Aj keď pre mnohých bol November 89 ako „hrom z jasného neba“, atmosféra medzinárodných vzťahov sa začala rapídne meniť hneď po príchode Michaila Gorbačova k moci. Už koncom roka 1986 nás Fidel Castro vtipne varoval prostredníctvom svojho ministra zahraničných vecí Isidora Malmiercu Peoliho. V Afrike sa vraj hovorí, že pre menších obyvateľov pralesa je nebezpečná situácia, keď sa slony bijú. Ešte väčšie nebezpečenstvo im hrozí, keď sa slony milujú. Ľahko ich môžu zadláviť.

Jeden z najväčších predstaviteľov novodobej Číny, Teng Siao Ping, nás vzápätí po udalostiach na Tchien An Men otvorene nabádal, aby sme boli ostražití. Na oslave štátneho sviatku ČĽR 1. októbra 1989 nám doslova povedal: „Keby sa vám podarilo ubrániť socializmus v Československu, urobili by ste veľkú vec nielen pre svoju krajinu, pre svoj ľud, ale aj pre celú civilizáciu. Ušetrili by ste ju veľkých útrap, veľkých obetí.“ Zrejme jasne predvídal dôsledky samodeštrukcie sovietskeho modelu socializmu pre samotný Sovietsky zväz, národy socialistického spoločenstva a pre celý svet.

Autokapitulácia Moskvy

Sovietske vedenie v takom rozhodujúcom momente svetovej histórie, ako bola záverečná etapa studenej vojny, zlyhalo na celej čiare. Aj vo vzťahoch so svojimi spojencami, kde dopustilo krv. Názory na príčiny autokapitulácie Moskvy a samodeštrukcie-sovietskeho modelu sa rôznia. Od otvoreného obviňovania sovietskeho štátno-politického vedenia na čele s Michailom Gorbačovom z bezprostrednej zrady socializmu, až po celosvetové sprisahanie síl, ktoré beštiálne zneužili Rusko na svoje sociálno-ekonomické experimenty. Ani odstup tridsiatich rokov neumožňuje povedať niečo viac podstatné, ako už bolo napísané. Niet však pochýb, že výsledok studenej vojny nebol dôsledkom jednej príčiny. Bol synergetickým efektom veľkého množstva dlhodobých, ako aj krátkodobých faktorov, objektívneho i subjektívneho charakteru. Nezanedbateľnú úlohu v celom procese mala aj zrada, naivita, nekompetentnosť a príslovečná slovanská dôverčivosť. Svedčí o tom celý rad skutočností. Aj fakt, že dezintegrácia socialistického spoločenstva bola dohodnutá. V zásade sa tým riadili obe strany, najmä na začiatku. Situácia sa čoskoro rapídne zmenila. Západ sa začal považovať za víťaza a adekvátne tomu sa aj správal. Nepriamo to potvrdil aj Alexander Jakovlev, považovaný za otca perestrojky. Časom sa svojmu priateľovi posťažoval, že je veľká škoda, že všetko, na čom sa dohodli s predstaviteľmi USA, nezafixovali zmluvne na papieri.

V medzinárodných vzťahoch sa dohody a zmluvy uzatvárajú hlavne kvôli získavaniu výhody, ktorá povedie k rýchlej zmene situácie. Každá podstatnejšia zmena situácie oslabuje záväznosť podpísanej zmluvy. V konečnom dôsledku ju robí neplatnou. A situácia po Reykjavíku a Malte sa menila takým tempom a takým spôsobom, ako ani jedna zo strán neočakávala.

Spôsobilo to najmä oslabenie integrity sovietskeho bloku. Do hry vstupovali parciálni hráči. Každý z bývalých satelitov Moskvy si hľadal svoje miesto na novej orbite, v novej „slnečnej sústave“. Okrem toho vznikla akútna potreba vytvárania nových historických mýtov a legiend o zamatových revolúciách a ich hrdinoch. Bez nich by sa sotva mohla uskutočniť metamorfóza veľmocenských dohôd na všeľudové povstania a piatych kolón na hrdinov zamatových revolúcií.

Československé vyvrcholenie perestrojky

V uvedenom kontexte možno November 1989 považovať za československé vyvrcholenie perestrojky, ktorá od začiatku prebiehala pod heslom: „Aby sme sa zjednotili, musíme sa najprv rozdeliť!“ A jednota sa chápala len ako integrácia, ako spojenie sa pod strechou „celoeurópskeho domu“.

