Podľa The Economist, neustále sa rozvíjajúci ruský útok vyvoláva nepríjemnú otázku: ako dlho budú Amerika a Európa poskytovať Ukrajine vojenskú a hospodársku pomoc v hodnote miliárd dolárov, ktorú každý mesiac potrebuje na odrazenie Ruska? “Tak dlho, ako to bude potrebné,” hovoria západní lídri. Mnohí ich občania však odmietajú myšlienku financovať nekonečný konflikt s Ruskom. The Economist poukazuje na desaťtisíce ľudí, ktorí vyšli 5. novembra do ulíc Ríma a žiadali ukončenie bojov. “Nechceme vojnu. Žiadne zbrane, žiadne sankcie. Kde je diplomacia?” stálo na jednom z plagátov. Aj v Amerike sa už objavili otázky. Tvrdí ľavicoví demokrati nedávno vydali výzvu na rokovania, ktorú však rýchlo stiahli.

Jake Sullivan, Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť, uskutočnil 4. novembra neohlásenú cestu do Kyjeva, aby prisľúbil “neochvejnú” podporu. Zároveň však vyzval Ukrajinu, aby premýšľala o budúcich mierových podmienkach. Odvtedy vyšlo najavo, že bol v kontakte so svojimi ruskými partnermi, aby ich varoval pred použitím jadrových zbraní. Biden 9. novembra povedal, že Rusko a Ukrajina si budú po bitke o Cherson “lízať rany” a potom možno budú pripravené na kompromis. Trval na tom, že nebude Ukrajine hovoriť, čo má robiť.

Podľa The Economist, západní a ukrajinskí predstavitelia v súkromí začínajú uvažovať o tom, ako by mohol vyzerať stabilný výsledok. Stane sa z Ukrajiny nové Fínsko, ktoré bude nútené odstúpiť územie útočníkom a zostať neutrálne po celé desaťročia? Alebo ďalším západným Nemeckom, ktorého štátne územie bude rozdelené vojnou a jeho demokratická polovica bude absorbovaná do NATO? Veľmi diskutovaným vzorom je Izrael, krajina, ktorá je neustále ohrozovaná a ktorá sa dokázala brániť bez formálnych spojenectiev, ale s rozsiahlou vojenskou pomocou Ameriky.

Podľa The Economist, presné podmienky akéhokoľvek dohodnutého riešenia závisia od toho, čo sa stane na bojisku. Pravdepodobne sa bude ešte veľa bojovať, kým bude ktorákoľvek strana pripravená ukončiť vojnu. Rusko a Ukrajina stratili podľa jedného odhadu už približne po 100 000 vojakov.

Podľa The Economist, je ústup z Chersonu pre Putina ponížením. Ruským silám však poskytne ľahšie brániteľnú líniu pozdĺž rieky Dneper. Podľa The Economist, Putin neprejavuje žiadne známky toho, že by hodil uterák do ringu. Zmobilizoval ďalšie státisíce regrútov. Ukrajina zasa dúfa, píše The Economist, že si udrží svoju dynamiku. Jej armáda dostane túto zimu posily v podobe tisícov regrútov vycvičených Britániou a ďalšími západnými krajinami. Západné zbrane naďalej prichádzajú. Pentagón 4. novembra oznámil ďalší balík zbraní v hodnote 400 miliónov dolárov vrátane 45 zrekonštruovaných tankov T-72b a 1 100 bezpilotných lietadiel. Tento týždeň boli rozmiestnené prvé nové protilietadlové batérie NASAMS.

Avšak podľa The Economist, zásoby zbraní Západu nie sú neobmedzené. Európske armády ich hlboko vyčerpali; dokonca aj mocná Amerika sa obáva, že sa jej vlastná schopnosť viesť budúce vojny zníži. Podľa The Economist, sa však zdá, že Rusko čelí najbezprostrednejšiemu nedostatku. Vyčerpalo väčšinu svojich presných bômb a rakiet a kvôli sankciám má problém ich nahradiť. Získava nové zbrane od krajín ako Irán a možno aj Severná Kórea. (Čína zatiaľ dbá na americké varovania, aby sa do vojny nezapájala.)

The Economist si myslí, že Putin dúfa, že jeho kampaň zameraná na zničenie ukrajinskej elektrickej siete zmrazí krajinu, aby sa podriadila, alebo ju aspoň zmení na slabý, upadajúci štát. Dôkazy z minulých konfliktov však ukazujú, že letecké bombardovanie civilistov pri absencii účinnej pozemnej kampane zriedkakedy zabezpečí víťazstvo. Takmer 90 % Ukrajincov si želá, aby krajina pokračovala v boji. V Rusku si podľa prieskumného centra Levada len 36 % respondentov želá pokračovať vo vojne, zatiaľ čo 57 % podporuje mierové rokovania. Podpora Putina zároveň zostáva na úrovni 79 %.

