Pamätáte sa na moment, keď ste pochopili, že niet inej cesty len samostatný štát? Aký to bol pocit? Čo všetko vám vtedy vírilo hlavou?

Na ministerstve vnútra som začal  prijatím zákona o štátnom znaku, štátnej vlajke a slovenskej hymne, ktoré sme predtým nemali. Potom sme pokračovali v sporoch o názov štátu. Tam som sa príliš neangažoval, ale po straníckej línii (VPN) sme pripravili program pre Slovensko, s ktorým sme v roku 1990 išli do volieb a zvíťazili. Stal som sa predsedom vlády a bolo jasné, že ak má byť program úspešný, musí dôjsť k demokratizácii celého politického systému vrátane štátneho aparátu, k decentralizácii i k vyrovnaniu postavenia Slovákov a Čechov. Keď sme v roku 1990 mali so zástupcami federálnej a českej vlády prvé rokovania a navrhol som túto koncepciu, zástupcovia federálnej vlády boli šokovaní, českej ju privítali. Nasledovalo rokovanie s prezidentom Václavom Havlom, ktorý si chcel ozrejmiť, čo vlastne chceme. A začali sa rokovania o zmene ústavných zákonov. Mali vyvrcholiť stretnutím troch predsedov vlád, českej, slovenskej a federálnej ešte pred prijatím kompetenčného zákona. S českou vládou sme boli pripravení vystupovať spoločne. Tesne pred začiatkom rokovaní prišiel za mnou František Mikloško, vtedajší predseda Slovenskej národnej rady  a oznámil mi, že VPN mi zakazuje ďalej vystupovať s takýmto programom a mám prijať všetko, čo navrhne federálna vláda. Tak som mu oznámil, že je to zrada, na tom sa podieľať nebudem a v takom prípade odmietam viesť slovenskú delegáciu.

A kto ju viedol? Mikloško?

Áno. Počúval som, ako rokovania prebiehajú a po ich skončení som Mikloškovi povedal, že je to zrada. Predsedovi českej vlády Petrovi Pithartovi som povedal, že to je koniec federácie i demokratizácie. To sa stalo ešte pred prijatím federálnych zákonov a bolo jasné, že ak došlo k dohode medzi federálnym centrom, VPN a KDH poza chrbát slovenského predsedu vlády, že to bude mať rovnaké pokračovanie aj vnútri VPN. A onedlho všetkých ľudí v slovenskej vláde, federálnom zhromaždení a SNR, ktorí boli národne, demokraticky a sociálne orientovaní a neboli za radikálne reformy, ale za postupné kroky, všetkých z VPN vyhodili. A tí, čo vytvorili personálnu úniu s Václavom Havlom, pod vedením Fedora Gála, odišli do Prahy za vidinou lepšieho koláča. Už v  roku 1990 bolo jasné a rozhodnuté, že Česko-Slovensko končí. Zrada bola dovŕšená, pričom sa nerátalo s nijakým odporom.

No prerátali sa.

Lebo natrafili na jedného nepohodlného. No a potom začali rokovania o otázkach česko-slovenských vzťahov už len pod vedením Václava Havla so zástupcami jednotlivých politických strán. Vychádzal z toho, že federácia v podstate skončila. My sme boli len v úlohe pozorovateľov a čakali sme až do roku 1992. Potom prišli ponuky vo forme chleba a biča. Trikrát prišla ponuka, aby som sa  vrátil sa do funkcie  predsedu vlády. Keď ako tretí prišiel Jiří Dienstbier, tak sme mu oznámili, že pre nás je podmienka právnej subjektivity neprekročiteľná. Keď nás nenachytali na cukor, prišiel bič. Už dávnejšie bola zriadená jednotka boja s nacionalistickým extrémizmom pri Federálnej bezpečnostnej službe, ktorá mala za úlohu diskreditovať osoby aj všetko, čo sme robili. Išli cez novinárov, médiá a do značnej miery cez denník KDH, kam nosili hotové materiály na zverejnenie.  Dokonca večer pred voľbami v roku 1992 pustili film o mojej minulosti, ktorý bol vyrobený práve týmito zložkami. Tie lži vyrobené na kompromitáciu napokon zľudoveli.

