedúci vyjednávač obklopí odborníkmi a profesionálmi, ktorých dokáže motivovať tak, aby zvládali mimoriadne náročné, často niekoľko hodinové stretnutia s partnermi, pričom sa nedopustí, aby emócie a odlišné  názory či iné rozpory priviedli rokovania ku kolapsu.

Od rokovacieho stola sa neodchádza. Pri rokovacom stole sa musí mnohé prehliadnuť a vedieť prijať aj úder. Aby sme toto všetko zvládli a popritom presadili principiálne požiadavky nášho štátu, pred každým kolom rokovania sme sa precízne pripravovali. Pre danú etapu rokovania sme vždy zvolili vhodnú taktiku. V neposlednom rade bolo dôležité uplatniť psychologické zručnosti, vedieť odhadnúť, kedy je struna napnutá na maximum, ale ešte sa nepretrhne, celkovo vnímať partnerov za rokovacím stolom, mať voči nim empatiu a chápať aj ich pozíciu. Zároveň bolo dôležité vedieť aj odľahčiť a uvoľniť napätú situáciu napríklad návrhom na prestávku a občerstvenie. Pre rokovania je tiež vhodné  mať zmysel pre humor a tým osviežiť dlhé sedenia.

Spomínam si, ako som bol Zmluvu obhajovať na zahraničnom výbore NR SR.

Bývalý premiér V. Moravčík a poslankyňa za SMK ma ostro skritizovali  podľa nich, „za nedobrúzmluvu“. Argumentoval som okrem iného aj tým, že pri žiadnych medzinárodných rokovaniach nie je možné dosiahnuť dohodu výhodnú len pre jednu stranu. Jednostranne výhodné zmluvy sú výlučne výsledkom diktátu. Nech prídete s čímkoľvek do ktoréhokoľvek parlamentu na svete, politická opozícia sa to pokúsi vždy zhodiť a dokazovať vám, že ona by to spravila lepšie. Som presvedčený, že v prípade Základnej politickej zmluvy by ani vtedajšia opozícia nevedela dohodnúť s Maďarskom nič lepšie. Bez tejto  dobrej a vyváženej zmluvy by sme si už nie raz s našimi susedmi boli „vo vlasoch“.

S kolegom J. Varšom sme vypracovali komplexnú odbornú publikáciou pod názvom

„Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou z 19. marca 1995 a príslušné dokumenty“

1995 Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky.