Bratislava 21. júla 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

… (tu aj o málo známom vzťahu slovenčiny ku gréčtine) Pre Anastázia sa začala cesta do nového, mu celkom neznámeho života. Putovanie byzantských kupcov spočiatku viedlo aj naďalej územiami, kde žili neveľké roztrúsené avarské kmene. Čím ďalej postupovali na juhovýchod, tým menej ich bolo, až napokon narazili na prvé malé, jednotlivo žijúce bulharské kmene. Tamojší Bulhari už na rozdiel od Avarov prebrali niečo z byzantskej civilizácie a žili v jednoducho vybudovaných drevených domoch.

Od okamihu, keď opustili Timurovu osadu, sa Georgios prísne držal toho, čo povedal svojmu novému malému spoločníkovi, vtedy ešte Svätoňovi. Už ani jediný raz k nemu neprehovoril v jeho reči a ani raz ho nenazval jeho skutočným menom. Menoval ho už len Anastázius. Chcel, aby sa čo najrýchlejšie naučil po grécky, reč, ktorá ho odteraz mala sprevádzať jeho novým životom a ktorá sa mala stať jeho novou materčinou.

Chlapca Georgios učil gréčtinu s veľkou trpezlivosťou a Anastázius bol neobyčajne učenlivým a zároveň aj húževnatým žiakom. Kupcovi prirastal každým dňom viac a viac k srdcu. A Anastázius cítil, že svojmu dobrodincovi, ktorý ho dostal z rúk vražedných Avarov, sa najlepšie zavďačí tým, že sa čo najskôr naučí jeho reč a sa čo najskôr stane Byzantíncom, ako bol on.

Každý deň večer vedel z gréčtiny podstatne viac ako ráno toho istého dňa.

Georgios ho cestou vyučoval takmer stále. Ukazoval na všetko, čo na ceste videli a menoval to hlasne a veľmi artikulovane v gréčtine. Anastázius mal skvelú pamäť a veľa slov si zapamätal už pri prvom počutí. Kupec bol učenlivosťou svojho mladučkého žiaka nadšený a často ho chválil. Vždy, keď mu prstom niečo v okolí ukazoval, tak najprv povedal kitazis, a tak to bolo úplne prvé grécke slovo, ktoré sa Anastázius naučil a znamenalo pozri sa.

Z Timurovej osady do cieľa ich cesty, až do Solúna, to bolo nejakých tisíc kilometrov. Vyrátali si, že by tam mali doraziť za štyri až päť týždňov. Georgios si bol istý, že chlapca za ten čas naučí po grécky tak dobre, že o bežných veciach sa už bude vedieť celkom dobre dohovoriť. Nechcel ho svojej rodine predstaviť a uviesť do nej ako primitívneho a neotesaného Slovana – Byzantínci v tom čase Slovanov podceňovali a hovorili o nich opovržlivo len ako o barbaroch – ale ako nadaného múdreho, už takmer Byzantínca.

Keď Georgios pred rokom odchádzal zo Solúna na dlhú a náročnú obchodnú cestu, mal len tri dcéry. Jeho desaťročný milovaný syn, ktorý bol z jeho detí najmladší, zomrel polroka pred jeho odchodom. Ochorel úplne nečakane na zákernú ťažkú chorobu a napriek tomu, že sa najlepší solúnski lekári striedali pri jeho lôžku, nepodarilo sa im ho zachrániť. Georgios a jeho žena dlho nedokázali prekonať deprimujúce zúfalstvo nad jeho stratou. Kupec odchádzal na ďalekú cestu veľmi zarmútený a odchádzalo sa mu aj preto veľmi ťažko, že doma zanechal smútiacu ženu a trúchliace dcéry.

Aj z toho dôvodu malý Anastázius čoraz viac a čoraz intenzívnejšie vypĺňal prázdne miesto v jeho srdci, ktoré tam ostalo po smrti jeho syna. Pociťoval, že to bola Prozreteľnosť, ktorá mu do cesty životom poslala tohto chlapca. A nemohol sa ubrániť dojmu, že táto Prozreteľnosť chcela od neho tiež to, aby ho prijal za svojho syna. Nebránil sa tomu, a čím bližšie boli k Solúnu, tým viac bol rozhodnutý, že tak aj učiní.

***

Medzitým prešiel týždeň a karavána kupca Georgia sa blížila k ústiu rieky Tisy. Tam spájala svoje vody s vodami mohutného Dunaja. Keď podvečer dorazili k miestu, kde Tisa zmizla v Dunaji, tak Anastázius pozoroval s naširoko otvorenými očami a v nemom úžase ako rieka, ktorú dôverne poznal a o ktorej bol prevedčený, že nikde nekončí, odrazu prestala byť a v jeho predstave celkom zomrela. Zažil niečo celkom nové, niečo čo dosiaľ nepoznal.

