Senna sa narodil 21. marca 1960 a odmalička ho zaujímal motoristický šport. V roku 1964 mu otec skonštruoval prvú motokáru. V roku 1977 sa stal juhoamerickým majstrom v motokárach. Pred sezónou 1981 sa presťahoval do Anglicka, kde získal niekoľko titulov v juniorských formulových sériách.

V roku 1983 prebehlo niekoľko testov s tímami F1 McLaren a Williams. Dvadsaťtriročný Senna síce zaujal, no z kapacitných i marketingových dôvodov preňho ešte nebolo v stajniach prvého sledu miesto. Na rok 1984 nakoniec získal kokpit v pomerne novom Tolemane.

V premiére na domácej Veľkej cene Brazílie musel odstúpiť už v 8. kole pre poruchu turba. V ďalších dvoch pretekoch v Brazílii a Belgicku však bral po bode a s novými šasi vybojoval aj prvé pódium. Bolo to v skrátenej daždivej VC Monaka, keď skončil druhý za Alainom Prostom na McLarene a predstihol jeho tímového kolegu Nikiho Laudu, ktorý v tom ročníku získal svoj posledný tretí titul.

V ďalšej sezóne “presedlal” do Lotusu. Monopost 97T poháňaný motorom Renault bol jedným z najlepších modelov tejto stajne a Senna jeho kvality dokázal patrične zúročiť. Prvé preteky na domácej trati v Brazílii síce nedokončil pre problémy s elektronikou, ale na druhej VC sezóny, ktorá sa išla v portugalskom Estorile, presvedčivo zvíťazil. Bola to ďalšia daždivá veľká cena a Senna absolútne deklasoval konkurenciu, keď druhý Talian Michele Alboreto na Ferrari zaostal o viac ako minútu a zvyšok poľa strácal jedno alebo viac kôl.

V roku 1986 vyhral svoje prvé preteky za sucha (VC Španielska). Sezóna 1987 mala byť pre Lotus posun vpred, keďže vymenil dodávateľa motorov, ktorým sa stala Honda. Aj keď Senna dosiahol v celkovom hodnotení nové maximum (3. miesto), Williams, s ktorým získal v tom roku titul Nelson Piquet, mal jasnú prevahu. V septembri oznámili Sennov koniec v Lotuse, kde mu vypršala zmluva. Prestúpil do McLarenu, ktorý mal v tom čase tri tituly z predošlých štyroch rokov.

V McLarene bol jeho tímový kolega Francúz prezývaný “profesor”, v tom čase dvojnásobný majster sveta Alain Prost. Vzťah medzi týmito dvoma jazdcami nebol idylický, sprevádzali ho dramatické incidenty pri pretekoch aj mimo nich. Počas roku 1988 vyhrala táto dvojica úctyhodných 15 zo 16 pretekov (8:7 v prospech Sennu) seriálu MS a Sennovi sa prvýkrát v kariére podarilo vyhrať celý šampionát.

“Trenice” medzi oboma jazdcami pokračovali aj v ďalšom ročníku. Senna vyhral úvodné tri preteky, no neskôr prišli poruchy i kolízie s Prostom a vyrovnaný boj vyvrcholil počas predposlednej VC v japonskej Suzuke, kde majstrovský titul získal Prost. V záverečnej šikane sa Senna pokúsil o predbehnutie, počas ktorého sa zrazil s Prostom. Ten však nelogicky zatočil k Sennovi smerom von z trate. Brazílčanovi sa podarilo prísť do depa, kde si nechal svoje vozidlo opraviť a opäť sa zaradil do pretekov, dokonca ich vyhral, neskôr ho však diskvalifikovali pre nedovolené skrátenie zákruty. Titul získal Prost.

Boj medzi dvoma rivalmi však neustal ani v nasledujúcom roku 1990. Tímovým kolegom Sennu bol Rakúšan Gerhard Berger, s ktorým mal podstatne lepší vzťah. Šampionát nakoniec vyhral Senna pred Prostom na Ferrari a opäť sa rozhodlo v Japonsku. Ak by ani jeden z dvojice nebodoval, šampiónom by bol Senna. Ten zaistil tento scenár v prvej zákrute a vyradil oboch. Neskôr sa nechal počuť, že manéver urobil naschvál ako odplatu za VC Japonska 1989. Po tomto incidente tiež prišlo k jeho pamätnému výroku v rozhovore s Jackiem Stewartom.

