Mojou nepríjemnou vlastnosťou je, že na rozdiel od všakovakých celebrít nemám krátku pamäť, a tak si veľmi dobre spomínam, že pred dvadsiatimi rokmi sa za svojho prezidenta hanbilo veľa Čechov, podstatne viac ako za Zemanov alkoholizmus a príležitostnú vulgárnosť. Práve dnes je to okrúhlych 20 rokov, čo americký denník The Wall Street Journal zverejnil 30. januára 2003 vyhlásenie United We Stand (Stojíme zjednotení), ktoré podpísalo osem európskych štátnikov. Text, ktorý vošiel do dejín ako „List ôsmich“, podpísal okrem britského premiéra Tonyho Blaira či talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho aj český prezident Václav Havel. V jeho úvode lídri kurizujú „odvahe, šľachetnosti a prezieravosti Američanov“ a žiadajú v ňom prezidenta USA, aby „v mene demokracie a ľudských práv“ zbavil svet nebezpečenstva, ktoré predstavujú „zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna“ a ktoré sú „hrozbou nedozerných následkov“. Vzápätí George Bush oznámil, že sa rozhodol na Irak zaútočiť, „aby rozptýlil obavy svojich spojencov“. V skutočnosti, aspoň podľa tvrdenia denníka The Financial Times, stála za dokumentom administratíva prezidenta USA.

Na medzinárodnej konferencii Poetika a politika Václava Havla (ktorá sa uskutočnila v júni 2005 vo francúzskom Bordeaux) prirovnal Peter Steiner tento list – svojím obsahom i účinkom – k smutne slávnemu „pozývaciemu listu“, ktorý uverejnila 21. augusta 1968 sovietska Pravda. Britský novinár a politický analytik Robin Shepherd, ktorý osem rokov pracoval pre agentúru Reuters v Česku a na Slovensku a rozhodne sa nikdy neodchyľoval od mainstreamu (minulý rok bol hosťom na konferencii Globsec v Bratislave), v článku pre denník The Times tvrdil, že Havel tento dokument pred uverejnením ani nevidel, že mu ho iba prečítal Tony Blair do telefónu v prestávke divadelného predstavenia v bratislavskom SND a on súhlasil. To však odpornosť jeho činu nijako neznižuje, práve naopak. Správanie Václava Havla rezignujúceho na overovanie faktov sa prakticky neodlišuje od správania jeho predavača zeleniny z eseje Moc bezmocných, ktorý neverí tomu, čo robí, avšak napriek tomu to robí. Učebnicový príklad „neautentickej existencie“ človeka, odcudzeného „života v lži“. Havlov motív bol jediný: lojálne a bezvýhradne poskytnúť Bushovej administratíve to, o čo ho žiadala – okamžitú verejnú podporu vopred pripravených vojnových plánov.

Pritom signálov, že niečo nie je v poriadku, mal viac než dosť. Len jedenásť dní pred uverejnením listu šéf inšpekčného tímu Hans Blix vyhlásil, že vojna nie je nevyhnutná a že Irak a OSN dosiahli dohodu o lepšej spolupráci. Bývalá česká veľvyslankyňa v Kuvajte Jana Hybášková zasa tvrdila, že česká vláda i vedenie parlamentu mali už na prelome júla a augusta 2002 (sic!) všetky dostupné informácie o tom, že vojna sa uskutoční a ako sa uskutoční. A napokon, každý súdny človek mohol už dávno predtým, než bola zverejnená oficiálna správa o „omyle“, zreteľne rozpoznať, že takmer všetky obvinenia boli čírym výplodom Bushovej fantázie, že americký prezident sa nepomýlil, ale klamal. Havlovo správanie v januári 2003 nebolo ojedinelým skratom. Český prezident navrhoval bombardovať Juhosláviu ešte predtým, ako sa na tom dohodlo NATO. Keď budete vymenovávať Bushových hlavných komplicov v tomto zločine, nezabudnite, že Václav Havel je jedným z nich.