Georgios vydal povel, aby karavána zastavila. V objatí oboch riek si potom rozložili svoj nočný tábor. Dnešný úsek cesty skončili o dve hodiny skôr, ako predošlé dni. Chceli ťažným zvieratám, ale i sebe dopriať o niečo dlhší oddych. Mali za sebou veľmi vyčerpávajúce dlhé dni.

Cestovanie týmito územiami bolo nebezpečné a tých niekoľko ozbrojencov a sluhov, ktorí boli súčasťou karavány, nikdy nezaručovalo úplnú bezpečnosť. Georgios mal preto pri sebe aj niekoľko písomných prehlásení a iných dokumentov, od spriatelených náčelníkov a starešinov Slovanov, Avarov a Bulharov, ktoré preukazovali, že je ich dobrým priateľom.

Ani to však nebolo absolútnou zárukou toho, že ich niekto, kto nerešpektuje nič, neprepadne neozbíja a nepredá do otroctva. Mali predsa pri sebe veľa vzácnych vecí a prepady kupeckých karaván neboli v tých časoch ničím zriedkavým.

Najmä pre Avarov, ktorí žili na tých územiach, boli dôležitým zdrojom ich obživy. Preto sa Georgios po roky kupčenia snažil uzatvárať s ich náčelníkmi priateľstvá. Vždy ich najprv štedro obdaroval a až potom s nimi robil obchody. Ale aj tak mu vždy odľahlo na srdci, keď sa pri návratoch zo svojich ciest opäť konečne dostali na byzantské územie, kde už boli v určitom bezpečí, lebo tam vládli zákony a fungovala aj justícia, ktorú mal štát veľmi dobre zorganizovanú a premyslenú.

Ich cesta domov až dosiaľ mala pomerne bezpečný priebeh. Len jediný raz im hrozilo nebezpečie, keď ich chcela ohroziť asi dvadsaťčlenná tlupa Avarov. Akonáhle ale Georgios ich vodcovi ukázal sprievodný glejt, ktorý mal od Timura, tak ich nechali na pokoji a dokonca ich na kuse cesty aj odprevadili.

***

Prv ako sa uložili na nočný odpočinok, tak Georgios s Anastáziom ešte pozorovali a obdivovali fascinujúcu panorámu zapadajúceho slnka, ktoré v ten večer zapadalo na horizonte na takom mieste, akoby sa pritom bolo vnárlo do obvykle veľmi nápadne modrastých vôd Dunaja, pričom teraz ich farbilo do oranžova. Keď po chvíli v nich celkom zmizlo, tak sa na krajinu začal rýchlo spúšťať závoj nočnej tmy, pod ktorým všetky zvuky utíchali.

Anastázius bol svedkom takej scenérie po prvý krát a bol ňou úplne uchvátený. Bol predsa dieťaťom prírody a preto bol s ňou aj veľmi úzko spojený.

Medzičasom sa už naučil aj jednu vetu, ktorou sa na Georgia obracal vždy vtedy, keď sa od neho chcel dozvedieť niečo, čo ešte nevedel. A to bolo veľmi často, fakticky neustále. Aj teraz ju vyriekol, pričom ukazoval na zapadajúce slnko:

„Kirie, parakalo, ti ine afto? Pane, prosím, čo je to?“

„Afto ine iliavasilema. To je západ slnka,“ odpovedal mu Georgios a keď napokon sa slnko už celkom stratilo, tak dodal:

„Ke tora sa pame na kimume, agori mu. A teraz ideme spať , chlapče môj.“

A ešte s úsmevom pripojil:

„A neboj sa, slnko sa v Dunaji neutopilo. Zajtra ho opäť uvidíš hore na oblohe.“

(dodám, že gréčtina veľmi ovplyvnila reč vo Veľkej Morave a mnoho našich slov má v nej pôvod, ako napr.: tora, …tera,….teraz; koumpi,…kompi,…gompi,…gombi,…gombík – poznám celé desiatky ďalších príkladov. Odkedy som v skorej mladosti prečítal Zamarovského Objavenie Tróje, tak ma gréčtina zaujala a som sa jej venoval a objavoval pritom aj jej skrytú príbuznosť so slovenčinou)
Ešte si niečo zajedli a kupec potom chlapca vzal so sebou do voza, v ktorom spolu spávali. Uložil si ho, ako každú noc, vedľa seba a starostlivo ho pozakrýval teplými baraními kožami.

„Kali nichta, kirie. Dobrú noc, pane“, povedal Anastázius a pritúlil sa bližšie k mužovi, ktorý ho potom jednou rukou objal a mu odpovedal:

„Kali nichta, Anastázius, ke onira glika. Dobrú noc, Anastázius, a sladké sny.“

***

Pokračovanie určite príde

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

18. časť si môžete prečítať TU

19. časť si môžete prečítať TU