A platí, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Čo ste voči tomu podnikli?

Nič, jednoducho sme dali prednosť pozitívnym riešeniam pre štát a nie boju o vlastnú povesť. Síce dôkazy máme, ale dnes ich už nikto nechce počuť.

V roku 1992 sa značne vyhrotili vzťahy medzi Slovenskom a Českom. Reálnou politickou silou, ktorá sa zastávala slovenských záujmov, bolo HZDS pod vašim vedením. Lenže verejná mienka na Slovensku pod vplyvom médií a opozičných politikov nebola vám a HZDS naklonená. Ako to ovplyvňovalo váš entuziazmus pracovať pre národ?

Potom, ako sme boli likvidovaní v štruktúre VPN, prišlo rozhodnutie  urobiť spoločenské hnutie roztrúsených  národnodemokratických prvkov, hľadať nejaký zjednocovací moment a začať niečo robiť. Spočiatku nás podceňovali a vysmievali sa nám, neskôr nás v Prahe začali brať vážne. Tým sa začali voči HZDS útoky cez médiá. Vytvárali voči nám atmosféru nenávisti, takže do volieb v roku 1992 sme išli za veľmi sťažených podmienok. Nemali sme inú možnosť, len ísť na priamy kontakt s ľuďmi. Vedeli sme, že budeme vo voľbách úspešní, ale vedeli to aj bezpečnostné zložky štátu. Preto vytvorili bezpečnostné československé päťky. Dokonca padlo rozhodnutie, že ma zatvoria. Pozvali ma do federálneho zhromaždenia, ale ten, kto vydal na mňa zatykač, a išlo to cez prokuratúru, urobil chybu – nenapísal skutok. Takže predsedníctvo federálneho zhromaždenia oznámilo, že ma dovtedy nevydá, kým nebude odstránená závada. A tá do volieb odstránená nebola.  Tesne pred voľbami sa vyhrotili provokácie zo strany federálnych orgánov, lebo bojovali aj o seba. Na volebných zhromaždeniach vyvolávali nepokoje. Heslá a propaganda politických strán aj médií,  ktoré boli proti vzniku slovenského štátu, boli postavená na zastrašovaní. Že bude vojna ako v Juhoslávii, nikto vás neuzná, na nič nie ste pripravení, donesiete ľudí do nešťastia, slovenská koruna sa bude meniť 30:1 za korunu českú, zničíte hospodárstvo, zničíte ľudí, to sa nesmie stať.

Stali ste sa lídrom procesu samourčovacieho práva Slovákov na vlastný štát. Ako to všetko na vás vplývalo? Mali ste chuť bojovať za to?

Ja sa vás opýtam opačne, dalo sa nebojovať? Veď mi išlo o princíp. Napokon  veci zašli už tak ďaleko, že mi muselo ísť už aj o seba. Ja som už nemal inú cestu. Kde by som bol skončil?

Neboli by ste prvý ani posledný, ktorý by zradil sám seba.

Nemohol som. Ale bola tam jedna vec, ktorá mi pomáhala. Napriek tomu, že tri roky  rokovali o česko-slovenských vzťahoch, o reformách,  sociálnej politike, nedokázali povedať, či máme byť spolu a prečo. Vraj nech o tom rozhodnú tí, čo prídu po nás.  Ale federáciu už mali rozloženú. Federálne štruktúry boli v rozpade. Nevedeli, ako má vyzerať hospodárska reforma na Slovensku, lebo kým v Čechách nezamestnanosť nepoznali, my sme mali 18-20 percent  ľudí bez práce, v niektorých okresoch až 38. Nastali obrovské poruchy v poľnohospodárstve, program reforiem by bol viedol k zániku viacerých podnikov. Mali sme zastavenú energetiku, Gabčíkovo, atómku, Žiar nad Hronom. Košice mali ísť so svojou kapacitou pod výrobné množstvá,  lebo mali ochrániť Ostravu. Čiže hospodárstvo sa zosypalo a nikto nemal záujem Slovensko dotovať. So všetkým sme si museli poradiť sami a  v záujme národného, politického, ale aj ekonomického a sociálneho života urobiť tie zmeny. A urobiť ich čo najrýchlejšie, inak by sme zaplatili priveľkú cenu. Tú zodpovednosť sme prevzali  a myslím, že sme to aj zvládli.

