Od sľubov o vlastizrade k tichu

Pred voľbami sa zdalo, že spravodlivosť konečne dobehne aj tých, ktorí konali bez mandátu. Politici dnešnej vládnej koalície otvorene hovorili o vlastizrade v súvislosti s darovaním vojenskej techniky Ukrajine v čase, keď bola Hegerova vláda odvolaná. Jej konanie sa dostalo do rozporu s ústavou, čo potvrdzovali ústavní právnici, napr. profesor ústavného práva Tomáš Ľalík pre Štandard.sk.

Na týchto vyhláseniach sa zbierali voličské hlasy – sľubovala sa očista, obnovenie právneho štátu a koniec éry, keď niektorí stáli nad zákonom.

Po voľbách ministerstvo obrany skutočne konalo. Rezort pod vedením Roberta Kaliňáka odovzdal vyšetrovateľom rozsiahly dôkazový materiál, ktorý mal podľa vtedajších vyjadrení štátneho tajomníka Igora Melichera potvrdiť podozrenia zo spáchania viacerých trestných činov. Melicher to otvorene povedal aj v rozhovore pre Hlavné správy. Ministerstvo podalo trestné oznámenia pre podozrenie zo spáchania 3 trestných činov: „Prvým podozrením je spáchanie trestného činu sabotáže. Druhým podozrením je spáchanie trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. A tretím nehospodárne nakladanie s cudzím majetkom.“ vymenoval kvalifikáciu trestných činov Igor Melicher a v ďalšom podozrenia objasnil a rozobral na drobné.

Zároveň ubezpečil, že rezort poskytol polícii všetko, čo bolo možné:

„Ministerstvo obrany urobilo všetko, čo sa urobiť dalo. Dôkazový materiál je veľmi rozsiahly – ako Švajčiarsko.“

A výsledok? Po roku vyšetrovania polícia uzavrela vec slovami: „Skutok nie je trestným činom.“ Vyšetrovanie darovania vojenskej techniky Ukrajine nepreukázalo vznik škody Slovenskej republike ani to, že by členovia vlády konali s úmyslom zadovážiť si neoprávnený prospech či prekračovali svoje právomoci.

Týmto jediným uznesením sa všetky predvolebné sľuby o vyšetrení Naďových zločinov pri ohrozovaní obranyschopnosti štátu rozplynuli. Ticho zo strany vládnej koalície dnes valcuje mediálny priestor. Voličovi ostali len v nemom úžase otvorené ústa. A pritom práve závery NKÚ ukázali, že škoda Slovenskej republike vznikla – nie ako politická fikcia, ale ako fakt.

Zistenia NKÚ: škoda za desiatky miliónov a porušenie zákonov

Pochybenia pri darovaní vojenskej techniky zistil aj Najvyšší kontrolný úrad SR, ktorý v roku 2024 zverejnil rozsiahlu správu o porušení zákonov a finančnej disciplíny na Ministerstve obrany.

Podľa NKÚ Slovensko darovalo Ukrajine vojenský materiál v hodnote 698 365 696 eur, teda o 31 933 997 eur viac, než schválila vláda – išlo o darovanie nad rámec vládnych uznesení. Časť materiálu navyše nebola vyhlásená za prebytočný majetok štátu, čo je v priamom rozpore so zákonom o správe majetku štátu.

Úrad tiež konštatoval, že Hegerova vláda v demisii rozhodla bez právnej analýzy oprávnenia konať, teda bez overenia ústavnosti takého postupu, a že Ministerstvo obrany porušilo finančnú disciplínu pri nákupe munície a súvisiacich položiek v hodnote 8 870 000 eur – čím konalo „v rozpore so zásadami hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti“.

Zvlášť závažné bolo darovanie systému S-300, pri ktorom neexistovala písomná dohoda o kompenzáciách a zároveň bola odovzdaná technická dokumentácia v stupni „prísne tajné“ bez súhlasu Ruskej federácie. Tým mohlo dôjsť k porušeniu bilaterálnej dohody z roku 2006 o vojenskej spolupráci a údržbe týchto systémov.

Ak teda štát reálne prišiel o majetok v hodnote desiatok miliónov eur a vláda v demisii konala mimo svojich kompetencií, no skutok „nie je trestným činom“, potom je na mieste otázka, čo ešte musí byť, aby bolo.

