Bratislava 28. júla 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Na druhý deň vstávali veľmi skoro – ešte sa len pomaly začínalo brieždiť. Keď na mierne zvlnenú hladinu mohutného dunajského veľtoku začínali dopadať prvé lúče prebúdzjúceho sa slnka, tak už tiahli ďalej pozdĺž rieky, ktorú po oboch brehoch lemoval hustý zelený porast.

Tisa ich predtým viedla priamo na juh, ale tok Dunaja zmenil smer ich cesty takmer o deväťdesiat stupňov a viedol ich kroky smerom východným, takže slnko stúpajúce čoraz vyššie na oblohe, im svietilo priamo do tváre a oslepovalo zrak. Na území, ktorým práve prechádzali, sa stretávali v konfrontácii tri silné mocenské vplyvy.

Až do týchto ďalekých končín siahal od západu vplyv Franskej ríše. Od severovýchodu sa tam tlačil novovznikajúci mocenský faktor v Európe, Bulhari. Tretím, už dlhodobým a tradičným vplyvom tam bola silná veľmoc Byzancia.

V časoch, keď Slovania boli na Balkáne už tamer udomácnení a moc Avarov upadala aj na juhu Európy čoraz viac (možno to dátovať niekde okolo prvej polovice siedmeho storočia), prekročili v roku 679 Dunaj od severu, na jeho najvýchodnejšom úseku, turko-tatárski Bulhari. Viedol ich chán Isperich. Usadili sa na území zvanom Moézia.

Dôvodom ich nečakaného príchodu do Európy z Ázie bolo to – ako takmer vždy v podobných prípadoch – že ich ohrozoval iný silnejší národ. V tomto prípade bol týmto národom veľmi agresívny a rozpínavý národ Chazarov, ktorí boli etnickými príbuznými Maďarov. Turko-tatárski Bulhari boli veľmi schopným a ľstivým národom. Žili už v tom čase v dobre rozvinutých feudálnych štruktúrach a vyznačovali sa dobrou organizáciou a disciplinovanosťou.

V mnohom boli na vyššej úrovni ako nejednotné a zle organizované kmene Slovanov žijúce v tom čase na území dnešného Bulharska a na západ od neho. Viaceré z nich si Bulhari rýchlo podmanili, pričom sotva narazili na ich odpor.

Starobylá Byzancia, dedička a nástupkyňa moci a slávy starého Ríma, sa postupom času cítila ohrozená v samých základoch svojej existencie.

Už v roku 679, keď Bulhari po prvýkrát prekročili Dunaj, pokúsil sa byzantský cisár Konštantín IV., nazývaný Pogonatos zadržať vojenskou silou ich mocný nápor a zabrániť ich expanzii smerom do hĺbok byzantských území. V bitke s Bulharmi však utrpel citeľnú a nečakanú porážku a preto bol nútený s nimi uzavrieť zmluvu, v ktorej sa musel zaviazať k pomerne veľkým ústupkom v ich prospech.

Už o niekoľko rokov neskôr bol vplyv Bulharov na osudy Byzancie taký veľký, že v roku 705 zasahoval bulharský vládca, chán Tervel, do vnútorných sporov o byzantský trón. Išlo mu pritom o dosiahnutie istého zámeru. Celkom nečakane sa objavil s veľkou armádou pod múrami Konštantinopolu, v ktorej bolo aj veľa slovanských bojovníkov v chánových službách.

Len vďaka tomuto rozhodnému zásahu chána, bol na byzantský trón opäť dosadený cisár Justinián II., ktorého krátko predtým z trónu zosadili. Z veľkej vďačosti za túto podporu prepožičal Justinián chánovi titul bazilejus, čo v gréčtine znamená cisár.

Vplyv turko-tatárskych Bulharov v Byzancii ďalej narastal a v roku 716 sa chánovi-bazilejovi podarilo u byzantského cisára vymôcť uzavretie ďalších zmlúv s ďalšími výhodami pre svojich súkmeňovcov. Vplyv bulharských chánov na politiku a život byzantskej spoločnosti sa ďalej rozmáhal. Bolo to niečo podobné, ako keď niekoľko storočí predtým explodoval vplyv Germánov na vnútornú situáciu Rímskej ríše. To napokon skončilo tak, že Germáni ju celkom rozložili a ovládli.

***

Túto realitu si napokon uvedomili plne aj vládne kruhy v Konštantinopole. Preto sa v nasledovných rokoch všemožne usilovali o zničenie svojho nebezpečného bulharského nepriateľa. Avšak realizovanie takýchto úmyslov v praxi bolo neobyčajne zložité a spojené s veľkými ťažkosťami, ktoré boli takmer neprekonateľné.

Mocní Bulhari sa stali veľmi obávanými sokmi. A tak možno povedať, že iba cisár Konštantín V. dosiahol aspoň aký taký čiastočný úspech. Pred ním v tomto smere zlyhali všetci jeho štyria predchodcovia.

Nikto nedokázal zabrániť tomu, aby po prekonaní počiatočných problémov a vnútorných sporov, ktoré vznikli po príchode na nové územia, sa mladá bulharská ríša rýchlo skonsolidovala a získavala stabilitu a čoraz väčšiu moc. Byzantským cisárom tak pripravovala čoraz náročnejšie situácie.

V roku 809 dobyl bulharský chán Krum (pripomeniem: ešte stále tu hovorím o v tom čase ešte neslovanských Bulharoch) a spustošil starobylé významné a slávne mesto Seredicu (dnešná Sofia), ktorá patrila Byzantíncom.