Ako vidieť, k skončeniu nepriateľstva v studenej vojne prispelo na Východe aj akceptovanie priority všeľudských hodnôt a ilúzia európskeho domu od Atlantiku po Ural. Medzičasom táto architektonická koncepcia odišla do zabudnutia a vystriedala ju realita, ktorá na dlhý čas rozdelila Európu na Západ a Východ. A aká je dnešná skutočnosť? Hlavný nepriateľ je Rusko, treba ho obkľúčiť a rozdeliť, a tak ho ovládnuť, aby ho mohli lepšie vydrancovať zo surovinových zdrojov. Madeleine Albrightová sa jasne vyjadrila, že je nespravodlivé, že jedna krajina má toľko bohatstva a oni nie. Západ sa aj v tomto prípade prepočítal, vie o tom a znova nastoľuje nové „revolúcie“ s novými ľuďmi, no so starými plánmi. Koriguje svoje spôsoby a ciele, obkľučuje Rusko armádou a dáva do pohybu piate kolóny. Rusko takticky vyčkáva, no nečaká, aktívne objasňuje svetu potrebu, aby spoločensko-politické vzťahy slúžili civilizácii na rozvoj, a nie na jej zničenie. Nerozmiestňuje okolo USA svoje ozbrojené sily, nesnaží sa okupovať cudzie územia, naopak, všemožne sa snaží národom plniť svoje záväzky. Rusko je dnes iné ako za čias Gorbačova a Jeľcina. Je za vzájomne výhodnú spoluprácu, nové ekonomické vzťahy, je proti rôznym embargám a sankciám. To robia len slabosi.

V područí Bruselu

Minister zahraničných veci tvrdí, že po našom vstupe do Európskej únie a NATO získalo Slovensko rešpekt aj na medzinárodnom fóre. Opak je pravda. Slovensko sa zmenilo zo subjektu medzinárodného práva na objekt globálnych geostrategických záujmov. Sme vystavení bezohľadnému egoizmu nadnárodných kapitálových skupín, ich novodobým obchodným a psychologickým trikom, ktoré prikrýva Brusel.

Na úkor krajín strednej a východnej Európy sa za uplynulých 30 rokov riešili najpálčivejšie ekonomické, kultúrno-sociálne, ekologické a bezpečnostné problémy západnej Európy. Najvážnejšie riziká vývoja a možné vojnové konflikty sa premiestnili zo Západu na územie slovanských štátov, aby takto zámerne postavené proti sebe vytvorili sanitárny kordón. Migračná politika, ktorej autorom je Amerika, je namierená v druhej etape práve proti slovanským národom. Má ich vytlačiť na perifériu a namiesto nich dodať migrantov, inú kultúru. Čo sa nepodarilo nemeckému fašizmu, o to sa snaží Merkelová s Macronom dnes za našej asistencie. Snaha Ficovej vlády to nepripustiť ho odsunula z tejto hry a V4 bude nútená pristúpiť na ich tzv. kompromisy, a preto volajú po nových „jariach“ cez ľudí, ako je dnešná opozícia. O slovenských veciach sa dnes nerozhoduje na Slovensku. Brusel i Washington potrebujú politickú moc, do ktorej už dlhšie vrážajú nemalé prostriedky, poslušnú, s patričným sebavedomím, aby sa tvárila, že je tlmočníkom vôle väčšiny.

V histórii je nemalo príkladov, keď nositelia nových myšlienok a ich diela boli zatracované, ako dnes socializmus so svojou koncepciou sociálne spravodlivej spoločnosti. Buďme optimisti, pretože vieme, že túžba po sociálnej spravodlivosti a odhodlanie po jej presadení do života spoločnosti prebúdza nielen ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, ale aj to, čo neprestajne reprodukuje kapitalizmus na vyššej úrovni. Kde je napísané, že nové pokolenie musí ísť po trase a v chomúte Novembra 1989? Životu a mysleniu je cudzia konfekčnosť, epigónstvo, nohsledstvo.

Ľudstvo nevymyslelo lepší spoločenský poriadok, ako je sociálne spravodlivá spoločnosť, a tou je socializmus. Verím, že kapitalizmus odíde. On už odchádza, síce bude treba ešte veľa úsilia, ale je to zákonité. Taký je kolobeh života.

Jozef Ševc

Autor je bývalý predseda Komunistickej strany Slovenska