O šesť dní neskôr, 5. februára 2003, v reakcii na dnes už legendárny prejav amerického šéfa diplomacie Colina Powella v Bezpečnostnej rade OSN, ktorý sa v ňom historicky zosmiešnil, vydali predstavitelia desiatich kandidátskych krajín do NATO (medzi nimi aj Slovenska) tzv. Vyhlásenie Vilniuskej desiatky. Tvrdia v ňom, že „dnes ráno predniesli USA presvedčivé dôkazy v Bezpečnostnej rade OSN s podrobnosťami o irackých programoch zbraní hromadného ničenia, jeho úsilí podvádzať inšpektorov OSN a prepojení na medzinárodný terorizmus“. V tejto súvislosti ubezpečili Spojené štáty o svojej lojalite a vyhlásili, že sú „ochotní podieľať sa na medzinárodnej koalícii“, ktorá uskutoční inváziu do Iraku. Keďže táto vojenská agresia bola v rozpore s medzinárodným právom, nepovolila ju Bezpečnostná rada OSN a proti jej uskutočneniu boli aj kľúčové štáty EÚ Nemecko a Francúzsko, vošla do dejín ako „koalícia ochotných“. Zaujímavosťou je, že text Vyhlásenia Vilniuskej desiatky pripravila slovenská strana. Známy zbrojársky lobista Bruce Jackson v rozhovore pre denník International Herald Tribune uviedol, že „americký vplyv v tejto veci sa preháňa, bolo to dielo Slovákov“. Ako ďalej upresnil, impulz na spoločné Vyhlásenie Vilniuskej desiatky vyšiel zo slovenskej ambasády v USA, kde sa na obede stretol Jackson s tamojším veľvyslancom. A kto bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Spojených štátoch v roku 2003? Nikto iný ako Martin Bútora, neskorší poradca prezidenta Andreja Kisku.

Pripomeňme si ešte, kto bol v skutočnosti Bruce Jackson. Bol to viceprezident najväčšieho zbrojárskeho koncernu na svete Lockheed Martin Corporation, ktorý založil v roku 1996 lobistickú organizáciu Výbor USA pre NATO, ktorá propagovala výhody rozšírenia Severoatlantickej aliancie pre obchod so zbraňami. Keď v roku 2002 založil z podobných dôvodov Výbor pre oslobodenie Iraku, ktorý získaval podporu pre útok na túto krajinu, jeho činnosť opäť štedro dotovala Lockheed Martin Corporation. Je príznačné, že Slovensko sa k autorstvu Vyhlásenia Vilniuskej desiatky oficiálne nehlásilo. Hovorca rezortu diplomacie Boris Gandel to zahmlieval tvrdením, že ide o spoločné dielo. Nie je bez zaujímavosti, že ten istý Boris Gandel o šestnásť rokov neskôr zapieral moje zistenie, že Slovensko a USA pripravujú vojenskú zmluvu, na základe ktorej tu rozmiestnili amerických vojakov, obvinil ma, že klamem, no už o niekoľko týždňov, keď rokovania potvrdilo vtedajšie ministerstvo obrany pod vedením SNS, musel aj rezort diplomacie s pravdou von, hoci naďalej zahmlieval a zľahčoval dopad tejto dohody.

Ako som podotkol už na začiatku, mojou nepríjemnou vlastnosťou je, že si toho pamätám príliš veľa. Až tak veľa, že tým vyvolávam zúrivosť v militaristických kruhoch. Ak mi mnohí z vás píšete, že svojimi článkami nahrádzam absenciu poctivej žurnalistiky na Slovensku, tak túto nevďačnú úlohu na seba rád beriem, aj za cenu rastúcej nenávisti zo strany politickej a mediálnej moci. Nezabúdajme na to, že aj na Slovensku mal George Bush svojich komplicov. Pod Vyhlásením Vilniuskej desiatky, ktoré bolo podobne ako List ôsmich zámienkou na útok na Irak, je podpis vtedajšieho šéfa slovenskej diplomacie Eduarda Kukana. Premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý sa opäť derie k moci, vystúpil 29. januára 2003 s prejavom v Slovenskej televízii, v ktorom obhajoval rozhodnutie vlády pripojiť sa ku koalícii ochotných a vyjadril odhodlanie odstrániť režim Saddáma Husajna, ktorý označil za „ohnisko všetkého zla“ a „bezpečnostný problém pre celý svet“. Mimochodom, Dzurinda ako obyčajne klame, keď sa dnes vyhovára, že nikdy nehovoril o zbraniach hromadného ničenia v Iraku ako o dôvode vojny. Hovoril o tom práve v tomto prejave a keby boli naši novinári poctiví, tak mu na to mlčky neprikyvujú ako porcelánové bábiky, ale overia si to a konfrontujú ho s týmto klamstvom.

