Neviem si ani predstaviť odpoveď na fiktívnu otázku, ako sa cítia v hroboch tie tisícky odhodlaných slovenských vlastencov, ktorí za posledných dvesto rokov s veľkým odhodlaním, s veľkými obetami, dokonca obetovaním vlastných životov zápasili o to, aby sa Slováci domohli svojho vlastného sebaurčenia, svojej vlastnej suverenity v rodine slobodných európskych národov, keď sa musia z nebeských výšin pozerať na svojich dnešných potomkov. Nesvornosť, rozbitosť, rozhádanosť, hašterivosť, ale najmä nekompetentnosť tých, čo by mali byť najkompetentnejší, sú ako rakovina zahryznuté hlboko do národného tela. Dokonca som sa stretol s názorom, že Slovenská republika zradila slovenský národ, že jej vlády a inštitúcie pracujú v prospech všelikoho len nie v prospech základnej masy svojich obyvateľov, teda v prospech slovenského národa.

Pritom nekompetentnosť v rozhodujúcich elitách nie je to najhoršie. Aj v iných štátoch sa niekedy dostanú do čela nekompetentní ľudia. Najhoršie na tom je to, že naše „elity” po obsadení funkcií zisťujú, že s nimi získali aj rozum. Oni už nepotrebujú žiadnu odbornú radu, oni si už vystačia so svojím obmedzeným obzorom a rozhodujú podobne ako Jánošík pri delení plátna – od buka do buka. A nakoniec, aj keď zistia, že strelili capa, nie sú schopní, ale najmä ochotní svoje rozhodnutie revidovať. Veď predsa oni sú neomylní. Priznať omyl by bolo stratou dôstojnosti a kvalifikácie získanej s funkciou.

Myslím si, že vymenovávanie všetkých prešľapov posledných rokov, ktoré doslova nútia našich predkov „obracať sa v hrobe”, by bolo skutočne sizyfovskou robotou, tak sa pokúsim upozorniť aspoň na najviac oči kľajúce. Začnem od aktuálnej vládnej štruktúry. Ako by sa tých 5000 amerických Slovákov z hornej Oravy a horného Spiša, ktorí podpísali memorandum pre čsl. vládu, požadujúce, aby nepripustila pripojenie týchto území k Poľsku, lebo oni sú čistí Slováci, pozeralo na to, že ich príbuzných slovenská vláda v Bratislave (nie v Pešti, nie vo Varšave) vyhlásila za Neslovákov? Po 120-ročnom zápase Oravcov a Spišiakov s poľskou iredentou o uznanie ich slovenskosti, zrazu na základe žiadosti 5 starostov bez akéhokoľvek mandátu a jedného krčmára z Lesnice, ktorý„napája” a ryžuje zo všetkých strán, bez akéhokoľvek odborného stanoviska vyhlási cca 85-tisíc Slovákov za národnostnú menšinu. To sa nedá komentovať, to je skrátka neuveriteľné.

Ale to nie je všetko. Týmto rozhodnutím podkopli niekoľkotisícovú slovenskú menšinu v Poľsku, kde sa okamžite stali predmetom posmechu miestnych poľských nacionalistov. Že vraj aká sú oni slovenská menšina, keď aj Bratislava hovorí iné. A aby tomu nebolo dosť, slovenské MZV sa rozhodlo zrušiť slovenský generálny konzulát v Krakove vraj ako zbytočný. Neviem si predstaviť, žeby Maďari alebo Česi zrušili svoje generálne konzuláty v Košiciach alebo Ukrajinci v Prešove. A už vôbec si neviem predstaviť, žeby do prípadných honorárnych konzulátov v týchto mestách menovali osoby škodiace príslušníkom maďarskej, českej alebo ukrajinskej menšine v regióne, ako sa to stalo pri vytvorení honorárneho konzulátu v Krakove. Vraj poverená osoba má dobré vzťahy k miestnemu biznisu. Skutočne si niekto myslí, že hlavnou úlohou českého, maďarského a ukrajinského generálneho konzula na východe Slovenska je robiť službičky ich podnikateľom, a nie starať sa o príslušníkov svojich menšín?

O mojej „rodnej” SNS škoda hovoriť. Okrem predsedu tam niet na koho poukázať. V jeho prípade však treba poznamenať, že má problém správne gramaticky sformulovať slovenskú vetu, nieto ešte vypracovať nejaký projekt pre Slovensko. Čakať od terajšej SNS, žeby mohla niečo ovplyvniť v prospech Slovákov a slovenského národa, je prosto zbytočné. Rovnako zbytočné, ako čakať, že Kuffovci, potomkovia goralov, ktorí pre svoje slovenské presvedčenie museli utiecť zo severného Spiša, vymenia zadné sedadlo služobného auta za presadzovanie myšlienky, za ktorú ich dedo prišiel skoro o život. Smutno, smutno mi je!

Poďme rovno k opozícií. O KDH zbytočne tratiť slovo. Jednoducho zle pozapínané gombíky, ktoré nikto nechce rozopnúť. Vždy budú len príveskom svojich skutočných „sponzorov”, ktorých jediným cieľom je nepripustiť opätovné spojenie slovenského národovectva s katolíckou vierou, ako tomu bolo v minulosti. Pod kontrolou F. Mikloška sa im to úspešne aj darí. Keď si spomenieme, že vo februári 1990 sa ku KDH hlásilo asi 65 % slovenského obyvateľstva, tak musím konštatovať, že F. Mikloško a jeho donori sú pomerne úspešní.