Kto vám v tom období výrazne pomáhal?

Môžem povedať, že najbližší pomocníci boli členovia mojej druhej vlády, tí, ktorí sa podujali tieto zmeny urobiť. A nikto ich nedoceňuje, nikto sa im nepoďakoval a podobne to bolo  v parlamente, aj keď ten neskôr zlyhal. Keď niekomu poviem, že zasadnutie vlády trvalo nepretržite 28 hodín, tak mi neuverí. Robili sa mnohé veci, lebo federácia zanikala. Bolo treba budovať nový model slovensko-českých vzťahov, bolo treba začať zakladať Slovenskú republiku.  Na čom?  O čo ju oprieme?  Tie procesy bežali súčasne, bolo treba reagovať na medzinárodné vzťahy, do ktorých Slovensko vstupovalo, či chcelo či nie. Takže boli to horúce vzťahy a my sme mali na Slovensku šiestich legislatívcov, s ktorými sme mohli robiť celú prestavbu právneho poriadku. To obdobie bolo tvrdé aj tým, že pokiaľ neboli vytvorené štátne  inštitúcie, tak  podľa zákona ich kompetencie prechádzali  na úrad vlády a na mňa. Takže som bol predseda niekoľkých úradov, nielen úradu vlády.

A nepomýšľali ste v tejto situácii prijať pomoc zo zahraničia?

Nikdy sme nechceli nikoho zo zahraničia, lebo akýkoľvek zahraničný vplyv do vnútorných vecí by znamenal len komplikácie. Pravdou je, že v roku 1992 sme boli s podpredsedom federálnej vlády Antonínom Baudyšom a predsedom českej vlády Václavom Klausom vo Veľkej Británii, ktorá bola vtedy predsedajúcou krajinou EÚ. Prijali nás predseda EÚ a britskej vlády aj kráľovna Alžbeta a oznámili nám, že vzhľadom na  situáciu v Európe (kde sa bojovalo), ak dokážeme urobiť proces zániku federácie mierovou cestou,  automaticky sa Česko a Slovensko budú považovať za nástupnícke štáty  Česko-Slovenska a k obidvom štátom sa budú všetci správať rovnako.

To bolo povzbudzujúce.

Ale bola to podmienka. S Václavom Klausom sme sa iba pozreli na seba, usmiali sme sa, reku, čo si títo ľudia myslia, my to predsa nedopustíme. My sme už boli dohodnutí, že to bude pokojné, ale musím povedať, že niektoré zložky si pokoj neželali. Našťastie sme o všetkom vedeli a všetko eliminovali. To bola tá skrytá robota, o ktorej ešte len príde čas hovoriť. Mnoho ľudí pracovalo na tom, aby bol proces pokojný. Hrozba bola aj v jednostranných krokoch. Chceli ich ľudia na Slovensku, aj okolo mňa, ale  jednostranné kroky sa plánovali aj na českej strane. Dokonca sa podrobne rozpracovávali v tajných materiáloch, z ktorých sa mi našťastie niečo dostalo do rúk od tých, ktorí nám pomáhali. Preto tie reakcie na slovenskej strane boli mimoriadne rýchle. Ale aj mimoriadne zodpovedné.

Ktoré okamihy z obdobia do januára 1993 boli nezabudnuteľné?

Boli to tie veľmi ťažké, ale masové stretnutia s ľuďmi. Kde sme sa rozprávali z očí do očí. Tam sa nedalo uhýbať, tam sa nedal voliť falošný tón. Ľudia ma buď prijímali, alebo neprijímali. Ak som chcel niečo dosiahnuť, nemal som veľa priestoru v médiách. Novinári sa nesprávali ako informujúci, ale bojujúci za záujmy. Dokonca až do roku 1998 pracovali istým konšpiratívnym spôsobom. Nás obviňovali z nedemokracie, hoci jestvovala absolútna sloboda slova. Ale len čo prišli k moci, porušili všetky princípy právnych, politických a medzinárodných noriem. Nuž  a 28. poschodie STV bol vrchol antidemokratizmu a neslobody tlače a všetci „demokrati“ na Slovensku boli ticho.