“Byť pretekárom znamená, že súťažíte s ďalšími ľuďmi. Ak nevyužijete medzeru, ktorá sa vám naskytne, už nie ste pretekár,” povedal Senna.

V roku 1991 bol Sennovým tímovým kolegom opäť Berger. Prost zostal vo Ferrari, no najväčším konkurentom v boji o titul pre Sennu bol Brit Nigel Mansell na Williamse. Senna napokon získal svoj tretí a posledný titul v F1. Už vtedy však hovoril o poklese výkonu nového dvanásťvalcového motora.

Sezóna 1992 neprebiehala podľa jeho predstáv, keď skončil v šampionáte až na štvrtom mieste, čo bol najhorší výsledok od roku 1986 a najhorší v McLarene. Konkurencia prišla s prelomovým systémom aktívneho zavesenia kolies a Mansell absolútne opanoval úvod sezóny. Znechutenie a sklamanie z neschopnosti McLarenu súperiť s Williamsom sa tiež prejavilo na nerozhodnosti pri uzatváraní kontraktu na rok 1993. Počas predsezónnych testov prišiel Senna k záveru, že novému motoru Ford bude chýbať potrebný výkon. Odmietol preto podpísať zmluvu na celú sezónu, súhlasil však, že bude jazdiť postupne preteky za pretekmi za plat milión dolárov. Tomu však predchádzala snaha dostať sa za akýchkoľvek okolností do Willimasu. Úradujúci majstri angažovali Prosta a ten mal právo veta vo výbere druhého jazdca. Sennu podľa očakávania odmietol. Sezóna nedopadla pre McLaren tak tragicky, ako to na začiatku vyzeralo. Aj prestížna VC Monaka sa nakoniec stala jeho korisťou a stanovil tam rekordné šieste víťazstvo. Napriek všetkému využil otvorené dvere vo Williamse, keďže Prost ukončil kariéru. V Austrálii 1993 dosiahol Senna posledné víťazstvo (41) v kariére i s McLarenom.

So zmenou pravidiel nebol Williams tak konkurencieschopný ako v predošlých rokoch. Senna síce získal pole position na úvodných dvoch podujatiach, na jeho úkor ich však vyhral neskorší majster sveta Michael Schumacher na Benettone.

Na pole position bol aj 1. mája 1994 v Imole na VC San Marína. Už vtedy poznačila víkend smrteľná nehoda Rakúšana Roland Ratzenbergera na Simteku. Vylepšený FW16 mal mať vyladené riadenie a Senna išiel po štarte do vedenia. V 7. kole vyšiel jeho voz z trate v zákrute Tamburello v rýchlosti cez 300 km/h. Po náraze boli preteky prerušené a nakoniec bol nutný letecký presun do bolonskej nemocnice. Podľa talianskych úradov zomrel Senna v čase nárazu na okruhu Imola, keď prestal pracovať jeho mozog. Dôvod havárie nebol dlho jasný, najvyšší taliansky súd zaň označil 13. apríla 2007 poruchu stĺpika riadenia. Sennov volant sa de facto odpojil od predných kolies a vo vysokorýchlostnej ľavotočivej zákrute tak pokračoval rovno. Porucha spôsobila neovládateľnosť, no nie samotnú smrť. Sennu zasiahol do prilby bezprostredne po náraze úlomok zo zavesenia pravého kolesa. Brazílčan zomrel vo veku 34 rokov. Napriek tvrdohlavosti a ambicióznosti, ktorá miestami hraničila až s aroganciou, kládol dôraz práve na bezpečnosť vo svojom športe. Počas tragického víkendu na Imole znášal ťažko Ratzenbergerovu haváriu a krajana Rubensa Barrichella, ktorý havaroval v piatkovom tréningu, navštívil hneď po nehode v lekárskom centre.

V dôsledku tragického víkendu prišlo v športe mnoho bezpečnostných vylepšení v krátkodobom i dlhodobom horizonte. Nový prezident FIA Max Mosley pristúpil k niekoľkým malým zmenám vrátane zavedenia rýchlostného limitu v pit lane. Dlhodobými vylepšeniami boli napríklad bezpečnejšie bariéry, zrekonštruovanie tratí vrátane Imoly, väčšie prahy pozdĺž monokokov a znižovanie výkonu.