V roku 1989 sa “krátke 20. storočie” skončilo “koncom dejín” – víťazstvom západného kapitalistického sveta nad sovietskym socialistickým projektom. V tom čase na svete nezostala jediná krajina alebo spoločenstvo, ktoré by ponúkalo realistickú alternatívu k pohľadu na usporiadanie hospodárstva, spoločnosti a politického systému pod vedením USA.

Sovietsky blok sa sám rozpadol. Jeho veľká časť sa rýchlo integrovala do NATO a Európskej únie. Ostatní hlavní svetoví aktéri sa začali organicky integrovať do svetového systému orientovaného na Západ dávno pred koncom studenej vojny. Čína si zachovala vysokú úroveň suverenity, pokiaľ ide o jej vnútorné usporiadanie, ale rýchlo prešla na kapitalistickú ekonomiku a aktívne obchodovala s USA, EÚ a zvyškom sveta.

Peking sa medzitým vyhýbal propagácii socialistického projektu v zahraničí. India sa vyhýbala nároku na vlastné globálne projekty, hoci si dodnes zachovala aj vysokú mieru identity svojho politického systému a zatiaľ sa vyhýbala vstupu do blokov a aliancií. Aj ostatní hlavní aktéri zostali v rámci pravidiel hry na “liberálny svetový poriadok” a vyhýbali sa pokusom o jeho spochybnenie.

Jednotliví rebeli, ako napríklad Irán a Severná Kórea, nepredstavovali veľkú hrozbu, hoci vzbudzovali obavy svojím tvrdohlavým odporom, vytrvalou podporou jadrových programov, úspešným prispôsobovaním sa sankciám a väčšinou sa vylúčil akýkoľvek potenciálny vojenský útok pre jeho vysoké náklady. Na krátke obdobie sa zdalo, že globálnu výzvu by mohol predstavovať radikálny islamizmus. Ani ten však nedokázal otriasť existujúcim poriadkom.

Spočiatku veľkolepé vojenské kampane USA a ich spojencov v Iraku a Afganistane nakoniec prispeli len málo k demokratizácii islamského sveta. Ani to však neprinieslo globálnu zmenu hry. Navyše, boj proti radikálnemu islamizmu dokonca posilnil identitu západného sveta ako strážcu sekulárneho a racionálneho, na rozdiel od náboženského a fundamentalistického.

Rusko si na prvý pohľad našlo svoju medzeru v novom svetovom poriadku. Krajina sa stala periférnou ekonomikou špecializovanou na dodávky surovín. Jeho trh ochotne využívali globálne západné spoločnosti. Jej veľká buržoázia sa stala súčasťou globálnej elity a stala sa “globálnymi Rusmi”. Jej priemysel buď degradoval, alebo sa začlenil do globálnych reťazcov. Ľudský kapitál sa postupne zmenšoval. Celkovo bolo Rusko západnými partnermi vnímané ako chradnúca, ale pomerne predvídateľná mocnosť. Jeho občasné výbuchy rozhorčenia nad bombardovaním Juhoslávie, vojnou v Iraku alebo revolúciami v postsovietskom priestore boli akosi zahladené a nepovažovali sa za veľký problém.

Bolo možné kritizovať Moskvu za jej “dedičstvo autoritárstva” alebo dodržiavanie ľudských práv, pravidelne ju poučovať – zmiešané s chválou za jej kultúrnu blízkosť k Západu, ale zároveň dať jasne najavo, že k hlbšej integrácii nedôjde. Nesmelé pokusy ruských podnikateľov o kúpu spoločností ako Opel alebo Airbus alebo o získanie aktív v iných oblastiach – inými slovami, o nadviazanie trochu rovnocennejších a vzájomne závislých hospodárskych vzťahov – boli neúspešné. Moskve bolo tiež veľmi jasne povedané, že jej obavy z vojenskej angažovanosti Západu v postsovietskom priestore nemajú legitímny základ a budú ignorované.