Strata S-300 a obranyschopnosti

Ak však chýba vôľa zodpovednosť vyvodiť, ostáva len marketing. A práve tým sa slovenská politika znovu stáva. Darovanie systému S-300 nebolo len symbolickým gestom – išlo o rozhodnutie s dlhodobými strategickými dôsledkami. Slovensko odovzdalo Ukrajine svoj jediný prostriedok stredného dosahu pre protivzdušnú obranu, čím stratilo vlastnú schopnosť chrániť vzdušný priestor.

Podľa údajov NKÚ Slovensko požiadalo o kompenzácie vo výške približne 327 miliónov eur, teda zhruba polovicu hodnoty darovanej techniky. Minister Naď o týchto kompenzáciách hovoril ako o podmienke darovania, no doteraz neexistuje žiadna verejne doložená dohoda, ktorá by garantovala ich vyplatenie.

Aj prezidentka Zuzana Čaputová musela na samite NATO vo Vilniuse v roku 2023 žiadať spojencov, aby Slovensko „nenechali na holičkách“ a zabezpečili jeho vzdušný priestor systémami Patriot. To je nepriamym priznaním, že po darovaní S-300 ostala krajina prakticky odkázaná na dobrú vôľu iných. Čapútová neuspela. Zabezpečenie protivzdušnej obrany ostalo na pleciach súčasnej vlády.

Hegerova vláda v demisii tak zbavila Slovensko schopnosti kontrolovať vlastné nebo. A ak ani toto nie je dôvod na vyvodenie právnej zodpovednosti, potom sa spravodlivosť mení na teoretickú disciplínu.

Spravodlivosť len ako marketing

Melicher v tom istom rozhovore pre Hlavné správy povedal aj vetu, ktorá dnes znie ako varovanie:

„Nie je možné, aby sme hovorili o právnom štáte, ak zákon platí len pre niektorých.“

Tento výrok dnes pôsobí ako trpká pointa. Lebo presne to sa deje. Politici, ktorí pred voľbami kričali o vlastizrade a zneužití moci, sú dnes robia len mediálne výstupy, kde si sťažujú na to, že OČTK spí, akoby boli v opozícii. Tí, ktorí sľubovali očistu právneho štátu, sa zmierili s tým, že systém znovu prežil.

A keď polícia vyšetrovanie zastaví so slovami „skutok nie je trestným činom“, akoby to všetci prijali ako hotovú vec – bez boja, bez politického tlaku, bez dôrazu na to, aby spravodlivosť dopadla na všetkých rovnako. Melicher sám v rozhovore povedal:

„To, či sa Naď alebo Heger objavia pred súdom, je otázka pre orgány činné v trestnom konaní. My sme urobili všetko, čo sa urobiť dalo.“

Znie to rozumne, ale v skutočnosti je to alibizmus. Pretože verejnosť nečakala konštatovanie, že vec je „v rukách OČTK“ – čakala politický postoj. Postoj, že štát urobí všetko preto, aby sa vec skutočne vyšetrila a vinníci stáli pred súdom.

Ako keby to nestačilo, polícia odmietla začať trestné stíhanie po podnete poslanca Petra Kotlára, ktorý upozornil na možné porušenia zákona pri nákupe a používaní mRNA vakcín počas pandémie. Vyšetrovateľ vec uzavrel s odôvodnením, že „nejde o trestný čin“ – bez toho, aby sa vôbec otvorila otázka zodpovednosti za rozhodnutia, ktoré mali miliardové dopady a zasiahli milióny ľudí.

Tento dvojitý meter – na jednej strane beztrestnosť pre politické rozhodnutia z rokov 2020–2023, na druhej strane neochota preskúmať zlyhania pandémie či vakcinačnej politiky – vytvára dojem, že nie všetky zločiny sú rovnako vážne, a nie všetci občania sú pred zákonom rovní. To vedeli jej voliči do nástupu vládnej koalície k moci v októbri 2023 a očakávali zmenu, že k narovnaniu dôjde. A nie že koalícia bude len alibisticky čakať ako sa s tým zdiskreditovaný systém popasuje, ako všetky medializované kauzy zhodí zo stola.

Rovnako alibisticky znie aj vládna rétorika k ETS-2, novému systému obchodovania s emisiami, ktorý môže prudko zvýšiť ceny energií a palív. Z koaličných vyhlásení sa dozvedáme, že „Slovensko bude žiadať zmiernenie dopadov“. Ale to je presne ten istý postoj: žiadny odpor, len prispôsobenie sa.

