Tento cieľ pretrval až do roku 1938, ba ešte aj 13. marca 1939 bol národ viac ako štát. Andrejovi Hlinkovi postačovala autonómia, chcel „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“. A k vyhláseniu štátu 14. marca 1939 „musel“ Slovákov „dotlačiť“ Adolf Hitler, keď deň predtým dokonca chcel, aby Jozef Tiso – v tom čase suspendovaný predseda autonómnej vlády – vyhlásil štát z berlínskeho rozhlasu prečítaním pripraveného textu v slovenčine. Napokon vtedajší vlastný štát odhlasoval Snem Slovenskej krajiny sedem minút po dvanástej (12:07 hod.) 14. marca 1939. Keď na konci vojny tento štát skončil, jeho prezident Jozef Tiso v Obrannej reči pred Národným súdom 17. a 18. marca 1947 povedal: „Národ slovenský stal sa takto rovnocenným národom s ostatnými národmi, medzi ktorými má právo žiť ako rovný s rovným v akejkoľvek konštelácii, teda i v novoobnovenej republike Česko-Slovenskej ako rovný s rovným, nič inšieho nehlásam“ (Jozef Tiso / Prejavy a články 1944-1947, 2010, s. 216). Tisícročné slovenské skúseností zo žitia bez štátu sú silné, aj keď predsa len… Mať svoj štát znamená život (tak sa volá politická biografia Alexandra Macha z pera Františka Vnuka, 1991). Štát je systém na prežitie národa.

Za necelých tridsať rokov (od roku 1993) sa však zmenil svet, pričom práve v poslednom čase na nepoznanie. Namiesto sveta bipolárneho či tripolárneho (Západ, Východ, Tretí svet), prebrali po rozpade Sovietskeho zväzu, ZSSR (21. decembra 1991) dominanciu nad svetom Spojené štáty americké (USA) a v súlade s cieľmi globalizátorov začali rozširovať a prehlbovať svoj vplyv priamo i prostredníctvom nadnárodných štruktúr či neformálnych zoskupení. Integrácia neobišla ani Slovensko a nadobudla podobu, ktorá vyvoláva otázky typu ´či ešte máme silu spravovať päťmiliónový národ sami´?  (Dušan D. Kerný, SNN č. 1/2021). Toto je vážna otázka slovenského dneška a zajtrajška: „Sú šance na pretrvanie slovenského štátu? Aké sú možné formy rozvoja, alebo aspoň prežitia národa a zachovania jeho kultúrnej identity v časoch silnejúceho vplyvu mocných, a nie vždy prajných vonkajších faktorov?“ V časoch, keď žiadna domáca alebo zahraničná politika nie je možná, pokiaľ nie je v súlade s aktuálnou globálnou politikou (PJAKIN, V. V.: O světě křivých zrcadel 2, ISBN 978-80-907351-2-5).

Nastavujeme preto slovenské zrkadlo globalizácii, aby sme naliehavé problémy prítomnosti a budúcnosti videli v príčinných súvislostiach, aby sme rozpoznávali faktory, ktoré pôsobia na spoločnosť, aby sme preskúmali široký okruh prostriedkov dôležitých pre riadenie štátu, aby sme hľadali riešenia. Nazrieme aj za oponu, lebo deje za oponou významne ovplyvňujú výsledný tvar divadelnej hry/predstavenia, ktoré sledujeme a sme v ňom aj aktívnymi účinkujúcimi. Poznanie je sila, ktorá môže ovplyvniť budúcnosť.

Hľadáme odpovede na otázky, či je Slovensko suverénnym štátom, či dokáže zabezpečiť funkcie riadenia v plnosti, to znamená či sa dokáže riadiť národnými záujmami pri uskutočňovaní svojej domácej a zahraničnej politiky – a zároveň „neprotiviť sa“ globálnej politike, ktorú vo všeobecnosti uskutočňuje nadnárodná mafia bankárov-úžerníkov už nejedno storočie. Vznikol dnešný slovenský štát prirodzene ako dôsledok dejinného vývoja, alebo bol založený z vôle tých, ktorí zakladajú projektovo-konštruované štáty? Ak vznikol takto, aké ciele mu prisúdili jeho zakladatelia? Má byť priestorom na experimentálne odskúšanie nových riešení? Môže Slovensko ako štát s menej ako 10 miliónmi obyvateľov robiť viac či menej nezávislú politiku, a to aj domácu? Môže byť a je Slovensko rovnoprávnym členom vo vojensko-politických zoskupeniach, ktorých je členom, konkrétne v Európskej únii (EÚ) a NATO? Sú a aktivizujú sa na Slovensku sily, ktoré majú iný než slovenský záujem? A bolo by možné nazvať ich „piatou kolónou“? Aké sú minimálne požiadavky, aby Slovensko bolo/zostalo štátom, a nie iba „kryptoštátom“, či dokonca štátom v koloniálnom postavení?