Celkovo sa koncom roka 2000 a dokonca aj v roku 2010 dalo hovoriť o pomerne vysokej miere udržateľnosti poriadku, ktorý sa vytvoril po skončení studenej vojny. V roku 2022 sa však konečne ukázalo, že “koniec dejín” sa skončil. Svet sa teraz vrátil k svojmu obvyklému priebehu globálnych otrasov, boja o prežitie, tvrdej konkurencie a súperenia.

Na to, aby sme mohli túto novú fázu adekvátne posúdiť, je dôležité pochopiť význam myšlienky “konca dejín”. Jej stotožnenie so známou koncepciou Francisa Fukuyamu poskytuje len povrchné pochopenie; má oveľa hlbšie normatívne a politicko-filozofické korene. Tie možno nájsť predovšetkým v dvoch modernistických politických teóriách – liberalizme a socializme. Obe sú založené na viere v neobmedzenú moc a normatívnu hodnotu rozumu. Práve myseľ umožňuje človeku ovládnuť sily prírody, ako aj – živelné sily a temné stránky ľudskej povahy a spoločnosti.

V USA liberalizmus a realizmus koexistovali celé desaťročia. Ten prvý plní ideologickú a doktrinálnu úlohu. Tá druhá je akoby za paravánom a kompenzuje ideologické šablóny pragmatizmom a zdravým rozumom. Z toho vyplýva často kritizovaná americká “politika dvojakého metra”.

V ZSSR sa pod betónovými doskami socialistického presvedčenia skrývala aj vlastná verzia realizmu. Nebola reflexívna v takej miere, ako by mohla byť v Amerike, ale bola implicitne rozvinutá medzi akademickou vedou, diplomaciou a spravodajstvom. Existencia tejto vrstvy (jej ikonou sa neskôr stal Jevgenij Primakov) umožnila Rusku pomerne rýchlo získať pragmatickú základňu pre svoju zahraničnú politiku po niekoľkých rokoch idealizmu na konci 80. a začiatku 90. rokov. V roku 2000 sa ruská zahraničná politika konečne dostala na realistické koľaje. Na rozdiel od USA Moskva nemala a ani nechcela mať ideologickú perspektívu, keďže sa takouto posadnutosťou nasýtila počas sovietskeho obdobia. V USA a na Západe ako celku ideologická zložka prežívala a na pozadí víťazstva v studenej vojne sa ďalej presadzovala.

Dualizmus ideológie a pragmatizmu má však svoju vlastnú pascu. Spočíva v tom, že ideológia môže byť nielen zástenou pre pragmatických realistov, ale aj predmetom viery pre množstvo diplomatov, akademikov, novinárov, vojenských predstaviteľov, podnikateľov a ďalších predstaviteľov zahraničnopolitickej elity. Ideológia je schopná byť práve tou sebestačnou hodnotou, ktorá môže spôsobiť, že spoločenské konanie bude skôr hodnotovo racionálne než cieľovo racionálne. Prístup k zahraničnej politike z hľadiska demokratizácie alebo miery zapojenia do globálnej trhovej ekonomiky je príkladom vplyvu ideológie na vnímanie zahraničnej politiky a formulovanie cieľov zahraničnej politiky. Na pokus o demokratizáciu Afganistanu sa možno pozerať skepticky, ale v USA bolo značné množstvo úprimných zástancov tejto myšlienky.

Dogmatizmus zahraničnej politiky USA aj jej realizmus sa ukázali ako rozhodujúce pre krátkosť “konca dejín”. Z tejto zmesi vznikli na jednej strane neudržateľné politiky, ako bolo spomínané afganské dobrodružstvo, a na druhej strane odklony od “kánonu”, ktoré sa prejavovali dvojitými štandardmi a nátlakovým presadzovaním záujmov pod zbožnými heslami. Prvé viedlo k plytvaniu zdrojmi a oslabeniu viery vo všemocnosť hegemóna (afganskému odboju sa podarilo zbaviť nielen “neúčinného ZSSR”, ale aj “účinných USA” so všetkými ich spojencami v zálohe).

