Bratislava 23. januára 2022 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Medzi široko rozvetveným rodom šľachticov Berzeviciovcov, alebo slovenskejšie Brezovickovcov – ako ich uvádza napríklad Drahoš Machala vo vzácnej knihe o slovenských šľachtických rodoch – možno nájsť najmä klerikov, osobitne potom jezuitov, ale aj profesorov, národohospodárov, vojakov, dokonca aj predchodcu sociológov. Prídomok „Berzevici“ dostali latinizovaním názvu obce Brezovica pri Sabinove. Používali však aj predikát „z Veľkej Lomnice,“ či „de Berzevicz et Kakaslomnicz“, kde dodnes stojí ich rodový kaštieľ

Rod, ktorý svoj pôvod odvodzoval z Tirolska, kde v 13. storočí žil Rüdiger, zvaný aj Rutkerus Berzevici. Ten bol v službách uhorského kráľa Ondreja II. (otca sv. Alžbety) a jeho manželka bola dvornou dámou kráľovej manželky Gertrúdy. Mala teda vplyv na výchovu budúcej svätice, o ktorej sme písali pred týždňom. Rutkerus dostal za svoje služby pozemky v okolí Kamenice na Šariši a v okolí Huncoviec a Veľkej Lomnice pod Vysokými Tatrami. Spolu so svojimi synmi Hermanom a Rikolfom pôsobil pri správe spišského kráľovského komitátu. Ich majetky na severnom Spiši siahali od Kežmarku až po Dunajec a Bielu Vodu. Rod, ktorý sa v 14. storočí rozdelil na spišskú a šarišskú vetvu, udržiaval dobré vzťahy na kráľovskom dvore, a tak za služby i podporu majetok rodu sa rozrastal. Počas vlády Anjouovcov získali kaštieľ v Strážkach. Magister Kokoš ako trest a vykúpenie za spoluúčasť na zavraždení istého Fridricha z Hrhova, mal založiť šesť kláštorov, napokon založil dva: na Skale útočiska nad Letanovcami (Kláštorisko) a v údolí sv. Antona pri Lechnici (Červený Kláštor).

Z rozvetveného rodu sa v 17. storočí „činili“ najmä predstavitelia z katolíckej vetvy, a to medzi vplyvnými jezuitmi. Henrich Berzevici, ktorý sa narodil 1. novembra 1652 v Brezovičke, v roku 1669 – ako sedemnásťročný – vstúpil do jezuitského rádu v Trenčíne. Študoval na Trnavskej univerzite, a keďže bol výnimočne schopný, v školskom roku 1679/1680 ho už ako poslucháča teológie poverili prednáškami z – matematiky. Stal sa potom v rokoch 1685–1693 profesorom matematiky, ale prednášal aj fyziku v Trnave. V roku 1704 po obsadení Trnavy vojskami Františka II. Rákociho sa dostal ako prorektor univerzity do zajatia. Rákoci vyhnal jezuitov z Uhorska, a tak sa Henrich ocitol na univerzite v Grazi (1707–1709), ale prednášal aj v Gorizii. Je autorom učebnice matematiky „Arithmetica practica,“ vydanej v Trnave v roku 1687, ale aj apológie jezuitského rádu proti vyhnaniu jezuitov z Uhorska rákociovskými povstalcami. Ku koncu svojho života pôsobil ako učiteľ v Banskej Bystrici, kde aj zomrel 20. júla 1713. Bol to on, kto dostal na duchovnú dráhu aj Jána Berzeviciho (1692–1750), pôvodne evanjelika, ktorý konvertoval, a potom sa stal rektorom seminára v Kluži a náboženským spisovateľom.