Byzantský cisár Nikoforos, ktorý sa Bulharom za to chcel pomstiť, vypochodoval v roku 811 so svojím vojskom na územia, ktoré už tvorili novovzniknutú bulharskú ríšu. Bol to odvážny a veľmi riskantný krok. Cisárovi sa ale podarilo dobyť hlavné mesto Bulharov – Plišku a z pomsty ju tiež dal vyplieniť a spustošiť.

Chána Kruma ale nezajal, ten mu ľstivo unikol. Bol jedným z najlepších vojenských taktikov svojej doby.

Na spiatočnej ceste, ešte vo veľkej eufórii z víťazstva, sa však Nikofor nečakane ocitol v pasci, ktorú mu veľmi prefíkane nastavil chán Krum. Víťazná byzantská armáda v nej utrpela zdrcujúcu porážku a v boji padol dokonca aj sám byzantský cisár. Z jeho lebky, ktorú Krumovi priniesli po boji jeho bojovníci, si chán dal zhovotoviť čašu a potom si z nej pripil na veľké a slávne víťazstvo. Jeho udatní boljari si smeli rozdeliť celé obrovské množstvo ukoristeného bohatstva. Chánovi postačila lebka porazeného protivníka.

Následníci chána Kruma sa potom všemožne snažili o upevnenie najmä západných a severných hraníc svojej ríše voči nebezpečným Frankom.Okrem toho podnikali všetko preto, aby dostali do vlastníctva aj tie oblasti, ktoré tvorili Makedónsko a kde žili Slovania. Možno povedať, že sa im to zčasti aj podarilo.

***

Prešli štyri dni, odkedy sa karavána kupca Georgia vydala pri sútoku Tisy a Dunaja na cestu ďalej, smerom na východ. Na piaty deň predpoludním dorazili k veľkému mestu Pripeť. Mesto sa rozprestieralo neďaleko Dunaja. Niekoľkí muži ostali s karavánou pri rieke a čakali tam na tých, ktorí sa vybrali do mesta. Georgios a Anastázius (Slovan, z ktorého sa pomaly stával Byzantínec) sa išli tiež pozrieť do Pripete.

Keď prešli mestskou bránou, už zakrátko sa ocitli uprostred typického rušného pouličného trhového hluku a virvaru. Masy kupujúcich sa tlačili okolo predávajúcich a dohadovali sa s nimi o cenách.

Bol koniec týždňa a v Pripeti sa konal obvyklý veľký trh, na ktorý prišli návštevníci z blízkeho i ďalšieho okolia, aby nakúpili rôzny tovar, alebo, aby predali svoje produkty. V uliciach a uličkách vládla veľká tlačenica a davy ľudí prúdili hlučne všetkými smermi. Bolo možné pozorovať a obdivovať pestrú zmes farieb, krojov, oblečení i postáv, tvárí a všakovakých, aj exotických tovarov.

Malý Anastázius nevychádzal z údivu a všetko bystro pozoroval a sledoval s veľkou zvedavosťou.

Videl staré ženičky s ohnutými chrbtami, s nošou tovaru na nich a pestrofarebnými šatkami na hlavách. Videl i zavalitých, mocných sedliakov, s hrubými črtami a veľkými guľatými lebkami, pokrytými klobúkmi. Povšimol si aj mladé ženy, s veľkými prútenými taškami, plnými ovocia a zeleniny, ktoré donášali na trh zo svojich dedín. Iné ženy a muži zas pretláčali davom dvojkolesové rozhegané káry, obložené rôznym tovarom.

Pozornosti neobyčajne bystrého chlapca samozrejme neunikli ani početní fúzatí bulharskí vojaci, s krátkymi dýkami za opaskom, ktorí sa pretláčali davom v malých skupinkách a všade a do všetkého zvedavo strkali nosy.

No a tu a tam bolo možné vidieť aj bohatých Byzantíncov, nápadne sa od ostatných odlišujúcich spôsobom odievania sa a kultivovaným, avšak aj povýšeneckým a trochu opovržlivým výrazom tváre.

Zvedavo sa započúval aj do rozprávania okoloidúcich a reč týchto ľudí mu znela podobne, ako hovorili aj Avari. Chlapča sa nemýlilo, lebo obyvatelia týchto končín v mnohých aspektoch naozaj pripomínali svojich vzdialených ázijskych príbuzných.

Občas sa Anastázius musel aj rozosmiať, keď videl ako sa niektorí zrazili v tlačenici a hneď sa aj počastovali nadávkami alebo výsmeškami.

V blízkosti Georgia, ktorý Anastáziovi práve kupoval zapečené orechy s medom, povestnú prípeťskú lahôdkovú špecialitu, sa odrazu ozval zlostný hlas neveľkého, ale jedovatého mužíka s obrovským bruchom :

„Hej, ty! Vari si slepý a či máš rybacie oči a vidíš nimi len vo vode a preto sa mi nevieš vyhnúť, ale vrazíš rovno do mňa!“

Okamžite zaznela zlostná a výsmešná odpoveď:

„Možno mám hoc aj rybie oči. Nič ťa do toho. Ty ale zato máš velikánske brucho, ako dobre vykŕmená byzantská sviňa (azda tým myslel dvojzmyselne niektorých bohatých tučných Byzantíncov, plný nelásky k nim). Preto niet divu, že sám sa nevieš odstúpiť a len ťažko ťa niekto môže obísť. Ja som to nedokázal.“

A už sa od seba vzďalovali, unášaní prúdom davu, každý na inú stranu.

***

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

19. časť si môžete prečítať TU

20. časť si môžete prečítať TU