Prečo takáto zmena a ako k nej došlo? Lebo… správcom cirkvi vo Svätoplukovej ríši sa stal Viching, ktorý intrigánsky využil Metodovu smrť. Krátko pred ňou opustil Vislansko, kde bol v akomsi „vyhnanstve“ a so Svätoplukovým súhlasom(?) išiel do Ríma. Tam falošne informoval nového pápeža Štefana V. o Metodovom pôsobení.

Pápež v spomínanom liste odkazuje Svätoplukovi do Nitry: „Zistili sme, že aj Viching, slobodný biskup a najdrahší spolubrat, je vyučený v cirkevnej náuke, a preto sme vám ho znova poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa presvedčili, že je Ti najvernejší a Teba vo všetkom veľmi starostlivý…“ A zároveň odsudzuje Metodovu činnosť, Metoda – medzitým už mŕtveho – dokonca exkomunikuje. A zakáže používanie slove(a)nského jazyka pri bohoslužbách s výnimkou kázaní a výkladu Biblie.

A pápežovi vyslanci majú aj „internú“ úlohu zakázať Gorazdovi, „nástupcovi, ktorého sa Metod odvážil „ustanoviť po sebe napriek nariadeniam všetkých svätých otcov vykonávať úrad, kým nepríde k nám osobne a svoju vec živým slovom nevysvetlí“. Gorazda teda pápež priamo neodsudzuje, dáva mu príležitosť, ale známe Metodove slová o slobodnom a pravovernom mužovi našej zeme, vyučenom dobre v latinských knihách s dodatkom „to buď vôľa Božia a vaša láska, ako aj moja“, sa nenaplňujú. Pápež za administrátora Svätoplukovej ríše nepotvrdil Gorazda, ale Vichinga.

Z kontextu je zrejmá existencia dvoch cirkevných sídel (centier): Viching sa vracia do Nitry a legáti idú tam, kam sa zrejme Viching nedostane, do sídla Metoda, teraz Gorazda a jeho kňazov, aby mu odovzdali pápežov odkaz. Išli do Zlatých Moraviec (podľa Mariána Valašíka) alebo do Banskej Štiavnice (podľa Petra Cengela)?

Gorazd, Kliment, Naum, Sava (Laurinec) a Angelár boli Metodovými a Konštantínovými žiakmi. O Gorazdovom pôvode nie sú pochybnosti, je prvým Slovákom, o ktorom tradícia zachovala povesť svätosti. Podľa jazykovedca Jána Stanislava bol Slovákom aj Kliment a podľa Eleny Šubjakovej aj Naum, a to napriek tomu, že si ich privlastňujú Bulhari aj Macedónci. Stanislav a Šubjaková vychádzajú zo zachovaných spisov staroslovenskej i starobulharskej proveniencie. Najstarší životopisný záznam, ktorý sa vzťahuje na Gorazda, ale aj na ostatných štyroch, súvisí s ich pobytom v Ríme v rokoch 867-869. Oni boli tými učeníkmi, ktorí boli vysvätení – traja za kňazov a dvaja za diakonov. A ktorí spievali liturgiu slove(a)nským jazykom v štyroch rímskych chrámoch.

Po opätovnom príchode Vichinga do Nitry prepukli spory medzi cirkvou latinskou (Vichingovou) a slovenskou (Meotodovou). Gordický uzol, ich spor o výklad tajomstiev Svätej Trojice rozsekol Svätopluk takto: „Kto prvý predstúpi a odprisahá, že správne a pravoverne verí, tomu odovzdám cirkev a pridelím, ako sa patrí, kňazský úrad v cirkvi.“ A keďže Nemci boli s veľkou ochotou hotoví prisahať nečakajúc ani koniec Svätoplukovej reči, priklonil sa na ich stranu. Ten istý Svätopluk, ktorý bojovým umením a tvrdou vládou svoju dŕžavu veľmi rýchlo neobyčajne rozšíril, pritiahol na ňu aj kliatbu a jej likvidáciu. Jeho rozhodnutie stálo na začiatku utrpenia Metodových žiakov a kňazov.

V „Živote Naumovom“ čítame: „Po smrti Metodovej v arcikňazstve povstal nejaký zaklínač (čarodejník) menom Viglisko (Viching), plný kacírstva, a rozvrátil všetko učenie Metodovo a učeníkov jeho veľkých mnoho týrajúc i žaláru a putám oddal.“ V roku 886 vyhnali vichingovci asi dvesto slovenských kňazov, a asi taký istý počet ich ostal. Ako sa to mohlo udiať?

Viching, ktorého Jonáš Záborský ocenil ako „ošemetníka“, pozval Metodových kňazov na určené miesto, zrejme ďaleko od Gorazdovho sídla. Kňazov musel sústrediť, nemohol s nemeckými vojakmi použiť násilie v celej ríši, narazili by na odpor. Viching a nemecké vojsko boli silní len tam, kde boli spolu, v „meste pri Dunaji“, neboli v celom kráľovstve.

