Môj profil 
Predplatné
Čína je nepochybne silným geopolitickým javom a pre našincov je to stále krajina, ku ktorej sa dostanú len ťažko. Je stále chránená svojou vzdialenosťou, ale aj svojim jazykom a tým pádom nemožnosťou vnímať jej autentickú kultúru a život. A média z politických dôvodov prinášajú z čínskeho života len málo autentického, reálneho – všetko sa to obmedzuje na zopár starých známych klišé a politických predsudkov o tom, ako si nás raz zlá komunistická Čína všetkých skúpi.
Preto vyvolala záujem prednáška nositeľa Pulitzerovej ceny Iana Johnsona o Číne, s názvom “Zrod novej veľmoci”. Bývalý reportér Wall Street Journal žil v Číne dlhodobo, jeho práce sa venujú práve Číne a Nemecku, kde dnes žije.
Nemožno pochybovať, že Johnson je kvalifikovaný a že vie o Číne veci, ktoré u nás málokto pozná. Ale bohužiaľ, asi došlo k nejakému nepochopeniu faktu, že prednáša na univerzitnej pôde vzdelaným ľuďom. Zhrňme to jednou vetou – jeho prednáška bola všeobecná, obsahovala len známe triviality o komunistickej minulosti Číny a o tom, že v tom čase upadli tradičné čínske náboženstvá. Ani ohľadne pre Čínu cudzích nových náboženstiev, kresťanstva a islamu, nezaznela žiadna zaujímavejšia informácia. A s témou “zrod veľmoci”, teda s novou mocou Číny, mala prednáška tiež len málo spoločné. Ian Johnson mohol určite povedať veľa zaujímavého, ale nepovedal.
Ian Johnson dostal Pulitzerovu cenu aj oficiálne za reportáže o “prenasledovaní sekty Falun Gong”. Pulitzerova cena novinárom má povesť politickej veci, odmeňovaní sú hlavne tí angažovaní, ktorí aktívne propagujú vládnuci svetový politický názor. Nemožno sa zbaviť dojmu, že aj Ian Johnson je takýto prípad.
Pri začiatku prednášky bola veľká aula plná, obecenstvo tvorili najmä mladí, zrejme študenti univerzity. Po prvých desiatich minútach príhovoru pána Johnsona som ale zrejme nielen ja bol sklamaný – postupne sa začali ľudia vytrácať. Bolo to miestami až trápne, ale ku koncu boli naozaj dve tretiny miest prázdne. Ale berme to pozitívne – je správne, že sa študenti ani zo slušnosti neboja dať najavo svoj názor a z takejto prednášky jednoducho odídu. Toto bolo naozaj pod ich úroveň.
Mimochodom, podobné akcie organizuje UK v anglickom jazyku, s možnosťou tlmočenia do sluchátok. Angličtina sa tak po latinčine (a francúzštine, nemčine, ruštine) stáva teda teraz novým komunikačným jazykom na medzinárodnej akademickej pôde. Samé o sebe to možno nie je nič zlé, nejaký pomocný medzinárodný jazyk je vec prospešná, prečo nie angličtina. Ale bohužiaľ jeho nedostatočná znalosť výrazne pribrzdila aj včerajšiu diskusiu – ovládať jazyk totiž neznamená vedieť v ňom čosi povedať, ale treba vedieť v ňom povedať presne to, čo naozaj chcem vyjadriť, čo sa chcem spýtať. To už je očividne vec ťažšia.
Peter Vanád
.jpg)
.jpg)