Poľský premiér Donald Tusk povedal Bruselu jasné „Nie“ k migračnému paktu, a český premiér Andrej Babiš si po voľbách dal do programového vyhlásenia vlády, že Česko ETS-2 odmietne. A my? My budeme „mierniť dopady“.

Tak ako sa pri vyšetrovaní darovania techniky hovorí o tom, že „je to v rukách vyšetrovateľa“, pri ETS-2 sa verejnosti komunikuje, že „to sa už rozhodlo v Bruseli a poďakujte sa Budajovi s Kičom“. V oboch prípadoch však ide o ten istý problém – absenciu ráznosti, zodpovednosti a politickej odvahy.

Slovensko nepotrebuje vládu, ktorá sa ospravedlňuje okolnosťami. Potrebuje vládu, ktorá dokáže povedať:  „Vyšetríme to a Naď pôjde pred súd.“, Vyšetríme zločiny pandémie, odškodníme poškodených“, „Narovnáme právny štát“, „ETS-2 na Slovensku nikdy nezavediete“, „Migračný pakt na Slovensku platiť nebude“. Lebo inak sa aj spravodlivosť, aj suverenita stanú len marketingovými nálepkami na politických bilbordoch.

A rovnaký scenár sa zopakoval aj tam, kde sa sľubovala obrana suverenity – pri zákone o zahraničných agentoch.

Bezzubý zákon o zahraničných agentoch

Dlho očakávaná norma, ktorá mala po vzore amerického FARA priniesť poriadok do činnosti zahranične financovaných mimovládok a médií, nakoniec stratila zuby ešte pred narodením. Po roku rokovaní a politických kompromisov z neho ostal vykostený text bez reálnych nástrojov – žiadna povinnosť registrácie, žiadne sankcie, žiadne transparentné označovanie „zahraničný agent“. Všetko, čo mohlo posilniť suverenitu, bolo odstránené. Zákon, ktorý mal chrániť Slovensko pred zahraničnými vplyvmi, sa zmenil na formálny dokument, ktorý nikoho nezaväzuje.

Aj preto mimovládky pokračujú v činnosti, ako keby sa nič nezmenilo. Ich projekty sa financujú z verejných zdrojov, niekedy aj priamo zo štátnych fondov, ktoré by mali byť suverénne a apolitické.
Dávid Púchovský, niekdajší tvár boja proti dezinformáciám, dnes učí „kritickému mysleniu“ slovenských seniorov – s podporou Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie (MIRRI). A jeho prednášky „Hoaxy sa na nás nelepia“ sa uskutočňujú dokonca s podporou Fondu na podporu umenia (FPU).

Aj keď vôbec nie je jasné, z ktorej dotácie od FPU to Mestská knižnica v Žiline financovala. A či ministerstvo kultúry informovala, že ide z prostriedkov určených na podporu umenia financovať tento projekt:

Takto vyzerá pokračovanie ideologických grantov, ktoré mala Ficova vláda zastaviť heslom „už ani euro politickým mimovládkam“.

Na školách zase pôsobia projekty podporované zahraničnými vládami. Minister školstva Tomáš Drucker dokonca legitimizoval tzv. „manuál pre školy“, ktorý vypracovala americká organizácia IREX s finančnou podporou britskej vlády. Oficiálne má chrániť deti pred „dezinformáciami“, v praxi však otvára školské prostredie ideologickému pôsobeniu a selektívnemu výkladu sveta. To nie je reforma – to je prenesenie vplyvových operácií do školského prostredia s požehnaním štátu.

Marketingový súboj vlády so sieťou mimovládok okolo Šimečkovej rodiny tak nerieši žiadne systémové problémy. Peniaze tečú ďalej, dotácie sa rozdeľujú v tichosti, len s iným mediálnym sprievodom.

Stále chýba transparentný register projektov, ktorý by ukázal, kto, za aké peniaze a s akým cieľom pôsobí v školách, médiách či kultúre. Chýba hodnotenie reálneho prínosu – namiesto neho sa sledujú len formálne náležitosti a podpisy na faktúrach.

Ak teda mal byť zákon o zahraničných agentoch symbolom suverenity, stal sa symptomom bezzubosti.

A Ficov sľub „ani euro pre zahraničných agentov“ dnes znie rovnako vierohodne ako „skutok sa nestal“.