Spomínate predvolebné stretnutia v roku 1992?

Áno. Dnes už môžem povedať, že boli pripravené rôzne provokácie, ale slovenská polícia nesmela na týchto zhromaždeniach zasahovať. Tak si policajti brali dovolenky a oblečení v civile zabezpečovali poriadkovú službu. A vždy ma vo svojich osobných autách vyprevádzali z okresu do okresu. V ďalšom okrese ma preberali ich kolegovia. Takže som cítil podporu aj ako bývalý minister, aj ako predseda vlády. Silová zložka aj za cenu risku, že keď im na to prídu ich vyhodia, si robila svoju prácu.  Ba aj náčelníci tíško zatvárali oči a niekde ma aj doprevádzali, starali sa mi o bezpečnosť. Lebo som bol absolútne zraniteľný. Nebyť tejto podpory neviem, ako  kampaň prejdem.

S  kým zo slovenských politikov sa vám dobre spolupracovalo?

S členmi vlády, ktorá padla v  roku 1994.  Bola fantastická a mám hlbokú úctu ku všetkým, ktorí v tej vláde robili, pretože ich výkony boli nad hranicou ľudských možností. Na pokraji zrútenia. Veľakrát sme vo vláde robili návrhy zákonov, menili predpisy, prijímali stanoviská, pretože my sme stavali tam, kde nič nebolo. Nejestvovali štátne inštitúcie.

Bolo jednoduché v roku 1992 postaviť vládu, ktorá by obhajovala národné záujmy?

V roku 1992 malo HZDS takmer polovicu poslancov v parlamente, do ústavnej väčšiny nám stačila SNS. Ale v 92. sme prijali model, že nebudeme otvárať koaličnú vládu, aby sme si udržali aj esdeeľku aj esenesku  na dostupných pozíciách pre tie zmeny, ktoré mali prísť. Išlo o predpokladané zmeny v ústave  z roku 1968, čo bola SDĽ ochotná podporiť. Ale už nie ústavu samostatného štátu.  Čiže nemohol som ani SNS pustiť preč, lebo na  takú manifestačnú väčšinu sme esdeeľku potrebovali. Oni sa dnes hlásia, že boli za zvrchovanosť,  za ústavu, ale nehovoria, že ten záverečný krok – hlasovanie za zánik federácie – odmietli, dokonca ma za to chceli kriminalizovať. SDľ aj KDH. Líder SDĽ Peter Weiss sa mi vo federálnom zhromaždení, keď sa hlasovalo o zániku federácie,  vyhrážal väzením a Ivan Šimko z KDH vybehol a hromžil: za toto vás budeme vešať. Odvtedy uplynulo 25 rokov a už začínajú.

Mohlo Slovensko ostať mimo európskych a transatlantických štruktúr?

Núkali sa dve cesty. Jedna bola vstup do EÚ a druhá, ktorú nám navrhovali Švajčiari a Nóri.  Oni vytvorili spoločnú organizáciu mimo EÚ a boli s nami vážne rokovania, aby sme sa vydali touto cestou. Švajčiari dokonca sľubovali, že nám niektoré banky aj úverovo pomôžu, ale my sme celé ekonomické zázemie mali v EÚ. Lebo ak do roku 1989 išlo až 82 percent tovarov na Východ, tak po zmene režimu sme museli celý trh presmerovať na Západ. Museli sme ísť tam, kde boli naše hospodárske záujmy. Bolo to obdobie  poznamenané vznikom štátu a zánikom RVHP. Zanikli prevoditeľné ruble, neboli peniaze na platenie. Vo všetkých okolitých štátoch bola hyperinflácia. My sme ju nemali. Mali sme infláciu, ale takú, ktorú sme dokázali udržať pod kontrolou. Keď sme boli prijímaní do medzinárodných finančných organizácií tak šéf MMF povedal – čo Slovensko robí je zázrak. Samozrejme, že to nikto z médií nepočúval ani nepublikoval. V roku 1998 bol na Slovensku taliansky premiér Romano Prodi a povedal, že on bol predsedom komisie, ktorá vyhodnocovala, aké sú možnosti Slovenska na prežitie. Táto komisia v roku 1996 konštatovala, že Slovensko nebude. Nemá väčšiu šancu na prežitie ako tri roky. A o dva roky prišiel na štátnu návštevu a verejne povedal, mýlil som sa, čo ste dosiahli je zázrak. Dnes je snaha vymazať toto obdobie z dejín, akoby  nebolo.

