A tak vieme, že pochádzal zo šľachtického rodu Lipajovcov s predikátom „zo Zomboru“, „Lippay de Zombor“. Bol rodeným Prešporčanom, kde uzrel svetlo sveta 9. októbra 1600. Jeho rodičia Ján a Mária rodená Landovičová-Šeréniová mali dovedna štyroch synov a Juraja už od útleho detstva viedli ku kňazskému povolaniu. Po absolvovaní nižších škôl v rodisku študoval vo Viedni u jezuitov a v roku 1619 začal štúdium filozofie na univerzite v Štajerskom Hradci už ako jágerský kanonik. Na teologické štúdiá v Nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme odišiel v roku 1621 na odporúčanie Petra Pázmaňa, a odtiaľ sa po skončení štúdia vrátil o štyri roky neskôr ako vysvätený kňaz. V roku 1625 začal pôsobiť ako farár v Senici, o dva roky sa stal turnianskym archidiakonom a farárom v Nových Zámkoch. V ďalšom roku bol menovaný za svätoštefanského prepošta, v roku 1631 získal hodnosť päťkostolského, v roku 1632 vesprémskeho a v roku 1637 jágerského biskupa. V tejto funkcii 30. augusta 1637 slávnostne posvätil Chrám sv. Jána Krstiteľa v Trnave.

Lipaj sa tešil vážnosti a uznaniu, a tak v roku 1635 dosiahol hodnosť kráľovského kancelára a po smrti svojho predchodcu Imricha Lóšiho nastúpil 19. novembra 1642 do arcibiskupského úradu v Trnave a stal sa uhorským prímasom. Počas pôsobenia na arcibiskupskom stolci, trvajúceho takmer štvrťstoročie, Lipaj preukázal svoje schopnosti mnohými významnými a ďalekosiahlymi činmi v politicko-náboženskej i spoločensko-kultúrnej oblasti. Charakterizovala ho neúnavná snaha o zveľadenie a upevnenie rímskokatolíckej cirkvi v Uhorsku v duchu rekatolizačného úsilia Petra Pázmaňa. Lipajove aktivity smerovali k rozšíreniu jezuitov na území Uhorska a k posilneniu ich pozície, dnes ich je toľko, že František pri návšteve Slovenska konštatoval, že „pliaga sa šíri.“

Vďaka Lipajovi sa v priebehu niekoľkých rokov jezuiti usadili vo viacerých predovšetkým slovenských mestách, v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Skalici, Trenčíne, Rožňave a Humennom. Podľa Bela najkrajšie plody Lipajovho úsilia v tomto smere vidieť v potvrdení jezuitov ako zákonných členov cirkevného kléru Uhorska na synode v Trnave v roku 1648. V tej súvislosti Juraja Lipaja zamestnali veľké starosti. Ako píše Bel, v roku 1647 sa po zvolaní snemu protestanti s vypätím všetkých síl snažili o to, aby jezuiti, pripravení o hmotné vlastníctvo, buď odišli z kráľovstva, alebo boli obmedzení do takej miery, ako keby to bolo „vo verejnom záujme“. „Nedá sa ani vysloviť, s akým veľkým zápalom a ako bedlivo sa musel Lipaj usilovať, aby sa požiadavky takého druhu nepreniesli do ustanovení snemu,“ uvádza Matej Bel, čo sa „zapáčilo cisárovi Ferdinandovi. Napísal preto Lipajovi list plný zhovievavosti a pripomenul mu, aby Spoločnosť Ježišovu, ktorá bola na nedávnom sneme zmietaná takými veľkými príbojmi, považoval za sebe zverenú.“

Aj zásluhy za otvorenie kňazského generálneho seminára Collegium generale v Trnave so zasvätením Patrónke Uhorska v lete 1649 možno pripísať arcibiskupovi Lipajovi, pričom nadviazal na iniciatívy svojich predchodcov. Dokončil sa dlhodobý plán, nad ktorým rozmýšľal arcibiskup František Forgáč a po ňom Peter Pázmaň. V tom čase mal tento čin obrovský praktický význam pre vzdelávanie a výchovu budúcich kňazov. Collegium generale, nazývané podľa červenej farby reverendy aj Collegium Rubrorum, fungovalo v Trnave v rokoch 1648–1777. Keďže na národnej synode roku 1648 sa rozhodlo o tom, že výchova kňazov sa všade zveruje do rúk jezuitom, bolo potrebné zriadiť v Trnave seminár, v ktorom by študovali seminaristi ktorejkoľvek diecézy. Rozhodnutie podporil Ferdinand, keď pre Collegium pridelil starobudínsku prepozitúru sv. Petra a Pavla a iné menšie benefíciá. Finančný základ seminára tvorila pozostalosť arcibiskupa Imricha Lóšiho 35 tisíc florénov, ktoré v poslednej vôli určil na tento účel. Ako píše Matej Bel, „aby sa začaté dielo podporilo, aj iní biskupi opreteky prispievali jednak za seba, jednak sľubovali v mene svojich nástupcov.“

