Vynárajúca sa stredná Európa

Bratislava 9. marca 2018 (HSP/slovenske slovo/Foto: Twitter)

Zjednocovanie Európy vyvoláva nespokojnosť. Nespokojné sú tie subjekty tohto procesu, ktorým sa upiera legitimita reprezentovať sa. Popierajú sa. Takýmto subjektom je stredná Európa

Horšie dopadla východná Európa. Bola vyhlásená za nepriateľa. Sankcionuje sa a má byť porazená a tak podrobená. Čo od nej potom možno čakať? Naozaj podrobovanie je tým pravým procesom obsahov zjednocovania? Legitímna by mala byť v Európe diskusia o tom čo udržuje európsku civilizáciu. Legitimita tejto diskusie je potláčaná Bruselom. Komu toto slúži? Zdá sa, že Francúzku, alebo aj Nemecku. A ešte pravdepodobne moci peňazí. Tieto dva silné štáty prichádzajú s očakávaním, že zjednocovanie bude okolo jedného z nich. Zdá sa, že stredná Európa by sa mala zjednotiť okolo Nemecka. Nejde o nový problém. V  zabúdanej histórii strednej Európy nachádzame mnohé významné relikty okolo toho. Bez nároku na komplexnosť možno uviesť napoleonské ambície k zjednoteniu cez podrobenie. V devätnástom storočí Rakúsko namiesto toho aby prispelo k podmienkam pre emancipáciu stredoeurópskych národov, premeškalo toto a venovalo sa zjednocovaniu Nemecka. Aká to bola nádej zachovali nám štúrovci. Rakúsku nepomohli ku korekcii ani vojenské porážky podunajskej monarchie od toho zjednocovaného Nemecka. Zjednotená stredná Európa prekážala už vtedy. Teraz ma Rakúsko historickú príležitosť istej nápravy toho. Nie bezduchým návratom do histórie.

Ale podporením úsilia krajín vyšehradskej štvorky v ich úsilí v ujasňovaní si toho čo udržuje civilizáciu. Podporiť strednú Európu v jej snahách ako „V4“ znamená podporiť malé štáty v spolupráci aby neboli osudové závislé od veľmoci. Pretože táto závislosť ich demoralizuje. Pokiaľ ide o to čo udržuje civilizáciu, už v širšom okruhu Štúrovcov sa hovorilo, že Západ prispel k európskemu vývoju občianskym princípom, ale že nebude vedieť spojiť tento princíp s kresťanstvom. Že bude svoju vyspelosť chcieť demonštrovať tak, že jeho kultúra je už na kresťanstve nezávislá. A že tu majú úlohu slovanské národy. Ale nazdávam sa, nie ako náhrada strednej Európy, ale ako dôležitá súčasť jej personálneho rozmeru. Celkom reálne je to tak. Združenie V4 prekáža západu, aj preto, že chce kultúru spolu s kresťanstvom. Západ to interpretuje ako zaostávanie a zase stredná Európa ako stratu zmyslu západu pre suprazmysel, ktorým je Boh. Je tu stredná Európa a jej nové inciatívy . Toto otvára legitímnu diskusiu o tom čo udržuje civilizáciu. Západ sa rozpadá tým, že sa vzdal kresťanstva. Redukoval tento posledný význam, alebo supravýznam, ako by povedal psychoterapeut Frankl, za účelovosť iba praktickej povahy. Z problémov sa stratil ich ontologický význam. Teda vzťah toho praktického k univerzálnosti hodnôt. K transcedentnému. Diskusia okolo toho čo udržuje civilizáciu je aj tom či stačí obnoviť transcedentno, alebo uznať personálneho Boha. Kto v strednej Európe podporuje liberálov zdá sa mi, že podporuje to prvé proti tomu druhému. Že je to absurdnosť? Lenže ona je tu prítomná. Pričom ak si vezmeme iba príslovia a porekadla Európy sú si veľmi podobné. To prezrádza , že je tu spoločný základ myslenia ktorým je aj kresťanstvo. Rozdiel je len v tom, že západná časť Európy tento základ opustila.

