Zollner: Postup diecézy Regensburg dať vyšetriť zneužívania je správny

Nemecko 20. júla 2017 (RV/HSP/Foto:screenshot RV)

Výsledky vyšetrovania prípadov násilia a zneužívania v prostredí detského speváckeho zboru Regensburského dómu (Regensburger Domsplatzen) hovoria o 547 obetiach telesného a psychického násilia, medzi ktorými je aj 67 prípadov sexuálneho zneužívania

Dejiskom týchto činov, ktoré sa dostali na svetlo až v roku 2010, bola základná škola v Etterzhausene. Obeťami boli žiaci tretieho a štvrtého ročníka. Diecéza každému z nich stanovila ako odškodné sumu až do výšky 20 tisíc eur. V mnohých prípadoch už uplynula zákonom stanovená premlčacia doba.

Nemecký advokát Ulrich Weber, ktorého diecéza Regensburg oficiálne poverila vyšetrením prípadov z obdobia od roku 1945 až po začiatok 90. rokov, zverejnil pri včerajšej tlačovej konferencii svoju súhrnnú správu. Figuruje v nej 49 osôb nesúcich zodpovednosť za zlé fyzické zaobchádzanie, pričom deviatich z nich sa podľa šetrenia týkajú aj prípady sexuálneho zneužitia. Išlo o vyučujúcich aj iný personál školy a internátu, laikov i kňazov.

Páter Hans Zollner SJ, ktorý je členom Pápežskej komisie na ochranu maloletých v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas označil výsledok vyšetrovania za odborne vypracovaný a postup regenburského biskupa dať vyšetrovaniu plnú podporu označil za správny:

„Poveril advokáta, ktorému ponúkol všetky možnosti, nielen konzultovať archívy, ale aj kontaktovať sa s obeťami a hovoriť so zainteresovanými osobami. Bola to teda odvaha biskupa vniesť svetlo do skutočne hlbokej tmy.“

Advokát Weber pri tlačovej konferencii upozornil aj na zodpovednosť rodičov, ktorí nevenovali nedostatočnú pozornosť rozprávaniu svojich detí a tiež zanedbanie zo strany štátnych predstaviteľov, ktorí vynechávali školské inšpekcie a neplnili si svoju úlohu dohľadu nad ochranou detí.

Psychológ Hans Zollner, ktorý je aj vedúcim Centra Pápežskej Gregorovej univerzity pre ochranu mladistvých a sám pochádza z mesta Regensburg, hovorí o potrebe vnímavosti rodičov i štátu v tejto veci:

„Rodičia boli aj veľmi hrdí mať svoje deti v tejto vysoko prestížnej škole s možnosťou, že sa stanú veľkými hudobníkmi… A aj štát, dozorné úrady pre výchovu a školy, treba to povedať, si privreli oči, zatvorili uši a nekonali si svoju povinnosť. Je však zložité posudzovať vec spôsobom ako rozmýšľame dnes, pretože v tej dobe pravdepodobne niektoré z týchto osôb považovali za normálnu vec, že dieťa dostalo zaucho, hoci to koncom 60. rokov a začiatkom 70. rokov to už nebývalo zvykom. Spomínam si, že v mojej základnej škole boli dvaja chlapci, ktorí mi rozprávali, že v detstve boli v tej škole bití. Ja som to vedel, predpokladám, že aj rodičia to vedeli, takže sa to síce vnímalo ako nesprávne, ale nebola ešte potrebná a dostatočná citlivosť, ktorá by viedla aj k verejnému pomenovaniu veci a jej udaniu a uplatneniu zákona, pretože zaiste tieto trestné činy v tej dobe už bolo možné nahlásiť.“