Viching konal ľstivo. Chcel kňazom oznámiť novinky zo svojej cesty do Ríma a z návštevy legátov? Rozposlal poslov – zrejme svojich kňazov, nemohol poslať vojakov, nemecké vojsko „úradovalo“ až potom – pešo alebo na koňoch. Poslovia odišli na západ za Moravu, na sever, do vzdialených území, do hornatých území Spiša, do Gemera, Šariša, Zemplína. Prechádzali po veľkom členitom území. Išlo to pomaly, neboli rýchle dopravné prostriedky. A ríša bola rozsiahla, od českých hraníc až za rieku Tisu žilo odhadom 120-tisíc obyvateľov. Niektorí kňazi zblízka prišli ihneď, iní neskoršie a ešte iní vôbec neprišli. Skôr sa dostavil kňaz z Nitry ako zo Šariša, ten peši prišiel o mesiac, a keď sa dovtedy dozvedel, čo sa deje, vrátil sa a oznámil to iným. Nedalo sa utajiť, že tí, ktorí prichádzali už neodchádzali. Niektorí neprišli preto, lebo nepovažovali Vichinga za Metodovho nástupcu. Tí, ktorí neprišli, tí sa zachránili. Niektorým poskytli útočisko šľachtici, iným banské mestá.

Viching žiadal od zajatých kňazov odklon od Metodovej liturgie a lojalitu k svojmu novému úradu. Dialo sa to v zime, začiatkom jari „v mesta blízko Dunaja“, za prítomnosti nemeckého vojska. Okolo dvesto tých, ktorí sa nepoddali, uvrhli do väzenia. Vyzliekli ich, držali spútaných v železách, zatvorených v temnici, „kde sa im zakazovala všetka útecha, alebo ani pokrvní, ani známi nijakým spôsobom nesmeli prichádzať k ním“, píše sa v „Bulharskej legende“. Bola to výstraha a verejné zosmiešnenie, aby mal ľud v pamäti takúto poslednú podobu svojich kňazov. Kňazov vyviedli z mesta, a židovskí obchodníci odviezli ich do Benátok a tam ich predali. Nie však do otroctva, Božou prozreteľnosťou prišiel tam vtedy muž byzantského cisára, a ten ich vykúpil, odviezol do Carihradu a tu ich cisár Bazil znovu uviedol do ich hodností, či už kňazov alebo diakonov a postaral sa o nich.

Tak prebehla prvá nútená emigrácia výkvetu tohto národa, slovenskí vzdelanci posilnili slovanské národy na juhu a východe, pretože doma ich prenasledovali. Prídu však aj časy, keď zo Slovenska odídu státisíce za prácou až do Ameriky, ale aj časy, keď sa prenasledovaní slovenskí intelektuáli v dvadsiatom storočí v niekoľkých vlnách ocitnú za hranicami na západ od nás.

Vyhnanie žiakov Metodovu misiu nezničilo, len jej dalo iný smer. Bol to paradoxne dar pre Slovanov mimo Slovenska. Božie semeno, ktoré v zrozumiteľnej reči vzklíčilo pod Tatrami, sa roztrúsilo na všetky slovanské strany. Vyhnanci a ich pokračovatelia vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej juhovýchodnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. A nám zanechali modlitbu: „Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou Tvojou vzhliadni a nevydaj, čo naše je, cudzím a neobráť nás za korisť národom pohanským! Skrze Krista, nášho Pána, ktorý kraľuje s Otcom a Svätým Duchom. Amen.“

Cirkev staroslovenského jazyka však nezanikla ani u nás. Ostali tu Vichingovi kňazi, ale aj časť Metodových žiakov na čele s Gorazdom. Vzhľadom na ďalší vývoj zdá sa, že ten tu ostal. Utiahli sa do hôr, do sídel na severovýchodnom Slovensku, ktoré ani po príchode staromaďarských kmeňov neboli zničené. Pri technických možnostiach 9. storočia sa prakticky nedali vyhnať všetci domáci učeníci. Napokon to nemohlo byť inak, ako po roku 1950, keď v technicky vyspelejšej dobe sa nepodarilo vyviezť do Čiech a na Moravu všetkých kňazov vtedy zakázanej gréckokatolíckej cirkvi. Tá tajne žila, aby sa čoskoro obnovila.

Viching svojím činom napĺňajúc nemeckú „východnú politiku“ rozhneval mnohých. Ako vieme z listov bavorských biskupov pápežovi z roku 900, odpoveď domácich obyvateľov bola rýchla a prudká: výboje, vzbury, obštrukcie, výsmech, odmietnutie platenia daní. Aj sa napokon za Mojmíra II. slovenská cirkev obnovila.

A čo na to všetko mocný Svätopluk?