Súviselo to zrejme aj s tým, že v roku 886, rok po smrti Metoda a v neprítomnosti kráľa Svätopluka vyhnal nitriansky biskup Viching s pomocou nemeckého vojska asi dvesto Metodových žiakov, kňazov a diakonov, výkvet vtedajšej slovenskej inteligencie a asi taký istý počet ich ostal a ukryl sa najmä na severovýchode. Predpokladáme, že „doma“ ostal Gorazd, ostatní najbližší Metodovi spolupracovníci – Kliment, Naum, Sava (Laurinec) a Angelár – odišli. Sú to všetko slovenskí svätí? O Gorazdovom pôvode nie sú pochybnosti, je prvým Slovákom, o ktorom tradícia zachovala povesť svätosti. Podľa jazykovedca Jána Stanislava bol Slovákom aj Kliment a podľa Eleny Šubjakovej aj Naum, a to napriek tomu, že si ich privlastňujú Bulhari aj Macedónci. Stanislav a Šubjaková vychádzajú zo zachovaných spisov staroslovenskej i starobulharskej proveniencie.

Vyhnancov odviezli židovskí obchodníci do Benátok, a tam ich predali. Nie však do otroctva, Božou prozreteľnosťou prišiel tam vtedy muž byzantského cisára, a ten ich vykúpil, odviezol do Carihradu a tu ich cisár Bazil znovu uviedol do ich hodností, či už kňazov alebo diakonov a postaral sa o nich. Tak prebehla prvá nútená emigrácia výkvetu tohto národa, slovenskí vzdelanci posilnili slovanské národy na juhu a východe, pretože doma ich prenasledovali.

Ako sme už uviedli, z 10. storočia máme málo dostupných informácií, musíme sa teda spoľahnúť na správy z neskorších čias. Napríklad na najstaršiu uhorskú legendu „Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka,“ ktorá vznikla pravdepodobne v roku 1068, na „Väčšiu legendu svätého Štefana kráľa,“ (1083), na „Menológium svätých, blažených a preslávených mužov benediktínskeho radu“ z roku 1655 a na ďalšie pramene.

Jedným z prvých kanonizovaných svätcov nášho národa je Mojžiš Uhrin/Mojsej Uhorský, uctievaný najmä u gréckokatolíkov a pravoslávnych. Narodil sa v roku 983 na východnom Slovensku. Smieme predpokladať, že bol žiakom či odchovancom tých Metodových učeníkov/kňazov, ktorí sa po Vichningovom zlovestnom čine zachránili na východnom Slovensku, kde sa napokon „stará (Metodova) vira“ zachovala až do 17. storočia?    Vieme, že pôsobil na Kyjevskej Rusi na dvore kniežaťa sv. Borisa. Keď Boris zahynul v boji so Svätoplukom (Svjatopolkom, menovcom nášho kráľa), Mojsej sa vrátil do Kyjeva a usiloval sa o jeho zvrhnutie. Keď bol za pomoci poľského panovníka Boleslava Chrabrého Svätopluk v roku 1018 dosadený na trón, dal Mojseja uväzniť. Podľa legendy sa Mojsej v Poľsku zapáčil významnej žene z bližšieho okruhu Boleslava Chrabrého, ktorá sa za neho chcela vydať. On to však odmietol, pretože chcel prežiť svoj život ako mních. Umrel v roku 1043 a jeho ostatky sa nachádzajú v peščerách (jaskyniach, katakombách) sv. Antona v Kyjevsko-pečorskej lavre. V súvislosti s jeho menom „Uhrin/Uhorský“ je zrejme namieste otázka, či to znamená „Maďar/Maďarský“ (ako to prekladajú Maďari), alebo „Sloven/Slovenský“? Keďže v čase jeho narodenia, ale ešte ani v čase jeho smrti nebolo východné Slovensko pod správou starých Maďarov (tí sa ku Karpatom dostali až za čias sv. Ladislava, a ten vládol v rokoch 1077-1095), nemôže to potvrdzovať slová historika Sasinka, že Uhorsko tu bolo pred Maďarmi? Doslovný citát: „Že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud. Ten názov už dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe.“

Medzi slovenských svätých sa zaraďuje sv. Bystrík, ktorý sa narodil asi v roku 1003. Predpokladá sa, že absolvoval učilište sv. Hippolyta na Zobore, založeného ešte v časoch Nitravy, kde žili pokračovatelia sv. Metoda a sv. Gorazda, a usilovali sa o šírenie staroslovenskej liturgie. Pôsobili aj pri christianizácii starých Maďarov. Okrem sv. Bystríka k nim patrili aj Astrik, sv. Benedikt, sv. Maurus a sv. Svorad. Bystríkovo mučeníctvo súvisí s bojmi o nástupníctvo po kráľovi Štefanovi. Stal sa ním jeho synovec Peter Orseolo z Benátok, proti ktorému povstal Samuel Aba. Ten vyhnal Petra z Uhorska, ale nemecký cisár Henrich III. ho v roku 1044 opäť dosadil na trón. V roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie, na čelo ktorého sa postavil pohanský vzbúrenec Vata. Jeho vojaci kruto zúčtovali s biskupmi sv. Gerardom, sv. Bulduso a sv. Bystríkom.