Hlavný hrdina tohto príbehu, o sedem rokov mladší Juraj Berzevici, ktorý sa narodil 25. júla 1657, bol tiež jezuitom a filozofom a náboženským spisovateľom. Počas jeho mladosti prebiehali tuhé boje s Turkami, Osmanmi, na južnom Slovensku. Dňa 24. septembra 1663 padli do tureckých rúk na dvadsať rokov Nové Zámky, čo bol neúspech Adama Forgáča, vnuka Juraja Turza. Keďže počas celého 17. storočia sa neustále „prelievali“ cez Slovensko pľundrujúci bojovníci proti Habsburgovcom zo Sedmohradska, vznikala stála a pravidelná armáda, do ktorej mládencov verbovali a lapali. To bol možno dôvod, prečo mládenci ako Juraj Berzevici sa rozhodovali pre duchovnú dráhu. Verbovačky v sprievode hudby a alkoholu sa často končili násilím.

Juraj Berzevici vstúpil do Spoločnosti Ježišovej ako pätnásťročný koncom roku 1672. Po noviciáte v Trenčíne (1673-1674) študoval filozofiu v Štajerskom Hradci (1676-1678), teológiu na Trnavskej univerzite a v Miláne (1682-1686). Pôsobil aj v Jágri a Šoprone, predovšetkým však ako profesor filozofie a biblických vied v Trnave, kde sa v roku 1700 stal dekanom filozofickej fakulty.

Jezuitská univerzita v Košiciach, ktorú ako „Studium generale“ založil jágerský biskup, sídliaci v Košiciach, Benedikt Kišdy v roku 1657, úzko spolupracovala s Trnavskou univerzitou. Navštevovalo ju 400-500 poslucháčov všetkých národností a Juraj Berzevici, ktorý dobre ovládal a používal slovenčinu, bol košickým rektorom v rokoch 1702-1705. Práve v tých rokoch mal v Košiciach „centrálu“ nevlastný syn a nástupca Imricha Tököliho, pravnuka Juraja Turza po dcére Kataríne, „hornouhorského kráľa“ z vôle Turkov, František II. Rákoci. Ten Rákoci, ktorý na sneme v Ónode v roku 1707 dal pozabíjať turčianskych zástupcov Melchiora Rakovského a Krištofa Okoličániho. A ktorý strhol z košického Dómu medenú strechu a dal z nej raziť mince „libertáše“. A prenasledoval jezuitov. Umrel vo vyhnanstve v Turecku (rovnako ako jeho otčim Tököli) a dnes „odpočíva“ práve pod košickou katedrálou, kam ho slávnostne „umiestnili“ v roku 1906. Vojenský ruch a protikatolícke násilie v Košiciach tamtých čias, boli zrejme príčinou, že Juraj Berzevici sa vrátil do Trnavy, kde od roku 1706 bol nakrátko kancelárom jezuitskej univerzity.

To však nepostačovalo. Katolíckych vzdelancov čakal osud protestantských spred tridsiatich rokov, keď v marci 1675 vyše 40 odsúdených protestantov vrátane Tobiáša Masníka eskortovali na galeje do Talianska. Po Rákociho prenasledovaní musí Juraj Berzevici, podobne ako jeho vzdialený príbuzný Henrich Berzevici, a mnohí iní jezuiti-katolíci, opustiť vlasť. Paradoxne – aby sa mohli vrátiť protestanti. Sedemnáste storočie bolo naozaj storočím slovenských drám. Na osude katolíckych Brezovickovcov, rovnako ako na osude protestantských predstaviteľov sa potvrdzuje, že všetky revolúcie, prudké a násilné zmeny systému, majú vo všetkých formách luciferiánsku podstatu. Ruský mysliteľ – disident Alexander Solženicyn vo svojej rozsiahlej práci „Dvesti let vmeste“ pri podobne zložitej súvislosti nabáda: „Malo by sa šetriť vášňami a radšej sa snažiť vnímavo pochopiť výnimočný a neľahký osud… Iba vtedy sa rozplynú vzájomné, často úplne obludné predsudky a zavládne pokoj a zdravé vzťahy.“ Zároveň však Solženicyn hovorí, že keby sme tieto zlé chvíle, bolestivé záležitosti, mali obchádzať, „nebol by dôvod púšťať sa do písania knihy“. To isté platí aj o týchto našich úvahách.