STVR a Green Deal: dva symptómy bezmocnosti

Ďalším symbolom vládnej nečinnosti je STVR – projekt, ktorý mal byť začiatkom novej éry verejnoprávnych médií. Po roku pôsobenia je však zrejmé, že sa nezmenilo nič podstatné. Rovnaké kádre, rovnaké ideologické nastavenie, rovnaké redakčné stereotypy. STVR sa nestala verejnoprávnou, ale verejnoprenášanou – pokračovaním starej línie RTVS, len s novým logom a riaditeľom. Na skutočný návrat k verejnoprávnosti volič koalície stále čaká.

Ani po roku sa nedokázalo naplniť to, čo vláda sľubovala voličom: zmenu kurzu k nestrannosti, profesionalite a ochrane národného záujmu. STVR stále neponúka vyvážené spravodajstvo, viac pluralitných diskusií, a to aj v témach, kde by verejnoprávny servis mal spájať spoločnosť, nie ju ďalej deliť. Zlyhanie pri reforme médií je pritom len obrazom širšieho problému: vláda dokáže vytvoriť inštitúciu, ale nie systém.

A ten istý syndróm sa prejavuje aj v oblasti environmentálnej a hospodárskej politiky. Nový európsky mechanizmus ETS-2, ktorý rozširuje obchodovanie s emisnými povolenkami aj na sektor dopravy a bývania, je pre Slovensko časovanou sociálnou bombou. Už samotné prechodné obdobie od roku 2027 predpokladá rast cien palív, energií a nákladov na bývanie – teda presne to, čo najviac zasiahne nízkopríjmové domácnosti a regióny závislé od automobilovej dopravy.

A čo robí slovenská vláda? Hovorí, že „bude žiadať zmiernenie dopadov“. Inými slovami: nepovie nie, len prosí o zľavu alebo o možnosť kompenzácii sociálnych dopadov.

Lenže suverenita sa nevyjednáva, suverenita sa presadzuje. Poľský premiér Donald Tusk dokázal heď po nástupe k moci urobiť poriadok vo verejnoprávnych médiách. Nepýtal si povolenie a v prípade migračného paktu povedal Bruselu jasné „nie“, čím ukázal ako sa bráni domáci záujem.

Rovnako český premiér Andrej Babiš po voľbách v roku 2025 uviedol do Programového vyhlásenia vlády, že Česká republika ETS-2 odmietne – nie že „zmierni dopady“, ale že jednoducho nepripustí jeho zavedenie.

Slovensku akoby chýbala vôľa. Na summitoch mlčí, v Bruseli sa prispôsobuje a doma to vydáva za pragmatizmus. Lenže z pohľadu voliča to nie je pragmatizmus, ale bezzubosť – rovnaká ako pri zákone o zahraničných agentoch, pri vyšetrovaní vojenských darov, či pandémie.

Ak vláda nebude schopná povedať jasné „nie“ tam, kde ide o suverenitu, hospodársku stabilitu a ochranu vlastných občanov, potom všetky jej heslá o „obrane národných záujmov“ zostanú len marketingom. Presne tým istým marketingom, ktorým sa kedysi ospravedlňovali rozhodnutia Hegerovej vlády – len s opačným znamienkom.

Nádej sa mení na trpkosť

Po 2 rokoch vlády, ktorá mala „upratať po liberálnej ére“, zostáva pocit rozčarovania. Vyšetrovania sa zastavujú, zákony sa zjemňujú, médiá sa nemenia a Brusel rozhoduje ďalej, slovenský hlboký štát zostáva.

„Ak takéto konanie nevyhodnotíme ako protiprávne, vysielame nebezpečný signál do budúcnosti,“ povedal Melicher pred rokom. Dnes sa ukazuje, že ten signál systém pochopil správne – a použil ho ako návod.

Slovensko možno získalo späť štátne inštitúcie, ale nie odvahu rozhodovať suverénne. A keď bude na konci volebného obdobia volič s koalíciou účtovať, dve pohlavia v ústave budú málo, ak štát nedokáže ochrániť svoj právny systém, ekonomiku a národný záujem.

Ústavné zmeny budú mať svoj zmysel len vtedy, ak im dá vláda obsah, dôraz a presvedčenie, že Slovensko sa už nikdy nepodvolí cudzej vôli – ani politickej, ani ideologickej.