Seminár bol podľa zakladacej listiny organizačne úzko prepojený s Trnavskou univerzitou a v prípade jej presídlenia inam sa s ňou malo presťahovať aj kolégium. V dôsledku Lipajovej neúnavnej zakladateľskej činnosti a štedrej finančnej podpore mohli vzniknúť a fungovať aj iné vzdelávacie inštitúcie, no predovšetkým tá, na ktorej Lipajovi obzvlášť záležalo a pamätal na ňu aj vo svojom testamente, Právnická fakulta Trnavskej univerzity (1635–1777). V nasledujúcich rokoch Lipaj obnovil kaplnku v bratislavskom arcibiskupskom paláci, ktorá bola zasvätená sv. Ladislavovi, svätcovi a uhorskému kráľovi s nitrianskymi koreňmi. Nie veľmi si práve jeho „nitrianskosť“ uvedomujeme.

O arcibiskupovi Lipajovi bolo známe, že sa živo zaujímal aj o prírodné vedy, alchýmiu i astronómiu a bol veľkým obdivovateľom prírodných krás. Jeho meno je spojené s výstavbou arcibiskupskej záhrady v Bratislave, pričom jej základy položil na začiatku 17. storočia arcibiskup František Forgáč. Lipaj dal vo veľkolepom štýle prestavať tak záhradu, ako aj palác. Podoba tohto paláca je zachytená na rytine zo začiatku 18. storočia, takže vieme, že išlo o trojkridlovú jednoposchodovú budovu na pôdoryse písmena C, ktorej stredné krídlo bolo dlhšie, ako krátke bočné krídla. Priestor medzi bočnými krídlami bol orientovaný do námestia a tvoril takzvané čestné nádvorie, slúžiace na príjazd a vítanie hostí.

Bel píše, že Lipaj pri paláci zriadil ovocnú a okrasnú záhradu, vo východnej časti záhrady „dal vybudovať renesančný palác“ a značne rozšíril jej okrasnú časť, dal v nej zasadiť nové, finančne nákladné rastliny, dovtedy nepoznané v našich zemepisných šírkach. Napokon zveril starostlivosť o záhradu do rúk svojho mladšieho brata Jána Lipaja a spolu vybudovali okolo letného arcibiskupského sídla barokovú záhradu. Tá sa stala jednou z najnádhernejších záhrad v strednej Európe. Matej Bel ju krásou prirovnal k záhradám vo Versailles.

Arcibiskupov záujem o prírodné vedy sa prejavil aj v jeho spisovateľskej činnosti. Zanechal alchymistický rukopis, ktorý sa nachádza vo viedenskej Národnej knižnici a považuje sa za jedno z najkrajších diel uhorskej alchýmie. Lipaj ho nazval „Mons Magnesiae“ a venoval ho kráľovi Leopoldovi I., ktorý bol tiež veľkým „ctiteľom“ alchýmie. V spise Lipaj kráľovi ozrejmil, že výroba zlata z obyčajných kovov je síce možná, ale vyžaduje si teoretické znalosti. A k tomuto poznaniu vedie cesta, ktorú nazýva „Vrch Magnézia“.

Arcibiskup bol výnimočný človek a viedol neobyčajný život. Je autorom filozofickej práce „Theatrum philosophi… pro doctoratus in philosophia gradu consequendo“ z roku 1621, dizertačnej práce „De dignitate et puritate sacerdorum / O dôstojnosti a čistote kňazov“ z roku 1629, oslavnej reči na uhorského kráľa sv. Ladislava, s blízkym vzťahom k Nitre „S. Ladislaus Rex Vulgo Pius dictus“ z roku 1653. Ďalej napísal/spísal „Rituale Strigoniense“ (1656), náboženské piesne s hojnou účasťou slovenských. Venoval sa aj výtvarnému umeniu a astronómii. Spolu s Martinom Sentivánim anonymne vydal astronomický spis o kométach.

Zomrel 30. januára 1666 v Bratislave (niekde sa zrejme nesprávne uvádza Trnava) vo veku 66 rokov uprostred starostí o obvyklú dobročinnosť. Začal funkciu ostrihomského arcibiskupa so sídlom v Trnave s jedinečnou láskou a štedrosťou voči Trnavčanom a odišiel rovnakým spôsobom – toto sú slová Mateja Bela, ktorý bol k nemu žičlivý. Toto je Belova charakteristika Juraja Lipaja: „Cisárovi bol milý, pre svojich prijateľný a nikým nenávidený.“

Marián Tkáč