Dokument s názvom „Usmernenia ohľadom rušenia a ďalšieho využitia kostolov“ (La dismissione e il riuso ecclesiale di chiese. Linee guida) obsahuje smernice schválené Pápežskou radou pre kultúru a delegátmi biskupských konferencií Európy, Kanady, Spojených štátov a Austrálie na záver medzinárodnej konferencie v dňoch 29. – 30. novembra na Pápežskej Gregorovej univerzite. Na spomenutú konferenciu s názvom „Boh tu už nebýva? Rušenie bohoslužobných miest a integrované využitie cirkevných kultúrnych pamiatok“ zaslal svoje posolstvo aj Svätý Otec František.

Medzi hlavné témy 14-stranového dokumentu patrí formácia budúcich kňazov v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, inventarizácia a katalogizácia pamiatok, zapojenie miestnej kresťanskej komunity do projektov transformácie a nového určenia opustených kostolov, dialóg s občianskymi inštitúciami.

Pri novom využití sa uprednostňujú kultúrne, spoločenské a charitatívne účely, nie komerčné využitie. Osobitnú pozornosť si zasluhuje posvätný charakter oltára, ktorý sa nestráca ani „odsvätením“ kostola. Relikvie uchovávané v oltároch musia byť umiestnené na iný oltár alebo uložené do špeciálneho relikviára.

V rozhovore pre taliansku agentúru SIR sa predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Gianfranco Ravasi vyjadril k tejto problematike týmito slovami:

„Bohatstvo kostolov malo svojho času svoju vyváženosť v sociokultúrnom kontexte, ktorý predpokladal cirkevnú obec – „civitas christiana“ – alebo mesto, ktoré nebolo pod vplyvom súčasného urbanizmu. Dnes centrum mesta už takmer nie je obývané, ale slúži na aktivity, ktoré sú čisto administratívne. Toto obrovské cirkevné dedičstvo sa preto stáva čoraz problematickejším pre jeho zachovanie a samotnú existenciu; predstavuje však trvalú symbolickú realitu. Viac ako polovica z kostolov v centre Ríma sa nepoužíva, ale nikdy ich nemôžeme premeniť na múzeum alebo niečo iné, pretože sú symbolom pre mesto a celý svet, ktorý ich navštevuje. Ak zanikne posvätnosť niektorého chrámu, nestratí sa však symbolická funkcia duchovného a umeleckého miesta.

Ušľachtilé dedičstvo musí byť preto zachované a chránené tak ako je, aj keď už nie je určené na kult. V prípade „roztratených“ budov bez symbolickej kvality je desakralizácia legitímna. To, čo však nikdy nie je prípustné, je znesvätenie. Preto by nemala veriacich urážať skutočnosť, že sa niektoré z týchto miest určia pre iné ako posvätné využitie, za predpokladu, že to nebude v rozpore s pôvodnou realitou chrámu: múzeá, knižnice, archívy, kultúrne a spoločenské centrá aj pre občiansku komunitu, ale aj s charitatívnym významom. Mám na mysli obedy pre chudobných v Bazilike sv. Eustacha alebo to, keď Komunita sv. Egida usporiadava vianočný obed v Bazilike Santa Maria v Trastevere.”

Kardinál Ravasi objasňuje, že tu nejde o znesvätenie posvätných miest:

„Nejde o znesvätenie. Ide skôr o akési „dočasné pozbavenie posvätnosti“, ktoré ale v konečnom dôsledku má účasť na duchu liturgie, čo je kategória, ktorú je nevyhnutné reflektovať. Ako naznačuje grécky termín, „liturgia“ pochádzajúce zo slov laos (ľud) a ergon (dielo). Nie je to čisto len kult, je to dielo ľudu, zhromaždenia. Biblia to nazýva „stánok stretnutia“, čiže stretnutia s Bohom, ktoré je primárne, ale aj veriacich medzi sebou navzájom – bohoslužba, hlásanie evanjelia a dobročinná láska v činnosti. V liturgii nie je len vertikálny rozmer, ale aj ten horizontálny. Pre istý „odlišný“ účel, ktorý sa ale vzťahuje na komunitu, je súčasťou duše liturgie, je akousi para-liturgiou, pokračovaním liturgie v inej forme. Napokon sv. František potvrdzoval, že je legálne scudziť cirkevný majetok a posvätné predmety na dobročinné účely, a toto tiež pripomenul aj pápež František v posolstve zaslanom na konferenciu.”

Čo sa týka zariadení, ktoré sú súčasťou cirkevného dedičstva, kard. Ravasi objasňuje:

„Ak boli presunuté v prípade vyradenia chrámu (z liturgického používania), musia byť umiestnené v inom kostole alebo uložené v múzeu. Ako povedal pápež vo svojom posolstve, správne vystavenie v múzeu im môže poskytnúť „takmer nový život, aby mohli naďalej plniť cirkevné poslanie”. Iná je záležitosť oltára, ktorý aj po preradení kostola na svetské požívanie nikdy nestráca svoje posvätenie a požehnanie: už Smernice o modifikácii farností a zatvorení či scudzení kostolov, vydané v roku 2013 Kongregáciou pre duchovenstvo uvádzajú, že ak sa (oltár) nemôže preniesť do iného kostola, musí sa zničiť.“

Správnemu riešeniu konkrétnej situácie pomáha aj zapojenie celej kresťanskej komunity a miestneho obyvateľstva, zdôraznil predseda Pápežskej rady pre kultúru:

„Usmernenia vskutku odporúčajú, aby sa do tejto veci zapojilo celé zhromaždenie, celý Boží ľud,  aby sa predišlo tomu, že aj popri rešpektovaní kánonických noriem by sa scudzenie určitého kostola a jeho nové určenie udialo akýmsi „šmahom ruky“ zo strany biskupa alebo farára. Rozhodnutie musí byť čo najviac zdieľané a uskutočnené v dialógu s občianskou spoločnosťou.“

Kardinál Gianfranco Ravasi dodáva, že je dôležité „zapojiť aj profesionálne osoby, ktorých sa to týka – špecialistov v oblasti pamiatok, architektov, sociálnych pracovníkov územia – aby sa zdôraznil aj spoločenský účel tejto transformácie. Uprednostňuje sa kultúrne, spoločenské alebo charitatívne využitie, vylúčiť treba akéhokoľvek komerčné využitie na špekulatívne účely.“