V parlamentnej rozprave 6. februára 2003 Mikuláš Dzurinda obhajoval vyslanie vojenskej jednotky do Iraku frázami, že zlu sa treba postaviť na odpor, že tam ideme brániť spoločné hodnoty a že rozhodovanie NR SR bude aj o tom, či sme pevnou súčasťou spoločnej demokratickej Európy. Samozrejme, bolo to hrubé zavádzanie. Veď Európu rozdeľovali tí, ktorí sa podpísali pod obidva hanebné „pozývacie listy“, ktorí ignorovali výzvu nemeckej vlády na „vytvorenie spoločného európskeho postoja s cieľom nájsť mierové riešenie situácie v Iraku“. Vo svojom ďalšom vystúpení v Slovenskej televízii 20. marca 2003 Mikuláš Dzurinda nielenže podporil začatie vojenskej invázie do Iraku, ale uviedol aj mimoriadne servilný dôvod, že „USA znášajú najväčší diel zodpovednosti za demokratický vývoj vo svete, preto naša vláda stojí a bude stáť na strane Spojených štátov“… Pridal sa k nemu aj vtedajší štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Ivan Korčok, ktorý arogantne vyhlásil, že spojenci nepotrebujú súhlas Bezpečnostnej rady OSN, hoci to bolo flagrantné porušenie medzinárodného práva.

Ešte radikálnejší bol vtedajší podpredseda parlamentu a predseda SMK Béla Bugár, ktorý v rozhovore pre denník Sme už 9. augusta 2002 povedal: „Európske štáty spravidla v minulosti uprednostnili rokovania, ktoré neboli vždy najúspešnejšie. Amerika je razantnejší štát. V tomto by som sa trochu priklonil k Amerike.“ Považujem preto za výsmech, že práve takíto politici dnes hovoria o potrebe spájania „proeurópskych síl“, lebo to boli práve oni, ktorí jednotu Európy vždy podkopávali a ničili. Práve preto vtedajší americký minister obrany Donald Rumsfeld zahanbil Európanov, keď si pochvaľoval, že okrem „starej Európy“ existuje aj „nová Európa“, ktorá je proamerická. Vytvoril tým priepasť, ktorá sa odvtedy na rozdelenom starom kontinente neustále zväčšuje. Je príznačné, že už vtedy nás, ktorí sme požadovali mierové riešenie a dodržiavanie medzinárodného práva, ostrakizovali tí istí, ktorí tak robia dodnes. Ak si títo politici svoje zlyhanie dnes obhajujú tým, že to bola daň za vstup do NATO, tak treba otvorene povedať, že vstupenku do Severoatlantickej aliancie sme získali podporou bezočivého pošliapavania medzinárodného práva, spoluzodpovednosťou za zničenie medzinárodného poriadku a účasťou na tých najhorších a najkrvavejších vojenských agresiách, ktoré stáli státisíce ľudských životov. Ešte stále si myslíte, že to stálo za to?

Je preto otázkou, na koho by sme mali byť hrdí. Či na prezidenta, ktorý postavil svoj imidž na „živote v pravde“ a na konci života ju nedokázal ani vysloviť, ktorý vo svojej funkcii kolaboroval na každom vojnovom zločine USA – alebo na prezidenta, ktorý by mal pri všetkých svojich rozhodnutiach na pamäti blaho svojho ľudu. Ale vlastne pre mňa to nie je žiadnou otázkou. Ja v tom mám jasno, a dúfam, že aj vy. Len mi je ľúto, že ľudia naletia stále na tie isté recyklované klamstvá, za ktoré nikto nie je braný na zodpovednosť, že mierumilovní ľudia sú stále napádaní, a agresívni psychopati, ktorí majú krvavé ruky, nám kážu o hodnotách a o slušnosti… Kým budeme tolerovať takýto zvrátený hodnotový rebríček, kým sa nám budú títo darebáci smiať do tváre a namiesto trestu sa vracať v iných variáciách, kultúra mieru nezapustí svoje korene.