Podľa The Economist, Putin tvrdí, že je pripravený rokovať, ale že západní “páni” Ukrajiny mu bránia v rozhovoroch. Obe strany viedli dlhé rozhovory po tom, ako sa Rusko v roku 2014 zmocnilo Krymského polostrova a časti Donbasu. Opäť rokovali na jar, keď Rusko obliehalo Kyjev. Ukrajina sa však postavila proti ďalším rokovaniam. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj tento týždeň navrhol, že rozhovory by sa mohli obnoviť, ale len ak bude Rusko ochotné vrátiť ukrajinskú pôdu, zaplatiť odškodné a prijať zodpovednosť za vojnové zločiny.

Podľa The Economist, sa západ k vlastným cieľom vyjadruje nejasne. Biden niekedy hovoril o tom, že chce vidieť Putina odstaveného od moci, inokedy hovoril o hľadaní “únikových ciest” pre ruského vodcu. The Economist, si myslí. že najjasnejšie definoval svoje ciele v májovom článku pre New York Times: “demokratická, nezávislá, suverénna a prosperujúca Ukrajina s prostriedkami na odstrašenie a obranu proti ďalšej agresii”. Pozoruhodné je, že vynechal otázku ukrajinských hraníc. Západní lídri tvrdia, že o tom má rozhodnúť Ukrajina; ich cieľom je posilniť jej rokovacie žetóny.

Nedávno však podporovatelia Ukrajiny zazneli konkrétnejšie. Vo vyhlásení z 11. októbra lídri skupiny priemyselných krajín G7 ponúkli “plnú podporu nezávislosti, územnej celistvosti a zvrchovanosti Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach”. Žiadali, aby sa Rusko “úplne a bezpodmienečne stiahlo” zo všetkých zabraných území. Okrem iného sa zaviazali, že nájdu spôsoby, ako využiť zabavený ruský majetok na financovanie obnovy Ukrajiny.

“Vyhlásenie skupiny G7 je v podstate požiadavkou na úplnú kapituláciu Ruska, čo nie je pravdepodobný diplomatický výsledok. Diplomacia podľa definície zahŕňa dávanie a prijímanie. Očakávaním by nemala byť ďalšia Versaillská zmluva,” hovorí Samuel Charap z amerického think-tanku Rand Corporation, pričom má na mysli trestné podmienky uložené Nemecku na konci prvej svetovej vojny. Západ, Ukrajina a Rusko by podľa neho mali začať rokovať, už len preto, aby vytvorili základ pre budúce vecnejšie rokovania: “Bojovať a hovoriť zároveň by malo byť normou.”

Podľa The Economist, mnohí s tým nesúhlasia. “Pokračujte v tlaku. Neponáhľajte sa s kreslením čiar na mape. Bola by to byrokratická samovražda. Niekto to dá na Twitter spolu s paktom Ribbentrop – Molotov,” reaguje Dan Fried z Atlantickej rady, ďalšieho amerického think-tanku, narážajúc na rozdelenie Poľska nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom v roku 1939.

Podľa The Economist, len málo západných lídrov spochybňuje ambíciu Ukrajiny získať späť územie, ktoré stratila od februárovej invázie Ruska. Mnohí z nich by podporili úsilie o znovuzískanie častí Donbasu, ktoré boli zabraté v roku 2014. Názory sú však viac rozdelené, pokiaľ ide o opätovné získanie Krymu. Mnohí sa obávajú, že vyhliadka na stratu polostrova by mohla podnietiť nebezpečnú eskaláciu zo strany Putina.

Pre niektorých členov Bidenovej administratívy je táto vojna otázkou princípu: územie by sa nikdy nemalo zaberať silou, takže všetky ruské zisky sa musia zvrátiť. Iní, ktorí pochybujú o schopnosti Ukrajiny znovu získať oveľa viac, si myslia, že čas na diplomaciu je čoskoro. Tak či onak, Amerika sa neponáhľa s vyslovením diplomatických pozícií, ktoré by mohli spôsobiť rozkol v proukrajinskom tábore, analyzuje The Economist.

Ďalším naliehavým problémom je povaha budúcich bezpečnostných záruk Západu pre Ukrajinu, pokračuje liberálny týždenník. Budú musieť byť pevné vzhľadom na to, že Rusko bude pravdepodobne predstavovať hrozbu pre Ukrajinu tak dlho, ako bude pri moci Putin, ak nie dlhšie. Viaceré krajiny strednej a východnej Európy sú za rýchle prijatie Ukrajiny do NATO s odôvodnením, že záväzok aliancie k vzájomnej obrane by Rusko pevne odradil.