V posledných rokoch svojho života pôsobil Juraj Berzevici v Štajerskom Hradci a vo Viedni, kde umrel 12. decembra 1708 ako 51-ročný. Jeho filozofické práce, týkajúce sa fyziky, metafyziky, dialektiky a logiky, ostali v rukopise. Vyšli mu však viaceré teologické práce. Od „Libellus neomagistris philosophiae oblatus“ z roku 1687, „Quattuor columnae sapientum“ v roku 1690, „Exercitationes Oratoriae“ (1693) až po „Tractatus de Deo uno et trino“ a „Tractatus in tertiam partem D. Thomae de Augustissimo Incarnati Verbi Mysterio“ v roku 1701.

„Prehliadku“ jezuitov z radov tohto rodu uzavrieme Alexandrom Berzevicim (1674–1743), cirkevným spisovateľom, profesorom na univerzite v Trnave (prednášal hebrejčinu) a Košiciach (prednášal etiku, teológiu a filozofiu).

O celé storočie mladším členom protestantskej línie rodu bol Gregor František Berzevici „de Berzevicz et Kakaslomnicz“ (1763–1822). A tak sa na chvíľu posúvame zo 17. do 18. storočia, do čias, keď sa angažoval tento významný predstaviteľ slovenského osvietenstva, v podstate jeden z prvých „sociológov“ u nás. Patril medzi najvýznamnejších študentov kežmarského lýcea, kde v roku 1783 získal právnické vzdelanie. Potom, do roku 1786, študoval na univerzite v nemeckom Göttingene, ale skúsenosti získaval aj v Belgicku, Francúzsku a Anglicku. Po návrate domov, ako štátny zamestnanec, precestoval veľa oblastí Slovenska. Na základe zistení o spôsobe života a hospodárskej situácie, predložil cisárovi Jozefovi II. niekoľko návrhov na reformy, ale neboli prijaté. Po neúspešnom povstaní uhorských jakobínov, ktorého bol utajeným účastníkom (rovnako ako iný Slovák, Baluďanský, prvý rektor Petrohradskej univerzity), sa z obáv možného prenasledovania v roku 1795 stiahol do ústrania a venoval sa len svojím vedeckým a výskumným prácam, resp. vedeniu svojho hospodárstva vo Veľkej Lomnici.

Jeho kniha „De commercio et industria Hungariae / O obchode a priemysle Uhorska“, ktorú vydal v Levoči v roku 1797, je prvou národohospodárskou prácou v Uhorsku, poukazujúcou na správnosť záverov a teórií Adama Smitha (Škót, ktorý knihou „O bohatstve národov“ z roku 1776 položil vlastne teoretické základy kapitalizmu).

Keďže viacero prác napísal spoločne so Samuelom Tešedíkom (1742-1820), vrátime sa k nim v časti venovanej Tešedíkovi. Už len malá poznámka. Tento Berzevici žil v časoch Bernoláka, a aj keď nebol „blízko neho“, treba ho aj vzhľadom na jeho jazykové spisy, považovať, podobne ako Franza/Francisca Lista, za Uhra slovenského pôvodu, a nie za Maďara. No zatiaľ čo v Maďarsku sú po ňom pomenované dve stredné školy, v Budapešti a Miškovci, nevedno, či je po ňom u nás pomenovaná čo i len ulica. My si naďalej nedokážeme vážiť našincov, upadajú do zabudnutia bez ohľadu na význam ich diela.

Len pre úplnosť informácií ešte uvedieme, že z tohto rodu vzišli aj dvaja Albertovia: jeden generál, dôstojník uhorského generálneho štábu Albert Berzevici (1870–1922), a ďalší Albert Berzevici (1853–1936), politik, estetik, notár Šarišskej župy, člen korešpondent Viedenskej a Berlínskej akadémie a napokon Maďarskej akadémie. Nuž, niektorí z Brezovickovcov, ako „Berzewiczy“, po zániku Uhorska „podporili maďarský život.“

Marián Tkáč