O živote sv. Svorada a Beňadika/Benedikta sa dozvedáme zo spomenutej legendy, ktorú napísal zo slovenského územia pochádzajúci biskup, básnik a prozaik sv. Maurus (1000/1001–1075, opát v kláštore sv. Martina na Panónskej hore a päťkostolský biskup). Andrej-Svorad sa narodil okolo roku 980, bol benediktínsky mních, počas vlády kráľa Štefana vstúpil do benediktínskej rehole v kláštore sv. Hyppolita na Zobore. Tam prijal mníšske rúcho a rehoľné meno Andrej. Viedol pustovnícky spôsob života v malej jaskyni neďaleko kláštora. Žil v takej prísnej askéze, že podľa legendy sa mu železná reťaz, ktorú nosil omotanú okolo pásu, časom vrástla do jeho tela. Zomrel okolo roku 1030. Ostatky sv. Svorada sú uložené v katedrále sv. Emeráma v Nitre. Je spolu so sv. Benediktom/Beňadikom patrónom mesta Nitry a nitrianskeho biskupstva.

Jeho žiakom bol sv. Benedikt/Beňadik, pustovník a mučeník. Najprv žil v kláštore na Zobore, neskôr ako pustovník v jaskyni na Skalke pri Trenčíne, kde v roku 1034 zomrel na následky zranení spôsobených útokom zbojníkov. Jeho mŕtve telo zhodili zbojníci do Váhu. Legenda spomína, že po jeho smrti sedával veľký orol na brehu rieky. Pltníci, ktorí sa plavili po Váhu okolo tohto miesta, si preto zvolili Benedikta za svojho patróna a ochrancu. V roku 1224 založil na tomto mieste nitriansky biskup benediktínsky kláštor.

Ale svätým zrejme bol aj Svätopluk. Kňaz – historik Marek Vadrna našiel v Rakúskej národnej knižnici dokument, tlač z roku 1655: „Menológium svätých, blažených a preslávených mužov benediktínskeho radu“, v ktorom je Svätopluk označený za svätého. Autorom zoznamu je prior kláštora vo švajčiarskom Weingartene Gabriel Bucelin (zomrel v roku 1681). Mních Bucelin napísal: „Na sviatok sv. Petra a Pavla zamestnaný poľovačkou chcel od Metoda, aby oddialil bohoslužby až po jeho návrate a ten ich odkladal, ako dlho to len bolo možné. No ako sa priblížilo popoludnie, začal ich slúžiť. Tým natoľko zapôsobil na (Svätopluka), že by bol po jeho príchode skoro už ku koncu bohoslužieb vykonal strašný zločin a vlastnou rukou zavraždil miništranta, keby mu v tom nezabránili dvorania. (Arcibiskupovi) prikázal opustiť kráľovstvo, (a potom) spoločenstvo veriacich dalo Svätopluka do kliatby a od toho dňa zažíval rôzne pohromy, čo znepokojilo kráľovho ducha, že odsúdil svoje zločiny, a predovšetkým to, čoho sa dopustil voči apoštolovi zo svojho kráľovstva a voči sebe. Bez toho, aby niekto o tom vedel zostúpil z koňa a odišiel do veľmi hustého lesa. Ale aby nikto neprišiel ani len na stopu jeho úteku, zabil koňa mečom a kráľovskými rukami, a potom meč ukryl v zemi. (Nato) v najväčšej chudobe porovnával, čo stratil úplným odvrhnutím pozemského života pre nebeské kráľovstvo. (Stal sa mníchom) a veľkou prísnosťou života sa očisťoval od zločinov predošlého života (a) všetci ho pokladali nielen za početného, ale veľmi rýchlo za svätého. Nakoniec zomrel, aby vzdal Bohu slávu (a) svätému Stvoriteľovi odovzdal svoju svätú dušu“.

Bucelin ho tituluje ako „kráľa mnícha vyznávača“ („rex monachus confessor“) a udáva ako deň jeho sviatku šestnásty marec.

O svätom Svatokopovi-Svätoplukovi, ktorý je údajne pochovaný v nitrianskom chráme sv. Emeráma, písal aj náš zabúdaný historik Samuel Timon (1675–1736); iný nie veľmi uznávaný historik Jozef Hložanský (1836–1876) hovorí, že je pochovaný pod prekrúteným menom sv. Zoerardus Andreas, teda sv. Svorad Andrej.

Marián Tkáč