Podľa The Economist, sa však Bidenova administratíva obáva, aby nemusela rozšíriť svoj jadrový dáždnik na krajinu, ktorá je v stave latentného alebo skutočného konfliktu s Ruskom. Biden sa po celý čas snažil minimalizovať riziko priameho konfliktu medzi NATO a ruskom z obavy, že by to viedlo k “tretej svetovej vojne”. Podobne skeptickí sú aj viacerí členovia NATO v západnej Európe.

Podľa The Economist, sa pozornosť preto zamerala na dočasné alebo alternatívne opatrenia. V septembri Anders Fogh Rasmussen, bývalý generálny tajomník NATO, a Andrij Jermak, náčelník štábu Zelenského, navrhli “kyjevský bezpečnostný pakt”, ktorý by ponúkol bezpečnostnú pomoc v podobe paktu o vzájomnej obrane. Niektorí na Ukrajine to považovali za zradu. Po vzore západnej podpory Izraela, o ktorej hovoril Zelenskyj, by tento pakt posilnil ukrajinské ozbrojené sily – v skutočnosti by sa súčasná ad hoc podpora zmenila na systematický a dlhodobý záväzok.

Partneri Ukrajiny by prisľúbili “viacročnú” investíciu do obranného priemyslu krajiny, masívne dodávky zbraní, výcvik, spoločné cvičenia a spravodajskú podporu. Zmluva by si nevyžadovala súhlas Ruska ani neutralitu Ukrajiny. Nevylučuje členstvo v NATO. Za istých okolností by mohlo dôjsť k vojenskej intervencii na pomoc Ukrajine. Ak by bola napadnutá, signatári by “využili všetky prvky svojej národnej a kolektívnej moci a prijali by primerané opatrenia – ktoré môžu zahŕňať diplomatické, hospodárske a vojenské prostriedky”. Širšia skupina krajín vrátane ázijských spojencov by takúto vojenskú pomoc posilnila sankciami voči Rusku vrátane ustanovení o “opätovnom uvalení” akýchkoľvek súčasných sankcií, ktoré by mohli byť v rámci dohody zrušené.

Aj to môže byť pre Bidenov tím príliš ambiciózne, pokračuje britský týždenník. Niektorí sa napríklad pýtajú, aké záväzky by prijala Ukrajina, napríklad vo forme reforiem na posilnenie demokracie alebo boja proti korupcii. Podľa the Economist, je paralela s Izraelom nedokonalá. Izrael je okrem iného jadrovou mocnosťou a okupuje arabskú krajinu. Podľa Mykolu Bielieskova z Národného inštitútu strategických štúdií, think-tanku v Kyjeve, izraelský model “nie je len o mobilizácii našich partnerov navonok, ale aj o vysvetľovaní ľuďom, čo to znamená žiť vedľa šialeného suseda, existenčných hrozieb”.

Podľa The Economist, bez ohľadu na diplomatickú šablónu ruský bleskový útok dokázal, že Západ bude musieť Ukrajine pomôcť vytvoriť riadne integrovaný a vrstvený systém protivzdušnej obrany, v ktorom sa budú miešať stíhacie lietadlá, batérie zem-vzduch a raketové zbrane. V súčasnosti sa zbrane dostávajú po častiach a často si nemôžu vymieňať údaje. Existujú aj obavy, že Ukrajine dôjdu niektoré typy munície protivzdušnej obrany. Ak by sa tak stalo, Rusko by mohlo nasadiť oveľa viac vzdušných síl na podporu pozemných jednotiek.

Ukrajinské zbrane, ktoré sa miešajú a kombinujú – arzenál “pána Zemiaka”, ako ho niektorí nazývajú – spôsobujú problémy, analyzuje ďalej The Economist. Napríklad má najmenej 14 rôznych typov delostreleckých zbraní, pričom priemerná brigáda používa štyri rôzne druhy. “Je to pre nich logistická nočná mora, najmä keď hovoríme o munícii,” hovorí Nick Reynolds z britského think-tanku. Niektoré zbrane sa veľmi opotrebúvajú a európsky obranný priemysel, vyčerpaný desaťročiami nízkych výdavkov, nemá dostatočné možnosti na výrobu náhradných dielov. “Červené svetlá blikajú, pokiaľ ide o dostupnosť tejto podpory,” dodáva pán Reynolds.

Podľa The Economist, ako dlho bude vojna pokračovať, závisí najmä od Putina. Je v ťažkej situácii na Ukrajine aj doma, myslí si britský týždenník. Umiernení technokrati sa obávajú napätia v ekonomike; “národní vlastenci” ako Jevgenij Prigožin, ktorý velí žoldnierskej skupine Wagner, vyzvali na čistky údajne zradných generálov.