Druhým dôvodom bola erózia dôvery a rastúca skepsa zo strany ostatných hlavných aktérov. Prvým bolo Rusko, potom k podobnému pochopeniu začala prichádzať Čína. V Rusku sa to začalo objavovať v súvislosti s expanziou NATO na východ v postsovietskom priestore. V Číne sa tak stalo neskôr, keď vtedajší americký prezident Donald Trump bez mihnutia oka začal útok v podobe obchodnej a sankčnej vojny. Moskva a Peking však reagovali odlišne. Rusko v roku 2014 buchlo päsťou do stola a potom stôl obrátilo. Čína sa začala tvrdo pripravovať na najhorší možný scenár, zatiaľ bez toho, aby otvorene vyzvala USA. Ale aj bez takejto výzvy je vo Washingtone vnímaná ako nebezpečnejší dlhodobý protivník než Rusko.

V roku 2022 sa pozostatky éry “konca dejín” konečne stali minulosťou. Nedošlo však ani k návratu k studenej vojne. Ruská politika sa zaoberá najmä bezpečnostnými záujmami. Neodvíja sa od ideológie, hoci zahŕňa zložky identity “ruského sveta”, ako aj historické motívy odporu voči nacizmu. Rusko neponúka globálnu ideologickú alternatívu porovnateľnú s liberalizmom – ani Čína zatiaľ takéto iniciatívy nevyvíja.

Koniec “konca dejín” je pozoruhodný pre niekoľko ďalších detailov.

Po prvé, veľmoc riskovala, že sa zo dňa na deň vzdá výhod “globálneho sveta”. Historici budú polemizovať o tom, či Moskva očakávala také tvrdé sankcie a odchod stoviek zahraničných spoločností tak rýchlo. Je však jasné, že Rusko sa energicky prispôsobuje novej realite a neponáhľa sa s návratom ku globalizácii orientovanej na USA.

Po druhé, západné krajiny začali s veľmi tvrdou “čistkou” ruských aktív v zahraničí. Ich jurisdikcie zo dňa na deň prestali byť “bezpečnými prístavmi”, kde sa dodržiava “právny štát”. Teraz rozhoduje politika a Rusko je jediným prístavom, do ktorého sa jeho občania môžu vrátiť v relatívnom pokoji. Stereotypy o “stabilite a bezpečnosti” Západu sa rúcajú. Samozrejme, je nepravdepodobné, že by tam začali podobné čistky iných aktív. Pri pohľade na Rusov však zahraniční investori uvažujú, či by sa nemali zabezpečiť proti riziku.

Po tretie, ukázalo sa, že na Západe môžu čeliť nielen zbavovaniu sa majetku, ale aj priamej diskriminácii na základe národnosti. Tisíce Rusov “utekajúcich” pred “krvavým režimom” sa zrazu stretli s odmietnutím a opovrhnutím. Ostatní, ktorí sa snažia dokázať, že sú ešte väčšími “rusofóbmi” ako ich hostiteľskí partneri, predbiehajú vlak protiruskej propagandy. To však nezaručuje, že ich tvrdohlaví dogmatici prijmú.

Konflikt medzi Ruskom a Západom sa bude pravdepodobne ťahať celé desaťročia bez ohľadu na to, ako sa skončí konflikt na Ukrajine. V Európe bude Rusko zohrávať úlohu Severnej Kórey, pričom disponuje oveľa väčšími kapacitami. Je veľkou otázkou, či má Ukrajina silu, vôľu a zdroje na to, aby sa stala európskou Južnou Kóreou. Konflikt medzi Ruskom a Západom povedie k posilneniu úlohy Číny ako alternatívneho finančného centra a zdroja modernizácie. Silnejšia Čína len urýchli svoje súperenie s USA a ich spojencami. “Koniec dejín” sa skončil návratom k ich obvyklému priebehu.

Jedným z nich je rozpad svetového poriadku v dôsledku rozsiahlych konfliktov medzi centrami moci. Zostáva veriť, že nasledujúci cyklus nebude pre ľudstvo posledný, vzhľadom na riziko otvoreného vojenského stretu medzi veľmocami s následnou eskaláciou do plnohodnotného jadrového konfliktu.