Progresívne Slovensko. Nič nového pod slnkom, len sa to v minulosti nazývalo trochu ináč. Ich predvojom boli na konci 19. storočia hlasisti. Aj oni sa rozhodli bojovať proti slovenskému konzervativizmu. Vtedy – keďže termín liberál bol spojený s uhorskou vládnucou stranou, teda s najtvrdšou maďarizáciou – boli na slovenskej politickej scéne označovaní za pokrokárov. Ich cieľom bolo dosiahnuť to, čo sa peštianskym maďarizátorom nepodarilo, teda zrušiť slovenský národ jeho čechizáciou. Po vzniku ČSR predstavovali pre Prahu kanonenfuter, ktorým strieľali na tých, ktorí sa dožadovali rovnoprávnosti Slovákov v spoločnom štáte.

Ako je známe zo Zátureckého zbierky prísloví a porekadiel, jablko ďaleko od stromu nepadne. Takže aj dnešní progresívci sú len odvarom bývalých pokrokárov. Aj im ako bývalým čechoslovakistom prekáža slovenské národné sebavedomie a robia všetko pre to, aby ho zadupali pod čiernu zem. Od pokrokárov zo začiatku 20. storočia sa líšia však dvomi podstatnými črtami. Už nie sú stúpencami čechoslovakizmu, ale ubíjanie slovenského národného povedomia im slúži na presadzovanie globalistických cieľov, teda vytvorenie amorfného globálneho človeka. Tá druhá črta spočíva v tom, že na rozdiel od dnešných progresivistov a najmä dnešných progresivistiek boli všestranne vzdelaní a vedeli niečo o elementárnych národných záujmoch, ktorých by sa nikdy nedotkli. V ich radoch by sa nenašiel nikto, kto by spochybnil piliere, na ktorých stála štátna existencia ČSR. To, čo si dovolilo PS vo vzťahu k Benešovým dekrétom, by pokrokári nikdy nespravili.

Skutočne tragikomickou politickou štruktúrou na Slovensku je SaS. Tieto dámy a páni si pomýlili prostriedky politiky s jej cieľmi. Bolo by im treba pripomenúť, že cieľom politiky nie je niekde byť, ale dosiahnuť nejaký cieľ, napr. ten, o ktorý sa snažila už Rímska republika – Salus Populi, teda blaho ľudu. Byť v nejakom spolku (Záturecký – Ľudské spolky, čertove volky), nie je cieľ. Preto snahy o zakotvenie niečoho efemérneho ako je členstvo v nejakej obrannej koalícii alebo ekonomickom spoločenstve do ústavy je vyslovene scestné. Nič nie je menej trvalé ako obranné spoločenstvá. Ako náhle dôjde k ich prevereniu reálnou vojnou, stávajú sa často príťažou. Dokonca dejiny poznajú stav, keď spojenecká strana prešla na druhú bojujúcu stranu počas jednej bitky. A nakoniec. Každý zákon, každá ústava je platná len dovtedy, dokiaľ sa nezmenia. Ale keď nemáte dostatok síl (podobne ako PS) na vypracovanie reálneho programu, tak vám stačí vykrikovať Dosť bolo Fica alebo pripravovať nezmyselné a neúčelné zmeny ústavy.

Ale poďme ďalej. Pristavme sa pri generálnej prokuratúre. Všetci sme vzrušene sledovali, ako generálna prokuratúra oduševnene bojuje proti označeniu jednej ulice niekde na vidieku, ktoré prekážalo tým, ktorých vraždenie v Gaze vôbec nevyrušovalo. Ale podobne ako v prípade Gombic verzus Schutz by človek očakával, že prokuratúra bude postupovať podľa princípu Padni komu padni, ani v tomto prípade nie je jeden meter. Takže čuduj sa svete. Jozef Tiso prekážal, ale desiatky pamätných tabúľ a pomníkov J. Esterházymu po celom južnom Slovensku pánovi generálnemu prokurátorovi zjavne neprekážajú! Pritom Tiso, Ďurčanský si spoluprácu s treťou ríšou na rozdiel od Esterházyho nevybrali z vlastnej vôle. Pán generálny prokurátor, prečo Esterházy môže mať a Tiso nie? Však boli súdení rovnakým súdom a Esterházy dokonca po návrate zo ZSSR aj riadnym súdom.

Na záver naša Cirkev svätá katolícka. V predvečer 17. novembra sa modlila za menšiny. Pýtam sa teda, kedy sa bude modliť aj za slovenský národ? On si nevytrpel tiež dosť? Zaň sa netreba modliť? Netreba sa modliť za prekonanie tragického rozkolu v slovenskej spoločnosti? Možno by bolo treba ešte pripomenúť, že korene dnešného rozdelenia národa spočívajú ešte v politike z roku 1919, keď českí pokrokári prišli na Slovensko s heslom Preč od Ríma. Bolo to slovenské katolícke kňazstvo, ktoré sa proti týmto tendenciám postavilo. A postavilo sa aj na obranu zaznávaného slovenského národa. Tým, že sa od tejto tradície odkloníte, útoky na katolícku Cirkev nezastavíte. Oni sú podstatou každého pokrokárstva. Len oslabíte svoju pozíciu v radoch slovenského obyvateľstva.

Anton Hrnko