Bratislava 7. júla 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

„Dám ti ho za veľké vrecko soli. Musíš si ho zobrať so sebou! To je naozaj dobrá, priateľská cena, ktorú ti ponúkam“, povedal Timur, keď chlapec už stál pred Georgiom a hľadel na neho nedôverčivým skúmavým pohľadom.

Kupec si ho niekoľkokrát kriticky a pozorne premeral od hlavy po päty a potom sa ozval:

„Páči sa mi. Vyzerá zdravý a jeho živé oči mi prezrádzajú, že je aj veľmi bystrý, a tak môže v živote vyvinúť aj neobyčajné schopnosti.

Dobre, Timur, odkúpim ti ho za požadované vrecko soli. A páči sa mi dokonca tak veľmi, že si ho sám ponechám a nepredám ho ďalej. Vychovám z neho dobrého a statočného Byzantínca.“
Potom chlapča priateľsky potlapkal po pleci a sa mu prihovoril v jeho slovanskej reči:

„Pôjdeš so mnou do ďaleka a musíš ma vo všetkom poslúchať, lebo odterz som sa stal tvojím pánom ja. Neviem ako sa voláš a ani ma to nezaujíma. Nie je to pre budúcnosť ani dôležité. Zabudni preto hneď na tvoje staré meno. Od tejto chvíle sa budeš volať Anastázius. A musíš ceoíoilkom zabudnúť aj na tvoju slovankú reč, lebo sa musíš čo najrýchlejšie a čo najdokonalejšie naučiť novú reč. Je to reč, ktorou sa hovorí v mojej krajine, ktorá sa odteraz stane aj tvojou krajinou a tvojím novým domovom. Touto krajinou je starobylá a všade preslávená Byzancia.

Od tejto chvíle už nikdy nebudeš odo mňa počuť ani jediné slovo v tvojom jazyku. Budem s tebou hovoriť už len rečou, ako sa hovorí v Byzancii.“

Chlapec nepovedal nič, len mlčky prikývol na znak toho, že akceptuje čo mu cudzí muž povedal. Georgios vzbudzoval v ňom dôveru a bol mu veľmi vďačný, že ho navždy oslobodil od mužov, ktorí vyvraždili všetkých v jeho rodnej osade.

Ako občan vysoko rozvinutej a kultúrnej krajiny, akou bola Byzancia, kde mala výchova detí na tie časy veľmi vyspelú pedagogiku, ktorá sa orientovala na starú grécku tradíciu, vedel s deťmi veľmi dobre zobchádzať. Preto si dokázal hneď získať dôveru malého slovanského chlapčaťa. Ten po strašných zážitkoch nedávnej krvavej tragédie nepotreboval nič tak veľmi ako nájsť nový zdroj lásky, ktorý by mu nahradil zavraždených rodičov.

Keď mu Georgios opäť klepol po pleci a aj pohladil tvár, tak mu odrazu vyhŕkli slzy nad toľkou náklonnosťou cudzieho človeka.

O niekoľko minút bol Georgios a jeho sprievod pripravený vyraziť na dlhú cestu až ku brehom Egejského mora, kde ležalo jeho rodné, starobylé mesto.

Keď sa už s Avarmi rozlúčili, tak Timur si odrazu všimol na hrdle chlapca, ktorý sa teraz volal Anastázius, malý zlatý amulet, ktorý predtým na ňom nikdy nevidel. Amulet znázorňoval podobu boha Perúna. Timur si spomenul, že ten istý amulet bol jediným oblečením matky chlapca, keď si na nej v poslednú noc jej života ukájal svoje divoké mužské pudy. Bol však vtedy tak veľmi rozdivočený vášňou, že jej ho zabudol strhnúť z tela.

Teraz sa však v ňom plnou silou ozval jeho koristnícky lúpežný pud a zvolal:

„Hej, Georgios, počkaj! Predsa nechceš odísť ako zlodej. Ešte si mi za voľačo nezaplatil.“

Kupec na neho zadivene zazrel a nahnevane zvraštil čelo. Nebol si vedomý, že by mu bol niečo ukradol. V prvom momente ho napadlo, že Avar si to dodatočne ešte rozmyslel a chce, aby mu zaplatil za službu, ktorú mu v noci poskytla jedna z jeho žien. Potom však zbadal, že ukazuje prstom na chlapcove hrdlo a prv, ako sa stačil ohradiť, Timur vyčítavým hlasom pokračoval:
„Nezaplatil si mi za ten zlatý amulet, čo mu vysí na krku. Zaplatil si len za neho.“

Georgios sa zasmial, hodil rukou a odvetil Avarovi:

Ver mi, že som si ten amulet vôbec nevšimol. Ale vieš čo? Ponechaj si amulet. Avar bol trochu namrzený, že neurobil ďalší obchod, a tak pristúpil k chlapcovi, ktorý už sedel na voze a chcel mu ho sňať z krku.

Ten si ho však kŕčovite pridŕžal a zvolal hlasom, plným zúfalstva:

„Nedám si ho vziať, je len môj a len môj! Je to jediná pamiatka na moju matku, ktorú si mi navždy vzal. Nedám si ho za nič, radšej sa dám zabiť!“

Timur sa teraz ale naozaj rozzúril a chcel mu ho nasilu strhnúť.

Georgios sa však postavil pred neho a ozval sa:

„Nerob to, nechaj mu ho na krku! Zaplatím ti. Koľko žiadaš?“

„Daj mi ešte jedno vrecko soli a sme vyrovnaní.“

Keď Svätoň – odteraz už ale len Anastázius – uvidel, že kupec zaplatil za jeho amulet Avarom požadované vrecko soli, tak bol opäť dojatý až k slzám, ktoré si rýchlo opakom ruky utieral. Naplnený veľkou vďačnosťou povedal:

„Ďakujem ti, pane, veľmi, za to, čo si pre mňa urobil. Nikdy v život na to nezabudnem. Sľubujem, že vždy urobím všetko, o čo ma budeš žiadať a uisťujem ťa, že tvoju reč sa rýchlo naučím, aby sa tak stala aj mojou rečou.“

Aj kupec bol dojatý chlapcovým prejavom vďačnosti a privinul si ho k sebe a ho otvcovsky objal.

Timur bol spokojný so sebou, že sa pri obchodoch v ničom nedal od kupcov ošmeknúť a aj preto, že sa rozchádzali v dobrom ako priatelia.

***

Zamyslene pozeral za nimi ešte dlho a pozoroval, ako sa ich karavána pohybovala smerom na juh a ako sa postavy jazdcov postupne zmenšovali, až sa napokon premenili na bodky, ktoré potom zmizli za horizontom.

Keby len bol tušil, aké dôležité rozhodnutie urobil, kď za vrecko soli prenechl Anastáziovi jeho malý zlatý amulet. Nemohol vedieť, že raz, v ďalekej budúcnosti sa mu to veľmi vyplatí.
Anastázius si po odchode od Avarov ešte dlho držal v ruke svoj amulet, z ktorého na neho pozeral Perún, a bol nesmierne šťastný, že si ho dokázal ponechať vďaka ušľachtilému byzantskému kupcovi.

Ani on , samozrejme, nemohol tušiť, aké veľké šťastie raz vďaka svojmu amuletu zažije – najväčšie šťastie svojho života.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

17. časť si môžete prečítať TU

18. časť si môžete prečítať TU