Aby sme mohli na tieto i na ďalšie otázky odpovedať, pokúsime sa najprv charakterizovať súčasný svet pomocou viacerých aktuálnych informácií, o ktoré vo svete poprepletanom informačnými sieťami nie je núdza. Osobitne si pritom všimneme knihu Patricka J. Buchanana „Smrt Západu“ (BUCHANAN, P. L.: Smrt Západu / Jak vymíraní obyvatel a invaze pristěhovalců obhrožuji naši zemi a civilizaci. Citatdela 2012, ISBN 978-80-970875-5-5) a poznámky Fondu konceptuálnych technológií (http://fct-altai.ru, ceskoslovensko@fct-altai.ru).

Žijeme v dobe globalizácie, ktorá je objektívnym procesom koncentrácie riadenia výrobných kapacít na planéte Zem a tento proces nemožno ani zrušiť, ani zakázať. Bývalý americký prezident Donald Trump bol na valnom zhromaždení OSN 24. septembra 2019 veľmi kritický k Číne, ktorá sa stala členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ale neuskutočnila požadované reformy. Trump vyzval na zásadnú reformu WTO a dodal, že USA sa jej budú domáhať. Ďalej povedal: „Svet nepatrí globalistom, patrí vlastencom, každá krajina má vlastné tradície a dedičstvo, ktoré sú osobité a jedinečné a treba ich chrániť…“ (https://svet.sme.sk/c/22220545/donald-trump-na-valnom-zhromazdeni-osn-v-new-yorku.html) a o niekoľko týždňov prepukla práve v čínskom Wu-chane „pandémia Covid-19“. Po jeho slovách na Svetovom ekonomickom fóre v Davose 21. januára 2020: „Treba podporovať optimizmus, nie pesimizmus. Alarmisti vždy požadujú tú istú vec. Absolútnu moc ovládať, pretvárať a kontrolovať každý aspekt našich životov“ (https://www.e15.cz/zahranicni/trump-v-davosu-amerika-bude-chranit-svou-ekonomiku-nepredvidejme-ekologickou-apokalypsu-1366142#) – Soroš označil Trumpovu vládu za nebezpečenstvo pre svet a oznámil, že v januári 2021 už nebude prezidentom USA. Stalo sa: ani najmocnejší prezident sveta nepochodil.

Ale zatiaľ čo globalizácia je proces objektívny, jej riadenie má subjektívnu povahu. Ideologickým základom prebiehajúceho (aktuálneho) globalizačného projektu je Biblia, a jeho podstatu možno vyjadriť dvoma citátmi zo Starého zákona (Sväté písmo. Trnava 1996):

1. Ty budeš požičiavať/panovať mnohým národom, ale ty si od nikoho požičiavať nebudeš/ony nad tebou panovať nebudú (Deuteronómium 28, 12). Poznámka: Ten, kto požičiava vládne nad tým, komu požičiava.
2. Cudzí synovia postavia ti múry a ich králi ti budú slúžiť, lebo som ťa bil vo svojom hneve, ale vo svojej láske som sa zmiloval nad tebou. Tvoje brány budú stále otvorené, nezatvoria sa vo dne v noci, aby ti priniesli bohatstvo národov a priviedli ich kráľov. Lebo národ a kráľovstvo, čo ti neslúži, bude zničené, národy budú celkom spustošené (Izaiáš 60, 10-12).

Subjekt, ktorý predstavil svetu svoju koncepciu globalizácie postavenú v starozákonnom biblickom ideologickom balení na „peňazomenectve“, Rada, ktorá riadi svet, sa zvykne označovať ako Globálny prediktor (GP) a posledných tritisíc rokov sa globalizácia uskutočňuje pod jeho vedením. A v dôsledku toho stojí dnes celý svet na pokraji globálnej hospodárskej, ekologickej a vojensko-politickej katastrofy (PJAKIN, s. 24). Vplyvom zákona času však GP už dávno začína prichádzať o svoje vedenie globálnych procesov, s tým sa nedá nič robiť. Je možno sa len dohodnúť. Dohodnúť sa – ale s kým a ako? Komu žičí zákon času? Putin je jediná šanca nielen pre Rusko, ale aj pre celý postsovietsky priestor. Všetci majú len jedinú možnosť: Putina (https://www.youtube.com/watch?v=A0CtAKT4XJ4). O Putinovi sa pochvalne vyjadril aj známy finančník David Rockefeller, ako o nepodplatiteľnom štátnikovi, ktorý miluje svoj národ (https://glavnoe.net/politika/zolotye-slova-rokfellera-o-putine/?utm_medium=referral&utm_source=lentainform&utm_campaign=glavnoe.net&utm_term=1276280&utm_content=8824053)..