Robia to tí, čo tento štát nechceli a usilujú sa o to,  aby politická reprezentácia, ktorá sa zaslúžila o vznik štátu odišla do zabudnutia.

Bohužiaľ máte pravdu. A robia to tak, že buď o tom nehovoria alebo keď, tak len negatívne a len cez kriminalizáciu osôb. Zrušenie amnestií nebol prvý pokus. Pokiaľ  sa pamätám je to moje  šieste trestné stíhanie za ten čas, čo som mimo politiky.

HZDS malo vysokú podporu obyvateľstva. Bolo nevyhnutné, aby odišlo zo scény?

HZDS vykonalo zásadné zmeny a uplatňovalo svoj vplyv na Slovensku takmer 20 rokov, ale bolo terčom obrovského boja zo zahraničia. Na voľby v roku 1998 mali opozičné strany viac čiernych peňazí ako my verejných. Čiže HZDS bojovalo nielen o slovenské záujmy a slovenskú cestu, ale aj  o samotné prežitie.

Vy ste na konferencii venovanej 25. výročiu vzniku druhej Slovenskej republiky hovorili o absencii národne orientovanej konzervatívnej strany na súčasnej politickej scéne. Takáto strana chýba na Slovensku od zániku HZDS a neobjavil sa nijaký politik, ktorý by dokázal vzdorovať súčasnej protinárodnej hydre. Nemáte chuť urobiť s tým niečo?

Treba povedať, že nie na Slovensku, ale v Amerike prišiel politik, ktorý povedal Amerika na prvom mieste. Aj na Slovensku musí niekto prísť, kto povie, Slovensko na prvom mieste. Tu sa to všetko zvrháva na boj skupín, nie na boj strán. Nie boj občanov. Na boj o moc a vplyv v štáte, no nie cez pozitívne riešenia. Ale kto na koho viacej nakydá. Chýba tomu vnútorný demokratizmus. To nie sú strany, to sú skupiny s totalitným myslením a nie s demokratickými štruktúrami. Takže ako títo chcú ovplyvňovať vývoj Slovenska? Situácia si vyžaduje riešenie. Na vybudovanie jednej silnej strany treba väčší čas. Aktuálny  čas do volieb nestačí. Ale je čas na to, aby sa všetky hnutia, ktoré sú dnes rozbité, spojili do jedného subjektu s cieľom urobiť voľby, štruktúru parlamentu, funkčnú vládu,  prijať potrebné zmeny v zákonoch, ktoré by obnovili proces demokratizácie štátu. A aby zabránili chaosu a niektorým zlým  veciam v hospodárstve s dopadom na Slovensko. Tie sú dnes čitateľné. Viacej sa skrývame za EÚ ako za samostatnú politiku. Treba začať reálnu obnovu procesov, ktoré boli nastavené pred dvadsiatimi rokmi, vyčerpávajú sa, treba dať nové impulzy. To všetko je možné a nevyhnutné. Preto som sa zaviazal, ak bude potrebné vytvárať znovu nejaké hnutie, budem v tomto procese pomáhať, mám aj osobný motív a keď bude treba a dohodneme sa, HZDS obnovíme.

Čo by ste odkázali občanom Slovenska do roku 2018?

Občanom Slovenska chcem povedať, či chceme alebo nie, najvýznamnejší deň v histórii Slovákov za 1600 rokov je vznik tohto štátu. Slobodného, demokratického, všeobecne uznaného, uznaného v národnom živote za rovnoprávny v celom svete. Otvoril dvere príležitostiam. Spomínajme na tých ľudí, ktorí stáli pri jeho zrode. Boli to hrdinovia zápasu svojej doby za samostatné Slovensko. Mohli mať kopu ľudských nedostatkov, ale tvorili dejiny tohto národa. Preto spomínajme na nich, nech nie je nikto zabudnutý a nech sa na nič nezabúda. To sme povinní sami voči sebe. Slováci voči Slovákom.

Eva Zelenayová