Fico v tomto boji pôsobil unavene a výsledok, inak vynikajúcich 28 percent (na pomery, na ktoré bol Smer zvyknutý však určite málo), bol pre neho asi sklamaním, avšak to, že konečne bolo po voľbách, bolo preňho iste vykúpením. Zostavil vládu a musel ísť na generálnu opravu.

Po tejto generálnej oprave, ako Fico sám nazval operáciu spojenú s jeho kardiovaskulárnymi problémami, poskytol rozhovor pre TASR. Bol to prvý rozhovor po jeho operácii, ale vlastne aj prvý rozhovor po voľbách. (Celý rozhovor si môžete prečítať TU)

To, čo v ňom Fico povedal, je veľmi zaujímavé. V prvom rade konštatuje, že sa stal slobodnejší, že osobné udalosti v súvislosti s politickou situáciou mu mimoriadne rozviazali ruky. „A možno to bude cítiť aj v mojich vyjadreniach, mojich postojoch v najbližších mesiacoch, keď chcem o niektorých veciach hovoriť podstatne slobodnejšie, lebo sa cítim podstatne slobodnejšie,“ dodáva Fico.

To, čo premiér v úvode prisľúbil, hneď v tom istom rozhovore aj potvrdil a vyslovil šokujúce slová, ktorými zažal nové silné svetlo nádeje na celkovú zmenu, a zároveň sa nimi zaradil ku „konšpirátorom“. Odteraz bude mať Fico na krku nie len opozíciu, ale aj rôznych lovcov konšpirátorov, odhaľovačov protizápadných agentov, rôznych užitočných Smatanov a ďalších trollov.

Fico totiž na plné ústa povedal: „No a teraz prichádza tá chvíľa, keď chcem povedať, že sa cítim slobodnejší. Veď to neboli štandardné voľby! My sme nebojovali s opozíciou. Bojovali sme s mimovládnym sektorom, ktorý bol často dotovaný a financovaný zo zahraničia a bojovali sme s médiami, ktoré boli niektoré absolútne proti vláde SR. Nech sa na mňa nikto nehnevá, veď nie je možné, že vznikne nejaká iniciatíva, ktorá štrngá za zmenu, potom sa k nej prihlási veľvyslanec iného štátu a s hrdosťou povie, že podporovali túto iniciatívu. Takže tá atmosféra pred voľbami bola o niečom úplne inom a ja som v tom videl obrovské množstvo politiky. Veď sa len pozrite, kto za tými učiteľmi stál. Mne stačilo, keď som tam videl pána Demeša a všetko som pochopil. Nemusel som vôbec rozmýšľať, či to boli odborári alebo niekto iný.“ (Verme, že rôzni mudrlanti nebudú tvrdiť, že si Fico vymýšľa, alebo nemá dosť informácií.)

Čo týmto krátkym vyjadrením vlastne Fico povedal? Fico vyzradil tajomstvo, ktoré sa v mainstreame doteraz nemohlo objaviť. Povedal, že je pravda to, čo šíria „konšpiračné“ weby. Povedal, že našu vnútornú politiku zásadným spôsobom ovplyvňujú mimovládky prevažne financované z iných štátov. Že do našej vnútornej politiky zasahujú priamo ambasády niektorých štátov, hlavne toho z poza veľkej mláky, organizovaním rôznych štrajkov a demonštrácií, nepokojov a farebných revolúcií. Že týmto cudzím záujmom aktívne posluhujú a napomáhajú rôzne „slovenské“ médiá a profesionálni organizátori nepokojov platení cez mimovládky. Premiér konkrétne menuje Pavla Demeša, ktorý je pokladaný za jedného z najväčších profesionálov v organizovaní nepokojov a farebných revolúcií. Viac si o činnosti Pavla Demeša, ale aj celkovo o technológii organizovania nepokojov môžete prečítať TU.

To, že si Fico dovolil niečo také vysloviť, znamená veľmi veľa. Áno, Fico, aby mohol niečo také povedať, musí sa cítiť naozaj slobodnejší a nezávislejší od zahraničných pánov, ktorí si doteraz nárokovali vládu nad svojím protektorátom zvaným Slovensko.

Čo mohlo túto premiérovú zmenu, toto jeho oslobodenie spôsobiť, ťažko povedať jednoznačne. Žeby to bol pohľad do tváre smrti počas jeho vážnych zdravotných problémov, z ktorých sa práve zotavuje? Žeby si vďaka nim uvedomil svoju pominuteľnosť, to, že majetky si na druhý breh nevezme? Že jediné, čo tu po ňom zostane, je zápis v histórii?

Ak by to bolo tak, bola by to pre Slovensko veľmi dobrá správa. Nie je nič lepšie, ako mať na čele štátu človeka, ktorý sa chce pozitívne zapísať do histórie, ktorý chce niečo urobiť pre vlastných, ktorý sa už nechce ohýbať pred zahraničnými pánmi za omrvinky z eurofondov a relatívny pokoj, lebo kým poslúcha, tak mu neorganizujú štrajk.

Ľudia veľa reptajú, ale neuvedomujú si, aké obrovské tlaky na premiéra sú. Zo všetkých strán. Od opozície, biznisu, štátnej správy a samosprávy, spolustranníkov, zahraničných ambasád, zo zahraničia dotovaných mimovládok, s nimi kooperujúcich médií. Aké to je depresívne, ak si ako je rok dlhý, napriek svojej snahe, neprečítate o sebe nič pozitívne. Iba samá kritika často vyskladaná z poloprávd a lží.

To sa samozrejme musí podpísať na zdraví každého, tak ako sa to podpísalo aj na zdraví premiéra.

Majme teda nádej, že sa Fico skutočne cíti slobodnejší a že si túto slobodu dokáže i udržať. Verme, že mu táto sloboda umožní zbaviť sa zlodejov okolo seba. Že sa dokáže postaviť zahraničiu v životne dôležitých veciach, ako je nevyhnutnosť zabrániť príchodu migrantov či nedať sa vtiahnuť do vojny, ku ktorej bubnujú cez NATO USA. Verme, že bude sebavedome a odhodlane čeliť udalostiam, ktoré pôjdu proti nám a ktoré dnes ešte ťažko predvídať.

Verme, že nevymäkne.

Donedávna spolu s premiérom Maďarska Orbánom bolí jediní, ktorí sa postavili proti snahe Bruselu zlikvidovať Európu vlnou prisťahovalcov. Premiéri dvoch malých štátov sa postavili proti politickej a ekonomickej elite Európy a USA. Málokto dnes doceňuje, koľko osobnej odvahy je na to treba. Ale práve iba osobnou odvahou si môže človek vytesať zápis v knihách dejepisu. Len veľkými činmi možno vryť svoje meno do historickej pamäte národa. A pre nás všetkých by bolo veľmi dobrou správou, keby sa to v tomto zmysle Ficovi podarilo a okrem iného sa stal po dlhom čase slovenským politikom európskeho formátu.

Juraj Martus