Môže do tohto „dohodovania sa“ akokoľvek vstúpiť aj „malé“ Slovensko? Čo v tejto súvislosti znamenajú slová pápeža Jána Pavla II. (1920-2005), ktoré vyriekol na audiencii v chráme sv. Petra vo Vatikáne 9. novembra 1996: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácii. Dobre si to uvedomte!“ (https://www.tyzden.sk/casopis/8704/v-ziari-slnka/)

Rovnako prorocké sú aj slová Davida Wilkersona (1931-2011), evanjelizátora z New Yorku, ktorý v roku 2003 navštívil Slovensko. Slovenský národ mu bol veľmi blízky aj preto, že mal predkov Slovákov (jeho stará mama bola Slovenka a emigrovala do USA). Najviac sa preslávil svojou aj sfilmovanou knihou Dýka a kríž. Wilkerson: „Táto krajina, hovorím to prorocky, je kľúčovým národom. Je to malá krajina, ale v pohľade na to, čo Boh chce urobiť v Európe, je slovenský národ kľúčový. Môže sa to rozšíriť po celej Európe, pretože Boh hovorí, že si používa to, čo je v očiach sveta bláznivé, aby zahanbil múdrych. On si nepoužije veľký národ Ameriky. On si použije človeka z malej krajiny ako je táto. Boh chce, aby vaša krajina vedela a poznala, že sme víťazi. Nie je žiadny politik v tejto krajine dosť veľký, aby udržal Boha dole, vaše cirkvi nezomrú, ale ony budú rásť. Boh má mladých mužov a ženy, ktorí prinesú Božiu slávu Božiemu domu. V mojom srdci je nadšenie z vašej krajiny, tancovanie a poskakovanie, pretože Boh robí novú vec v tomto národe. Vaši mladí ľudia sa budú obracať k Ježišovi, stovky a stovky mladých ľudí prídu ku Kristovi a vy nebudete potrebovať nikoho iného, aby vám povedal ako to máte urobiť, pretože máte ľudí, ktorí sa modlia, ľudí ktorí sa budú spoliehať na Boha, a nie na metódy. Nebudete potrebovať Američanov, aby vám povedali ako sa to robí, ale získate všetko smerovanie a Božie plány priamo od Ježiša. On vám ukáže a povie, ako máte zasiahnuť tento národ. Mladí muži, ktorí povstanú budú mať čerstvé nápady, ktoré nezískali z kníh, ale získali ich na svojich kolenách. A Boh bude takto lámať moc nepriateľa. Príde hnutie Ducha Svätého v tejto krajine. Verím tomu celým svojím srdcom… Vidím mladých mužov, mladé ženy, ktorí sa stanú misionármi, aby išli do iných krajín. Cirkev Ježiša Krista v tejto krajine sa stane misijnou cirkvou, ďaleko za naše najväčšie plány. Vidím niečo ako oheň, sú to červené, do žerava rozpálené uhlíky, ktoré chladli, ale dnes, v tomto poslednom období, Boží dych na ne dýchal, oni sú znova žeravé, čoskoro prídu plamene a potom príde oheň, ktorý sa rozšíri… Ten plameň bude horieť, oheň Kristovej lásky, skutočná evanjelizácia, ktorá vychádza zo vzťahu s Ježišom“ (http://www.magnificat.sk/8410/).

Takže ak sa za posledných tritisíc rokov globalizácia uskutočňuje pod vedením GP – a dnes stojí celý svet na pokraji globálnej hospodárskej, ekologickej a vojensko-politickej katastrofy, zrejme je tu čas aj na tie časti Biblie, ktoré opisujú pozemský život Ježiša. Je v nich okrem iného aj výzva a prísľub: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Matúš 28, 19-20).

Zdá sa teda, že „vstúpiť“ do procesov globalizácie neveľký národ nemôže inak, ako cez modlitbu.

Pokiaľ ide o „peňazomencov“, Ježiš ich nazval „pelešou lotrovskou“, poprevracal im stoly a vyhnal ich z chrámu so slovami: „Napísané je, môj dom sa bude volať domom modlitby. A vy z neho robíte lotrovský pelech (Matúš 21, 13). Jeho rozhorčenie muselo byť veľké,“ hoci vedel, že si tým definitívne a navždy postavil proti sebe všetkých tých, čo slúžili Mamone a že jeruzalemskí kňazi, bezpochyby zainteresovaní na chrámových obchodoch, urobia všetko, aby ho potrestali tým najkrutejším spôsobom.

Marián Tkáč

Kapitola z knihy V slovenskom zrkadle, ktorá vychádza vo vydavateľstve Torden.