V roku 1535 ho svojej rodine doniesol nemecký biskup a reformátor cirkvi Martin Luther, ktorý na ňom aj zapálil sviečky. Koncom 16. storočia sa vianočné stromčeky začali šíriť do protestantských remeselníckych cechov a rodín, časom prenikli do protestantských kostolov, sídiel šľachty a meštianskych domov v Európe.

Na územie Slovenska sa dostali v polovici 19. storočia z Nemecka a Rakúska, najprv však len do sídiel šľachty a mestských salónov, píše etnografka a historička Zora Mintalová Zubercová v novej knihe „Výročné sviatky a zvyky. Obrazový sprievodca životom našich predkov“. V poslednej tretine 19. storočia sa objavili aj v izbách mestských domácností. V roľníckych rodinách sa ako novinka sporadicky začali objavovať koncom 19. storočia. Viac sa rozšírili až po prvej svetovej vojne, no v chudobných obciach mali vianočný stromček až v tridsiatych rokoch 20. storočia.

Vyvrcholením Štedrého dňa bola najočakávanejšia večera roka. Sviatočný stôl vždy pripravovala gazdiná s dcérami. Na obrus položili svietnik, v katolíckej rodine Bibliu, v evanjelickej spevník. „Nesmel chýbať chlieb ako Boží dar, a keďže nôž na stôl nepatril, gazda chlieb nekrájal, ale lámal. No stole boli aj oblátky, med, cesnak, soľ, jabĺčka, orechy, sušené ovocie, koláč. Gazdiná na stôl poukladala všetky jedlá, aby počas večere nemusela vstávať,“ opisuje Mintalová Zubercová. V tradičnom roľníckom prostredí jedli pôvodne všetci z jednej misy, každý svojou lyžicou, pre zosnulých členov rodiny bol na stole tanier i lyžica. V zámožných rodinách prestierali na vianočné stoly súpravu bieleho damaskového obrusu a obrúskov, pričom pod obrus vložili mince alebo šupiny z ryby. Aj tu prestierali symbolicky aj pre zosnulých.

Počet stolujúcich mal byť párny. Ak by ich malo byť trinásť, zvykli pozvať osamelého príbuzného alebo sirotu. Po zapálení sviečky sa podľa smeru plameňa určovala choroba, úmrtie, úroda obilia, smer búrok. Bolo zvykol rozhodiť do štyroch kútov varený hrach alebo orechy. Keď už všetci sedeli, gazda sa pomodlil a zavinšoval. Po spoločnom prípitku z jedného pohára nasledovali vianočné jedlá podľa tradičného poradia a v tradičnom počte. Štedrá večera pozostávala z magických siedmych, deviatich, v bohatých rodinách dvanástich jedál, na severnom Slovensku bol ich počet párny. Čistá voda sa nepila, dospelí pili hriatô, víno, pálenku, deti odvar zo sušeného ovocia. Zo štedrej večere sa nesmelo nič vyhodiť, v roľníckych rodinách odložili z každého jedla domácim zvieratkám, štedrovečerné omrvinky odkladali na liečenie.

Po večeri si deti mohli vziať darčeky. „V dedinách a v chudobných rodinách bol darčekom vianočný stromček, no našli si aj doma zhotovenú hračku, v zámožných rodinách hračky od výmyslu sveta, kožušinové časti oblečenia, väčšie deti i knižky. Drahé darčeky dostali aj matky a otcovia, mnohé z nich boli vybraté z katalógov obchodných domov,“ priblížila Mintalová Zubercová. Kým sa deti hrali, dospelí spievali vianočné piesne, pochutnávali si na zákuskoch, cudzokrajnom ovocí, páni si pripíjali kvalitnými vínami, dámy likérmi. „Dospelí v katolíckych rodinách čakali na polnočnú omšu, mládež si púšťala lodičky z orechových škrupiniek, dievky znovu zisťovali mená nádejných ženíchov. Všetci očakávali koledníkov, susedia a príbuzní si vinšovali zdravie a šťastie,“ doplnila. Pod oknami mládež aj starší ľudia spievali valaské koledy, popod obloky chodili spievať obecní sluhovia, pastieri, chudobní ľudia, Cigáni, domáci každého niečím obdarovali.