Podľa The Economist, prestávka v diplomacii môže Putinovi na istý čas vyhovovať – najmä ak mu umožní upevniť niektoré územné zisky. To môže vysvetľovať jeho nedávne zmiernenie jadrovej rétoriky a náhle označenie Ukrajincov za obete západnej agresie. “Západ hádže Ukrajincov do pece”; Rusko, naopak, “vždy zaobchádzalo s ukrajinským ľudom s rešpektom”, vyhlásil Putin 4. novembra. Tento posun zapadá do ďalšej Putinovej podoby – ako šampióna globálneho hnutia, ktoré sa chce zbaviť dominancie Západu.

Týmto všetkým sa Putin snaží získať váhajúcich, najmä na globálnom Juhu, pokračuje liberálny týždenník. Chce tiež upokojiť priateľov, ako sú Čína a India, ktoré dali jasne najavo svoj nesúhlas s jeho jadrovou hrozbou. Podľa The Economist, má Putin predovšetkým záujem osloviť jedného poslucháča z bohatého sveta: Donalda Trumpa, ktorého spojenci v Kongrese spochybňujú americkú pomoc Ukrajine a ktorý možno čoskoro ohlási ďalšiu kandidatúru na prezidenta.

Podľa The Economist, napriek všetkým neúspechom Putin ešte nemá vyčerpané možnosti, ako prenasledovať Ukrajinu a pokúsiť sa rozdeliť Západ. Z vojenského hľadiska by mohol nasadiť viac svojich vzdušných síl a zmobilizovať viac vojakov. V tajnej “šedej zóne” by mohol sabotovať podmorské plynovody a internetové spojenia so Západom, uskutočňovať väčšie kybernetické útoky, zasahovať do komunikačných satelitov a zintenzívniť dezinformačné kampane. Mohol by tiež potopiť lode prevážajúce obilie z Ukrajiny. Nakoniec by mohol použiť taktické jadrové zbrane. To všetko by však malo vysokú cenu: Rusko by sa stalo ešte väčším vyvrheľom, oslabilo by sa doma a mohlo by to vyvolať tvrdú odvetu, pokračuje The Economist.

Podľa britkého týždenníka, má v stávke viac Putin ako Západ. Najvyššie sú však pre Ukrajincov, z ktorých mnohí nedôverujú samotnej myšlienke rozhovorov s Ruskom a vojenské víťazstvo považujú za jedinú možnosť – aj keby to malo trvať roky. Ukrajina si myslí, že čím viac územia získa späť, tým väčšiu šancu má zbaviť sa Putina. Tá istá vyhliadka však znepokojuje mnohých na Západe: porážka ruskej armády by mohla Putina prinútiť k jadrovému útoku. To je jeden z dôvodov, prečo Bidenov tím už dávno prestal hovoriť o pomoci Ukrajine “vyhrať”.

Tak ako to často robila s Izraelom, Amerika sa môže v určitom okamihu pokúsiť obmedziť ukrajinské ambície, myslí si the Economist. Nemusí to robiť otvorene; môže jednoducho zadržať zbrane, ktoré Ukrajina potrebuje, ako to už do istej miery robí. Odmieta poskytnúť západné lietadlá, rakety protivzdušnej obrany Patriot a útočné rakety dlhšieho doletu Atacms z obavy, že by mohli Rusko podnietiť k použitiu jadrových zbraní.

Podľa the Economist, to všetko vysvetľuje, prečo niektorí Ukrajinci šíria trpký odkaz, ktorý v roku 1940 na konci “zimnej vojny” so Sovietskym zväzom vydal fínskym vojakom ich veliteľ Carl Gustaf Mannerheim. Mannerheim napísal: “Sme si hrdo vedomí historickej povinnosti, ktorú budeme plniť aj naďalej; obrany západnej civilizácie, ktorá je naším dedičstvom už po stáročia, ale zároveň vieme, že sme do posledného centu splatili akýkoľvek dlh, ktorý sme mohli mať voči Západu.” Fínske vojská, ktoré mali obrovskú početnú prevahu, spôsobili sovietskym silám ťažké straty, ale napriek tomu museli odstúpiť územie, pretože pomoc od ich priateľov vyschla.

Podľa The Economist, osud Ukrajiny nezávisí len od statočnosti jej vojakov alebo odolnosti jej ľudu, ale aj od vonkajších faktorov, ktoré nemôže ovplyvniť: nevyspytateľných kalkulácií vládcu Ruska a statočnosti jej priateľov. Výhody vojny pre Západ sú už teraz jasné, myslí si The Economist. Rusko bolo nesmierne oslabené, čo značne uľahčilo obranu európskeho krídla. Pre Ukrajinu, ktorá utrpela strašné straty, vyzerá výsledok oveľa menej istý, uzatvára svoju analýzu liberálny The Economist.