Eucharistiu slávil pápež František v Bazilike sv. Petra pri oltári nad hrobom apoštola. Slávenie sa začalo v prítmí obradom svetla s požehnaním hromničných sviec. Zasvätení muži a ženy so zažatými sviecami v rukách zaplnili hlavnú loď. Svoju homíliu Svätý Otec tentoraz predniesol posediačky. Okrem iného povedal:

„Mne dobre robí, keď vidím starších zasvätených mužov a ženy, ktorí sa so žiarivými očami aj naďalej usmievajú a dávajú nádej mladým. Pomyslime na chvíle, keď sme sa stretli s podobnými pohľadmi, a dobrorečme Bohu za to. Sú to pohľady nádeje, otvorené pre budúcnosť. A možno nám urobí dobre sa v týchto dňoch stretnúť, ísť navštíviť našich bratov rehoľníkov a sestry rehoľníčky na dôchodku, prizrieť sa im, porozprávať sa, povypytovať sa, vypočuť si, čo si myslia. Verím, že to bude dobrý liek.“

„Ak zasväteným osobám chýbajú slová dobrorečenia Bohu a iným, ak chýba radosť, ak chýba elán, ak je bratský život len námahou, ak chýba žasnutie, nie je to preto, že sme obeťami niekoho alebo niečoho.

Skutočný dôvod je, že naše ruky už nedržia Ježiša. A keď ruky nejakého zasväteného, zasvätenej, nedržia Ježiša, držia prázdno, ktoré sa snažia vyplniť inými vecami, ale je to prázdno. Chytiť Ježiša do našich rúk: toto je to znamenie, toto je tá cesta, toto je ten „recept“ obnovy.“

So Svätým Otcom pri oltári koncelebrovali prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života kardinál João Braz de Aviz a nedávno zvolený nový arménsko-katolícky patriarcha Cilície Raphaël Bedros XXI. Minassian, ktorý pri tejto koncelebrácii dostal od pápeža úradné potvrdenie tzv. cirkevného spoločenstva (ecclesiastica communio).

V záverečnom poďakovaní Svätému Otcovi v mene prítomných členov najrôznejších foriem zasväteného života kardinál Braz de Aviz pripomenul aj čerstvo vydaný list pápeža Františka adresovaný špeciálne sekulárnym inštitútom pri 75. výročí ich uznania Cirkvou ako formy zasväteného života.

Zostrih svätej omše:

Homília Svätého Otca

Dvaja starci Simeon a Anna očakávajú v chráme naplnenie prísľubu, ktorý dal Boh svojmu ľudu – príchod Mesiáša. No ich čakanie nie je pasívne, je plné pohybu. Sledujme teda Simeonove pohyby. Najprv je pohnutý Duchom Svätým, potom vidí v Dieťati spásu a napokon ho prijíma do svojho náručia (porov. Lk 2,26-28). Pozastavme sa jednoducho pri týchto troch činnostiach a dovoľme, aby nami prešli niektoré otázky, dôležité najmä pre náš zasvätený život.

Prvá je: Čo nami pohýna? Simeon prichádza do chrámu „z vnuknutia Ducha“ (v. 27). Duch Svätý je hlavným hrdinom scény. On je ten, kto zapaľuje Simeonovo srdce túžbou po Bohu. On oživuje v jeho duši očakávanie. On pohýna jeho kroky smerom k chrámu a robí jeho oči schopnými spoznať Mesiáša, hoci sa predstavuje ako malé a biedne dieťa. Toto robí Duch Svätý – uschopňuje spozorovať Božiu prítomnosť a jeho pôsobenie nie vo veľkých veciach, v ľúbivom zovňajšku, prejavoch moci, ale v malosti a krehkosti. Pomyslime na kríž: aj tam je malosť, krehkosť, aj dramatickosť. Ale je tam Božia sila. Výraz „z vnuknutia Ducha“ pripomína v duchovnom živote to, čo nazývame „duchovným pohnutím“. To sú tie poryvy duše, ktoré spozorujeme v nás a ktorým sme pozvaní načúvať, aby sme rozlišovali, či pochádzajú od Ducha Svätého alebo od iného. Buďme pozorní na vnútorné hnutia Ducha.

Preto sa pýtame – čo nami hlavne pohýna? Duch Svätý alebo duch sveta? To je otázka, ktorá nás má všetkých premerať, najmä nás zasvätených. Kým nás Duch vedie poznávať Boha v malosti a krehkosti dieťaťa, my neraz nebezpečne myslíme na svoje zasvätenie v pojmoch výsledkov, cieľov, úspechu. Hýbeme sa hľadaním priestorov, zviditeľnenia, čísel: to je pokušenie. Duch Svätý naopak nechce od nás toto. Žiada, aby sme rozvíjali každodennú vernosť, aby sme boli vnímaví na malé veci, ktoré nám boli zverené. Aká krásne je vernosť Simeona a Anny! Dennodenne idú do chrámu, dennodenne čakajú a modlia sa, hoci čas plynie a zdá sa, že sa nič nestane. Čakajú celý život, nezúfajú si, nesťažujú sa. Dennodenne ostávajú verní a živia ten plamienok nádeje, ktorý Duch Svätý zapálil v ich srdci.