Dôležitým aktérom európskej civilizácie je Cirkev, kresťanské cirkvi. Cirkvi boli na Slovensku reprezentované v jeho histórii prevažne radovými kňazmi. Tí žili s ľudom. Chceli ho pozdvihnúť a mali rezervovaní postoj k inštitucinalizovanej moci. V tejto tradícií má Cirkev na Slovensku ešte prirodzenú autoritu. V histórii cirkvi na Slovensku neboli súčasťou elít, ktoré bezbreho verili dobovým mocenským štruktúram. Stratili tak zo zreteľa pred politické sféry života radových ľudí. A často aj kontakt s nimi.  Ponechali takto dôležité oblasti ich života bez náležitého duchovného vedenia a tak neskôr ako frustrované oblasti života, prepadli radikálnym revolúciám. Radoví kňazi vždy verili, že pre obnovu človeka je viera dôležitý činiteľ najmä v oblasti pred politickej. Čo bolo výhrou. Hodnotu človeka garantuje Boh tým, že sa za neho obetoval. Radikálne revolúcie neskôr s obľubou nachádzali „ obete“ sveta a v mene nich búrali spoločenský poriadok. Začala sa meniť hodnota človeka. Nie Boh, ale revolúcia povie aká je tvoja hodnota človeče. Aj v totalite, ako dôsledku radikálnej revolúcii, cirkvi ako celok nekolaborovali, iba zopár jednotlivcov sa stotožnilo a prispôsobilo mocenskej organizácii totalitárneho štátu. Napriek desaťročiam ateizácie je v strednej Európe vzťah kresťanstva a kultúry stále živý. V organizácii slovenskej štátnosti sa po roku 1989 deklaruje  duch cyrilometodskej tradície. To znamená, že na počiatku je Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Bohom. Na počiatku je Boh a nie človek. V tejto tradícii to čo udržuje civilizáciu je manželstvo muža a ženy, rodina, modlitba, , desatoro prikázaní, Evanjelium a právo na prácu a spravodlivá mzda. Spôsob užívania súkromného vlastníctva. Ono nie je cieľom iba prostriedkom na rozvoj osobnosti človeka. Jeho duchovného života.
S misiou sv. Cyrila a Metóda je spojené slovo mentalizácia. Mentalizácia znamená prehlbovanie mentálneho významu slov. Toto prehlbovanie významu slov v rozličnej miere pokračuje od čias sv. Cyrila a Metóda. Slová ako človek, život, rodina , sloboda, národ, štát a desiatky ďalších prehlbujú vo vedomí ľudí svoj význam. Tým prehlbujú aj život ľudí. Aj dnes je tu zápas o slová. Zápas o to čo je rodina, manželstvo, výchova, svet a ďalšie slová. Otvára sa diskusia o tom čo udržuje civilizáciu. V strednej Európe stále platí viacej ako na Západe, že na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo Boh. Prvou príčinou je Boh. Ak je prvou príčinou človek začína úpadok. Vyprázdňuje sa podstata človeka. Takto vyprázdnený človek hľadá niečo za čo by schoval toto prázdno Hľadí zakryť ho gestom, ktoré nachádza v modlách. Je napríklad extrémnym ochrancom prírody. Dôsledok je veľké premnoženie zvery, že to vyvoláva až epidémie. Modlou sa mu stáva ľudstvo. Objavuje sa fikcia, ako to upozornil sv. Ján Pavol II. jednotného svetového ( európskeho) národa. Civilizácia upadá ak slová sa stávajú plytké. To je vtedy ak ich posledným určením je iba tento svet, konkrétny bez tej časti skutočnosti, ktorá a dá vyjadriť iba symbolmi. Posledným určením rozvíjajúcich sa slov je Slovo Božie. Civilizáciu udržuje aj veda. Tá skúma to čo je súcno. Veda bez Boha už hľadá ako posledný účel iba tento svet. Chce preň poznatok ako moc, moc nástroj jeho utvárania. Aj mediálna moc môže prispievať k vnútornému vyprázdňovaniu človeka. To je prázdno otvorené pre radikálne revolúcie.

Cirkvi sú vystavené skúške. Či dokážu svoje prispôsobenie mocenským organizáciam vedieť kontrolovať. A či tu nebude bezbrehá dôvera, v mene falošnej konformity, prižmúria oči, keď sa v spoločnosti začne hlásať, že prvá príčina už nie je Boh ale človek, jeho mocenské organizácie. Ako to bolo vo Francúzku. Na Slovensku sa toto už začalo. Ako to rozlíšiť? Kresťanstvo konštatuje prítomnosť kultúry smrti. A tá chce zničiť každého kto nechce istanbulský dohovor, hlása manželstvo ako vzťah muža a ženy. Nechce eutanáziu. Chce mravnosť ako prevenciu korupcie. To je aktuálne na Slovensku. Na Západe je to už tak, najmä vo Francúzku, že prvou príčinou veci je človek, štát, občianstvo. Okolo tejto zmenenej paradigmy z ktorej sa vypustil Boh chce aby sa začali zjednocovať Európske národy. Ale svet má svoje konštanty. Takéto pokusy končia v rozpore s tým ako je konštituovaný človek. Končia zrútením ako skončil experiment totality. Nie len biologický, materiálne, čo je najviac zrozumiteľné, ale aj psychologický a najmä duchovné. To čo je skutočnosť sa dá vyjadriť iba v rešpekte a uznaní toho čo sa nedá exaktne zmerať a predsa je obsahom nášho života. Dá sa vyjadriť iba symbolmi. Porozumenie symbolom rozvíjalo človeka. Aj slová sú symboly. Aj kresťanstvo pracuje so symbolmi. Sú to aj spirituálne potreby. Ich napĺňanie smeruje do večnosti. Po páde totality sa všetky oči pozerali na Západ, chcelo sa aby otvoril svoje brány a neboli sme dosť skúsení. Stredná Európa zabudla sama na seba.

