162. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 1. mája 2021 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot YouTube)

Keď Anastázius počul slová tejto piesne, tak sa odrazu jeho oči zarosili slzami veľkého dojatia. Nepovedal nič, ale posunkom ruky naznačil spievajúcemu, aby prestal a na veľké prekvapenie prítomných odrazu sám pokračoval v staroslovenskej pesničke:

Hajaj, búvaj a snívaj sladké sníčky

mama tvoja ti spieva krásne naše pesničky.

Hajaj, búvaj – príde čas, keď budeš mocný junák slávsky,

čo premôže nepriateľov všetky hromy a blesky.

Tvár Konštantína vyjadrovala veľký úžas a neskrývajúc na nej prekvapenie sa opýtal:

„Anastázius, odkiaľže poznáš túto starú slovanskú pesničku? Ktože to len mohol byť, čo ťa ju naučil? Veď ju spievavali len staroslovenské matky svojím malým synáčikom…..“

„Nenazývaj ma už nikdy viac Anastáziom“, takmer zakričal Anastázius a pokračoval už miernejšie:

„Odteraz ma už nikto takto nesmie volať. Od dnešného dňa muž s týmto menom už neexistuje a nikdy už existovať nebude. Nikdy – lebo práve teraz zomrel a zomrel navždy.

Moje skutočné a pravé meno, ktorým ma volali tam ďaleko v mojej rodnej staroslovanskej krajine, tam, kde som sa narodil, bolo a teraz opäť je a aj vždy bude – Svätoň.

Fotios mlčal po celý čas ako skamenelý a zmocnil sa ho taký obrovský údiv z toho, čoho práve bol svedkom, že tento inokedy vždy taký veľmi výrečný muž akoby celkom stratil reč a nezmohol sa ani na jediné slovko.

Svätoň-Anastázius mu však nevenoval nijakú pozornosť – bol ako v extáze a rozprával ďalej s očami plnými sĺz dojatia:

„To je predsa tá istá pesnička, ktorou ma pred mnohými rokmi ako malého chlapčeka uspávala moja drahá mama Velena.“

Odrazu, keď to dopovedal, tak sa pri živej spomienke na svoju mamu naplno rozvzlykal. Po chvíli sa však utíšil a obom, Konštantínovi a Fotiovi, v krátkosti porozprával ako sa pred chvíľou na nádvorí stretol s oboma Slovanmi, poslami kráľa Rastislava. A pokračoval tým, že keď sa započúval do ich rozhovoru a do tónov ich reči, tak sa mu úplne nečakane vynorili a vrátili spomienky na dávno zabudnuté časy z jeho detstva, ktoré prežil ako slovanské dieťa Svätoň v Drevni, až do krvavej pohromy, ktorú spôsobil prepad lúpežných Avarov, ktorí vyvraždili všetkých jej obyvateľov i jeho rodinu.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

160. časť si môžete prečítať TU

161. časť si môžete prečítať TU