Môžeme si položiť otázku, bratia a sestry, čo pohýna naše dni? Aká láska nás pobáda ísť ďalej? Duch Svätý, alebo chvíľkové nadšenie, čiže akákoľvek vec? Ako sa hýbeme v Cirkvi a v spoločnosti? Neraz aj pod rúškom dobrých skutkov sa môže ukrývať červotoč narcizmu či mánia protagonizmu. V iných prípadoch, aj keď udržiavame v chode mnoho vecí, naše rehoľné spoločenstvá sa zdajú byť viac pohýnané mechanickým opakovaním – robiť veci zo zvyku, len aby sa robili – než nadšením z priľnutia k Duchu Svätému. Osoží nám všetkým preveriť si dnes, aká je naša vnútorná motivácia, rozlišujme duchovné vnuknutia, pretože obnova zasväteného života prechádza predovšetkým tadeto.

Druhá otázka: Čo vidia naše oči? Simeon, pohnutý Duchom, vidí a rozpoznáva Krista. A modlí sa hovoriac: «Moje oči uvideli tvoju spásu» (v. 30). Hľa veľký zázrak viery: otvára oči, premieňa pohľad, mení zorné pole. Ako vieme z mnohých Ježišových stretnutí v evanjeliách, viera sa rodí zo súcitného pohľadu, ktorým sa na nás Boh pozerá, rozpúšťa tvrdosť nášho srdca, uzdravuje jeho rany, dáva nám nové oči, aby sme videli seba i svet. Nový pohľad na seba, na druhých, na všetky situácie, ktoré prežívame, a to aj tie najbolestivejšie. Nejde o naivný pohľad. Nie. Je to vec múdrosti. Naivný pohľad uteká pred realitou alebo predstiera, že nevidí problémy. Tu však ide o oči, ktoré vedia „vidieť dovnútra“ a „vidieť poza“; ktoré sa nezastavujú pri zdaní, ale vedia vstúpiť aj do trhlín krehkosti a zlyhaní, aby rozpoznali Božiu prítomnosť.

Simeonove starecké oči, hoci unavené rokmi, vidia Pána, vidia spásu. A my? Každý si môžeme dať otázku: Čo vidia naše oči? Akú víziu zasväteného života máme? Svet ho často vidí ako „mrhanie“: „Pozri ho, taký skvelý chlapec, a dá sa na kňazstvo“. Alebo: „Také výborné dievča, a ísť do rehole. Škoda ich. Azda keby boli škaredí… Nie, sú skvelí, je to mrhanie.“ – Takto premýšľame my. Svet na to hľadí azda ako na nejakú záležitosť minulosti, ako na čosi zbytočné.

Ale my, kresťanské spoločenstvo, rehoľníci a rehoľníčky čo vidíme? Máme pohľad upretý dozadu, nostalgicky za tým, čo už neexistuje, alebo sme schopní prezieravého pohľadu viery, ktorý sa premieta dovnútra a aj poza? Mať múdrosť hľadieť – tú dáva Duch –: dobre pozerať, dobre merať vzdialenosti, pochopiť skutočnosť. Mne dobre robí, keď vidím starších zasvätených mužov a ženy, ktorí sa so žiarivými očami aj naďalej usmievajú a dávajú nádej mladým. Pomyslime na chvíle, keď sme sa stretli s podobnými pohľadmi, a dobrorečme Bohu za to. Sú to pohľady nádeje, otvorené pre budúcnosť. A možno nám urobí dobre sa v týchto dňoch stretnúť, ísť navštíviť našich bratov rehoľníkov a sestry rehoľníčky na dôchodku, prizrieť sa im, porozprávať sa, povypytovať sa, vypočuť si, čo si myslia. Verím, že to bude dobrý liek.

Bratia a sestry, Pán nám neprestáva dávať znamenia, aby nás pozval pestovať obnovenú víziu zasväteného života. Treba nám ju, ale v prejave svetla, v prejave hnutí Ducha Svätého. Nemôžeme sa tváriť, že tieto signály nevidíme a pokračovať, akoby sa nič nestalo, opakovať stále tie isté veci, v zotrvačnosti skĺzavať do foriem minulosti, ochromení strachom zo zmeny. Už som to vravel toľkokrát: dnes, je tu pokušenie ísť nazad, kvôli istote, zo strachu, pre uchránenie viery, pre uchránenie zakladateľskej charizmy… Je to pokušenie. Pokušením je ísť vzad a zakonzervovať „tradície“ so strnulosťou. Zapíšme si do hlavy: skostnatenosť je zvrátenosťou, a pod každou strnulosťou sú vážne problémy. Ani Simeon, ani Anna neboli strnulí, nie, boli slobodní a mali radosť oslavovať: on, chváliac Pána a odvážne prorokujúc matke; a ona, ako dobrá starenka, rozšíriac to po všetkých kútoch so slovami: „Všimnite si týchto, sledujte to!“ Ohlasovali to s radosťou, s očami plnými nádeje. Žiadne zotrvačnosť minulosti, žiadna skostnatenosť.