Rozpamätávanie na ňu v novšom období po roku 1989 sme zaznamenali prvým pokusom Poľska aby sa štáty V4 spolupracovali pri vstupe do EU . Poľsko zorganizovalo konferenciu, pred vstupom krajín V4 do EU v Krakove, s názvom Spoločne alebo jednotlivo. Išlo o prvý pokus vytvoriť si rešpektovanú pozíciu a prezentovať svoju stredoeurópsku identitu. Maďarsko a Česko odmietli spoluprácu. V súčasnosti už nepokračujú vo svojej seba abdikácii. Naopak stále viacej si ujasňujú svoje vlastné videnie toho čo udržuje civilizáciu tak, že multikuturalizmus a sa im javí ako istá modifikácia internacionalizmu , ktorý poznáme z  totalitárneho štátu. Ide o to ako zabrániť zmene národov , ktoré majú personálny základ, v dav. Zlo má tendenciu javiť sa ako logika situácie. Národy ako to pomenoval sv. Ján Pavol II. nemajú ísť pod horizont Boha. Teda opustiť vedomie , že ich cena je daná obetou samotného Boha na kríži. A že k Bohu sa dá ísť iba vzťahom k inému človeku. A práve tu zlo hľadá inú logiku. Hľadá nejakú skupinu, triedu, niečo čo by sa mohlo ukázať ľuďom ako „obeť“ . V marxizme to bola robotnícka trieda. V súčasnosti to sú masy imigrantov ktorým najprv rozbili domov, najčastejšie vojnou.

Zrejme metóda cieľ svätí prostriedok. Ale platí aj myšlienka Fergunsona z jeho knihy o kríze konzervativizmu, že iba Európa vie budovať civilizačné inštitúcie. A tie sú podľa neho aj v Európe v kríze. V kríze sú, nazdávam sa preto, že sa ateizovali. Iniciatíva z V4 je aby sa pomohlo budovať potrebné civilizačné inštitúcie v krajinách, ktoré sú zdrojmi pre imigráciu. Napodiv Západu sa nechce. Prebieha zápas o povahu civilizačných inštitúcii, či budú vyjadrením aj kresťanstva, alebo budú podobou civilizácie bez vzťahu ku kresťanskému Bohu. Aj ohavná vražda dvoch mladých ľudí akoby chcela ukázať, že inštitúcie nie sú hodné ideálu, ale akého? Kresťanského, alebo toho antikresťanského, ktorý sa obratne skrýva za tézy „ humanity“ a so snahou na začiatok všetkého postaviť človeka a nie Boha. Neprebieha tu skrytý zápas o povahu týchto inštitúcii, ktoré sa začali revitalizovať krajinách V4, v strednej Európe v duchu revitalizácie tradičných hodnôt, medzi iným aj hodnotou národa? Chápaním človeka ako osoby ? S indíciami ku kresťanstvu? Neprekáža takto sa vynárajúca stredná Európa? Neboli jej štáty už viacej krát napadnuté, spochybnené a nie je to tak teraz so Slovenskom? Mám krajnú nedôveru voči radikálnym revolúciám. Vždy si vyrobili najprv nejakú „obeť“ a v mene nej búrali inštitúcie civilizácie, namiesto diskusie okolo toho čo udržuje civilizáciu.

Aj teraz by mala byť spoločenská diskusia o tom čo udržuje civilizáciu. Zvlášť je toto aktuálne keď malé štáty strednej Európy hľadia posilniť svoju nezávislosť na veľmociach vlastnou spoluprácou. Nie je tragická udalosť na Slovensku , či už zámerne, alebo nie, pokusom zastaviť diskusiu o tom čo udržuje civilizáciu z kresťanskej optiky šokom  ľudí. A nie je takáto diskusia jediným možným riešením celého problému? Pomáha súčasnej vláde k tomu to, že zorganizovala NAKU? Nútil ju k tomu niekto? Volila menšie zlo ? Dá sa zlo uspokojiť tým, že bude menšie? To môže byť súčasťou trpkého poznania súčasnej vlády. Dav tvoria ľudia vyprázdnený, bez podstaty oni čakajú hotovú odpoveď a takto vzniká dav. Slovensko potrebuje k riešeniu tohto problému strednú Európu. Potrebuje vládu, ktorá sa k nej prihlási. Súčasná vláda to urobila. Nie je bez chýb. Ale nie sú to chyby opozície, ktoré jej bránia získať vo voľbách väčšinu? Nelipne opozícia na niečom čo život nepotvrdil? Revolúcia je pre mňa krajne podozrivá.

Malé štáty strednej Európy sa navzájom potrebujú. Aby si navzájom garantovali právo na diskusiu o tom čo udržuje civilizáciu. Aj z tej kresťanskej optiky. A práve taká stredná Európa môže prekážať mocným tohto sveta a chcú ju zlomiť. Nemalo by sa to podariť.

Stanislav Hvozdík