Práve sme sa ocitli pri „zakoreňovaní“ nášho národa, k čomu pomohla aj naša prvá báseň „Proglas“, staršia ako prvé básne prevažnej väčšiny európskych národov. A jej autor – Konštantín Filozof, sv. Cyril ju daroval nám, Slovenom/Slovákom, veď čítajme: „Boh aj vám ukázať chce svoju tvár. Sloveni, počúvať to slovo treba! Hospodin posiela aj vám svoj dar! … Lebo sú bez kníh nahé všetky národy.“

Ani Nemci nemali staršiu báseň, ale žeby vojny proti svojim východným susedom viedli pre básne? Nuž už samo pozvanie a príchod solúnskych bratov boli dobrým dôvodom, aby vojny proti Slovenom neprestávali, ba naopak. Veď mal ich minúť trest za to, čo si dovolili – odvrhnúť misionárov nemeckých a prijať z východu byzantských? Budeme sledovať, čo všetko kuli a ukuli proti nám práve preto. Teda aj pre básne.

V lete 864 prekročil Ludwig der Deutsche Dunaj pri Tullne a po jeho ľavej strane dostal sa až k Devínu. Hoci bavorské vojsko bolo v presile, rovnako ako pred deviatimi rokmi (855), ani teraz sa Ľudovítovi nepodarilo dobyť Devín. Srdce „nevýslovnej pevnosti Rastislavovej“? Pravda, Rastislav nemal ako a kam z obliehanej pevnosti ujsť, a tak napokon uzavreli kompromis: Ľudovít odtiahol a Rastic odprisahal, že mu zachová „vernosť po všetky časy časov“. Amen.

Uzavretie mieru diktovalo nášmu vladárovi zaiste aj úsilie neuškodiť christianizačnému projektu, ktorý sa práve rozbiehal. Svoj sľub vernosti dodržiaval do tej miery, že prestal na Ľudovítove územia útočiť. Na jeho nezávislosti sa však nič nezmenilo a Rastic bol – podľa písem – naďalej aj ochrancom nespokojencov spomedzi Frankov. Stal sa najvýznamnejším protivníkom Východofranskej ríše a veľké víťazstvo dosiahol nad zjednotenou východofranskou armádou v roku 869.

Aj keď sa traduje, že vraj vtedy kedysi dal Rastislav Nitrianske kniežatstvo do léna svojmu synovcovi Svätoplukovi, sú aj iné názory. Napríklad taký, že ťažko možno dávať to, čo človek nemá. A aj Fuldské anály spomínajú Nitrianske kniežatstvo ako „krajinu Svätopluka“ a odlišujú ho od Rasticovej Moravy. A už čoskoro (koncom leta 869) aj pápež adresuje list „Gloria in excelsis“ Rasticovi, Svätoplukovi a Koceľovi ako rovným, ktorých tri slovenské kniežatstvá – Moravské, Nitrianske a Panónske – tvorili Metodovu arcidiecézu.

Bratia Konštantín a Metod po tom, čo počas štyridsiatich mesiacov pobytu u nás urobili veľa práce, vychovali okolo dvesto žiakov a pripravili miestnych kandidátov na kňazské svätenia, vybrali sa niekedy koncom roka 866 do Ríma. Len tu mohli vyriešiť popri vysviackach kňazov aj ďalšie cirkevnoprávne otázky spojené s ich účinkovaním v Rastislavovej a Svätoplukovej dŕžave, no čoskoro už aj v Koceľovom kniežatstve. Koceľ nahradil otca v roku 860 vo veku asi 40 rokov. Už 21. marca 861 bol v Regensburgu, kde odovzdával dar zo svojho vlastníctva kláštoru vo Freisingu.

Štyri roky po nástupe vladára Koceľa (podľa historika Tönsmeyera) – teda v roku 864, resp. v roku 865 (podľa spisu „O obrátení“) slávil arcibiskup Adalvin vianočné sviatky na Koceľovom hrade Blatnohrad, ktorý sa takto pomenúva prvý raz. Príchodom Konštantína a Metoda na Moravu sa Adalvinova pastoračná cesta už nezopakovala. A bavorský klérus sa odteraz usiloval klásť solúnskej misii čo najostrejšie prekážky. Bavorské biskupstvá latinského obradu si nárokovali na naše územie.

Cestou do Ríma sa bratia so sprievodom zastavili u panónsko-slovenského vládcu Koceľa. Ten si „veľmi obľúbil slovenské knihy a naučil sa z nich“. Bratom dal päťdesiat učeníkov, aby sa im tiež naučili. Po niekoľkých mesiacoch s čestným sprievodom kniežaťa Koceľa pokračovali do Ríma, kam došli na prelome rokov 867/868.