Otvorme oči: prostredníctvom kríz – áno, je pravda, sú tu krízy –, chýbajúcich počtov – „Otče, niet povolaní, teraz pôjdeme na ten ostrov v Indonézii pozrieť sa, či tam nejaké nenájdeme“ –, síl, ktoré ubúdajú, nás Duch pozýva obnoviť náš život a naše spoločenstvá. A ako to spraviť? On nám ukáže cestu. My si otvorme srdce, s odvahou, bez strachu. Otvorme si srdce. Pozrime na Simeona a Annu: aj keď sú pokročilí vekom, netrávia svoje dni oplakávaním minulosti, ktorá sa už nevráti, ale otvárajú náruč budúcnosti, ktorá im prichádza v ústrety. Bratia a sestry, nepremárnime dnešok hľadením na včerajšok, alebo snívaním o zajtrajšku, aký nikdy nepríde, ale postavme sa pred Pána v adorácii a prosme o oči, ktoré by vedeli vidieť dobro a rozoznať Božie cesty. Pán nám ich dá, ak ho my prosíme. S radosťou, s pevnosťou, bez strachu.

A nakoniec tretia otázka: Čo držíme v náručí? Simeon prijíma Ježiša do svojho náručia (porov. v. 28). Je to nežná scéna plná zmyslu, ktorá je v evanjeliách jedinečná. Boh nám vložil do náručia svojho Syna, pretože prijať Ježiša je základom, stredobodom viery. Niekedy riskujeme, že sa stratíme a rozptýlime v tisíckach vecí, že sa upneme na druhoradé aspekty alebo sa ponoríme do vecí, ktoré treba urobiť, no stredobodom všetkého je Kristus, ktorého treba prijať ako Pána nášho života.

Keď Simeon berie Ježiša do náručia, jeho pery vyslovujú slová požehnania, chvály a úžasu. A my, po toľkých rokoch zasväteného života, stratili sme schopnosť žasnúť? Alebo ešte túto schopnosť máme? Preverme si to, a ak ju niekto nenachádza, nech prosí o milosť žasnutia, úžasu pred divmi, ktoré Boh koná v nás, skrytými ako ten v chráme, keď sa Simeon a Anna stretli s Ježišom.

Ak zasväteným osobám chýbajú slová dobrorečenia Bohu a iným, ak chýba radosť, ak chýba elán, ak je bratský život len námahou, ak chýba žasnutie, nie je to preto, že sme obeťami niekoho alebo niečoho. Skutočný dôvod je, že naše ruky už nedržia Ježiša. A keď ruky nejakého zasväteného, zasvätenej, nedržia Ježiša, držia prázdno, ktoré sa snažia vyplniť inými vecami, ale je to prázdno. Chytiť Ježiša do našich rúk: toto je to znamenie, toto je tá cesta, toto je ten „recept“ obnovy.

Keď neobjímame Ježiša, srdce sa uzatvára do zatrpknutosti. Je smutné vidieť zasvätených mužov či ženy, ktorí sú zatrpknutí: uzatvárajú sa v ponosovaní sa na veci, ktoré sa riadne nedaria. Stále sa na niečo sťažujú: na predstaveného či predstavenú, na bratov, na komunitu, na kuchyňu… Ak nemajú sťažnosti, nežijú. Ale my sa musíme primknúť k Ježišovi v adorácii a vyprosovať si oči, ktoré dokážu vidieť dobro a všímať si cesty Božie.

Ak prijmeme Krista s otvorenou náručou, prijmeme aj ostatných s dôverou a pokorou. Potom sa konflikty nevyhrocujú, vzdialenosti nás nerozdeľujú a uhasína pokušenie utláčať a zraňovať dôstojnosť niektorej sestry alebo brata. Otvorme svoju náruč Kristovi a bratom! Tam je Ježiš.

Drahí a drahé, obnovme dnes s nadšením svoje zasvätenie! Pýtajme sa sami seba, aké motivácie hýbu naším srdcom a našimi činmi, aká je tá obnovená vízia, ktorú sme povolaní pestovať, a predovšetkým, vezmime do náručia Ježiša. Aj keď zakúšame únavu a vyčerpanie – toto sa stáva: aj sklamania, prihodia sa –, buďme ako Simeon a Anna, ktorí trpezlivo očakávajú Pánovu vernosť a nenechajú si ukradnúť radosť zo stretnutia. Poďme v ústrety radosti zo stretnutia: toto je nádherné! Dajme opäť do stredu Jeho a napredujme s radosťou. Nech je tak.

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.