Pri príležitosti dňa študentov ocenil rektor Slovenskej technickej univerzity v Bratislave Robert Redhamer vyše 50 študentov za výborné výsledky v štúdiu, úspechy v oblasti vedy, výskumu, ale aj športu, umenia a jednu cenu aj za humánny čin roka. To sa robí každý rok, ale tentoraz sa výnimočne zúčastnil osobne aj prezident republiky Andrej Kiska. Sľubovala sa diskusia študentov s prezidentom.

Prišiel za zvukov hymny a ceremónia začala. Odovzdanie cien nastúpeným študentom bolo dôstojné ale rýchle. Naozaj bolo radosť vidieť tých schopných mladých ľudí, ich talent a inteligencia im bolo vidno v očiach. Každý dostal plaketu a prezident všetkým podal ruku.

Tým to pre nich skončilo. Nedostali možnosť poďakovať sa, vyjadriť sa, niečo sľúbiť, ani len v zastúpení jedným z nich. Proste ich usadili do lavíc a miesto na pódiu zaujal ON.

Viete, koluje to na webe, on to rozpráva asi vždy rovnako. Je jedno, kde je, všade prednáša to isté – rozpráva o sebe a o svojom super úspešnom živote. Nevenoval azda ani jedno slovo odmeneným študentom, žiadne poriadne ocenenie, žiadne poriadne povzbudenie, predmetom rozprávania bol zrazu ON.

Začal tým, že v tej aule kedysi sám študoval, prednášala sa tam vraj “lineárna algebra, matematická analýza a … neviem čo ešte” – a zo zadu sa ozvalo “marxizmus”. Táto možno narážka na Kiskove pokusy vstúpiť do strany a to, že jeho otec bol vysoký komunistický funkcionár, spôsobila, že Andrej už žiadne ďalšie rečnícke otázky nekládol.

Po prevrate, po páde komunizmu, mladý inžinier dal výpoveď a odišiel do USA s tým, že sa jeho rodina (žena a dieťa) prisťahujú neskôr za ním. Tam ale mal len nekvalifikovanú prácu. Neviem, či sa táto časť životopisu hodí ako povzbudenie pre mladých technikov a inžinierov. Majú aj oni zahodiť svoje vzdelanie, ako to urobil Kiska a dať prednosť vidine peňazí?

Amerika ale zrejme nebola to, čo čakal. Podľa jeho vlastných slov pracoval v USA 100 hodín týždenne, od rána do večera 7 dní v týždni. Spávali v nejakej diere, na matracoch na zemi, miestnosť bola plná švábov, ktorí im vraj chodili v noci po tele.  Bol tam rok a pol, medzitým jeho žena porodila doma druhé dieťa (bola už v druhom stave, keď odchádzal).

Potom zrejme pochopil jedno: v Amerike neuspeje, tam sú zrejme všetci dosť opatrní a s peniazmi sa hrajú skôr, ako vedia chodiť. Musí ísť zarábať tam, kde sú ľudia naivní – domov na Slovensko. A naozaj, tu založil s bratom rôzne firmy, tu to fungovalo, tu zbohatli. Aké prosté.

Výčitky svedomia prišli vraj potom. On má tak veľa, “najdrahší mercedes, vlastné lietadlo” a niektorí iní tak málo. A tak predal firmy a začal robiť filantropiu.

Lenže aj filantropia má svoje zákernosti a hranice. Nemohol pomôcť dostatočne a vtedy sa vraj rozhodol predsa len vstúpiť do politiky. Napriek tomu, že, ako povedal, prezident nemá skoro žiadne právomoci niečo nastaviť, vybudovať. Nedodal už, že zato dokáže veľa vecí skaziť a to mu asi stačí.

Prezident Kiska viedol monológ asi pol hodiny. Keď skončil, spýtal sa, či má niekto nejaké otázky. Prihlásil sa jeden mladý muž:

“Pán prezident, vraveli ste, že ste sa stali prezidentom kvôli tomu, aby ste pomohli Slovensku. Chcel by som sa spýtať, že aká bude vaša ďalšia politická kariéra, lebo veľa sa vravelo, že by ste chceli vašu politickú kariéru zavesiť na klinec a venovať sa rodine. A moja druhá otázka je, že neviem či si spomínate, pred rokom alebo dvoma  ste boli na výberovom gymnáziu … tu v Bratislave a tiež ste rozprávali váš životný príbeh. Nespomenuli ste ale Quatro. Chcem sa spýtať, prečo ste to ani dnes nespomenuli?”

Keby na Kisku napľul, nebolo by to viac výpovedné. Jedná otázka a vyše polhodinová prednáška o tom, aký je dokonalý, bola zvrhnutá na zem. Dotyčný si zaslúži pochvalu za odvahu, aj za presné zvolenie otázky.

A bolo prakticky po diskusii. Kiska sa síce tváril, že nevníma provokáciu, ale nebolo to presvedčivé. Ďalšia malá prednáška o skvelosti systému Quatro, a ako boli pre ľudí výborné tie jeho systémy splácania pôžičiek. Skončenie kariéry tiež  nepotvrdil – teda zrejme nemieni skončiť.

Padli ešte dve otázky, na ktoré prezident krátko odpovedal čosi, na čo sa nepýtali a hneď nato vyhlásil, že otázky už nie sú a rýchlo odišiel aj so svojimi štyrmi bodygardami. Teraz už bez hymny.

Napriek tomu, že podujatie ešte nebolo formálne skončené, všetci sa rozišli.

Peter Vanád