Počas zastávky v Benátkach sa Konštantín Filozof preslávil teologickou dišputou, ktorou zdôvodnil oprávnenosť slovenského bohoslužobného jazyka.

V Ríme vítal členov misie nový pápež Hadrián II. (od 14. decembra 867). Konštantín a Metod niesli so sebou ostatky rímskeho pápeža a mučeníka sv. Klimenta, ktoré Konštantín objavil pri svojej predchádzajúcej misijnej ceste na Kryme. To vzbudilo osobitný záujem pápeža, rímskeho duchovenstva, ale aj pospolitého ľudu. Pápež „prijal slovenské knihy, posvätil ich a položil ich na oltár a spievali nad nimi liturgiu“ v najväčšom rímskom mariánskom chráme Santa Maria Maggiore. Bratia získali cirkevný súhlas na to, čo bolo potom v západnej cirkvi až do II. vatikánskeho koncilu (ten sa začal v roku 1962) nemožné – na používanie národnej reči pri bohoslužbách. Stará slovenčina sa stala štvrtým bohoslužobným jazykom!

Okrem toho staršiemu z bratov, Metodovi, ktorý ešte nebol kňazom, udelil pápež osobne kňazské svätenie a poveril biskupov, aby vysvätili troch zo slovenských žiakov za kňazov. Nie všetky potrebné opatrenia však mohli hneď vstúpiť v platnosť, lebo aj medzi rímskym klérom bolo veľa odporcov voči slovenskej liturgii. A po tom, čo mladšieho z bratov Konštantína, skôr známeho pod menom Cyril, ktoré si vzal pri vstupe do rímskeho kláštora na Vianoce roku 868, „postihli mnohé trudy a do choroby upadol“, zomrel 14. februára 869. Pochovali ho v Bazilike sv. Klementa. Riadenie misie pripadlo na Metoda, ktorý bol predtým iba štátnym úradníkom.

Koceľ prosil pápeža, aby vyslal Metoda do Panónie, ten však mu oznámil, že nie jemu samotnému, ale všetkým slove(a)nským krajinám ho posiela „ako učiteľa a kľučiara nebeského kráľovstva“. Svedectvo o tom je v spomínanom liste „Gloria in excelsis“. Metod sa zastavil u Koceľa, a ten ho poslal s dvadsiatimi šľachticmi naspäť k pápežovi s prosbou, aby ho vysvätil za biskupa. Podľa „Nestorovho letopisu“ knieža Koceľ ustanovil Metoda za biskupa v Panónii, na miestach, kde učil apoštol Pavol, „keď prišiel medzi Moravanov“, teda priamo medzi našich predkov Slovenov/Slovákov. Metod sa teda stal arcibiskupom pre Panóniu na stolci žiaka apoštola sv. Pavla, Andronika, so sídlom v dnešnej Sriemskej Mitrovici. Pápež legitimoval novú slov(e)anskú cirkevnú organizáciu jej odvodením z antickej cirkvi, vyňal ju spod cirkevnej sféry Bavorska a podriadil priamo Rímu.

To všetko akoby Nemcom do prieku, a tak v roku 870 sa udejú vážne veci. Keď sa po dlhom čase skončil bavorský vplyv na Blatnohrade, lebo „s novými náukami prišiel filozof Metod“ v osobitne zlej situácii sa ocitol Koceľ, ktorý ako pán lenného majetku bol závislý od Ľudovíta Nemca. Zrejme to bol dôvod, pre ktorý sa Metod odobral z Blatnohradu na cestu za Dunaj a vtedy ho zatkli a uväznili Bavori. Arcibiskup sa musel zodpovedať pred bavorskou synodou na ríšskom zhromaždení v Regensburgu. Vypočúvaniam predsedal freisinský biskup Anno v prítomnosti cisára Ľudovíta. Bavorskí biskupi vyčítali Metodovi, že vyučoval na ich území, a Metod im odpovedal: „Keby som bol vedel, že patrí vám, bol by som sa mu vyhol, ale toto územie patrí svätému Petrovi“. Práve preto a práve vtedy dal salzburský arcibiskup Adalvin na dôkaz svojich tvrdení vyhotoviť onen tendenčný spis „O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru“ s tým, že už 75 rokov je on správcom tohto územia. S koľkými však nepravdami a lžami v svojom obsahu?

Hnev bavorského kléru z úspechov, ktoré docielil Metod v Ríme, keď založil starú slovenskú cirkev s vlastným liturgickým jazykom (vďaka čomu sa podľa Milana S. Ďuricu „zaslúžil aj o slovenskú štátnosť“) viedol k jeho uväzneniu v Švábsku. Hnev kaisera Ludwiga der Deutsche sa však ešte zďaleka neskončil. Čoskoro sa v bavorskom väzení ocitol aj Rastislav, ale aj Svätopluk.

Marián Tkáč