„Život je kráčaním v ústrety ženíchovi, je to čas, ktorý je nám darovaný, aby sme rástli v láske“, povedal v homílii Svätý Otec, v zmysle evanjeliového podobenstva o desiatich pannách, ktoré vyšli v ústrety ženíchovi na svadobnú hostinu (Mt 25,1-13).

„Stretnutie s Ježišom, Ženíchom, ktorý «miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu» (Ef 5,25), dáva zmysel a orientáciu životu. … Toto finále osvetľuje všetko, čo mu predchádza. A ako sa siatba posudzuje podľa žatvy, tak sa životná cesta vyhodnocuje podľa dosiahnutého cieľa.“

Svätý Otec ďalej poukázal na trojakú symboliku oleja, ktorý si múdre panny pripravili do zásoby. Najprv pripomenul slová apoštola Pavla: „Nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky“ (2 Kor 4,18). Citoval aj myšlienku Exupéryho, že „to podstatné je očiam neviditeľné“.

„To podstatné v živote je počúvať hlas Ženícha. Ten nás pozýva byť každodenne vnímavými na Pána, ktorý prichádza, a urobiť každú našu činnosť prípravou na svadbu s ním.“ Podobenstvo o pannách naznačuje, že to podstatné nebol ich odev, ani ich lampy, ale olej, ktorý si niesli v nádobkách, vysvetlil pápež František. Ďalej sa v homílii sústredil na tri charakteristiky oleja.

Prvou je, že olej nie je navonok zjavný, zostáva skrytý, ale bez neho niet svetla. „Čo nám to chce povedať? Že pred Pánom nezaváži vonkajší zjav, ale zaváži srdce.“ Treba preto vedieť povedať nie „make-upovej kultúre“, zdôraznil pápež.

Druhým znakom oleja je to, že sa spotrebúva, necháva sa spaľovať, aby vydal svetlo.

„Takto je to aj so životom: šíri svetlo len ak sa stravuje, ak sa vynaloží v službe. Tajomstvo života je žiť pre službu. Služba je vstupenkou, ktorú ukážeme pri vstupe na večnú svadbu. To, čo zo života zostane pred prahom večnosti, nie je to, koľko sme si nadobudli, ale koľko sme darovali“ (porov. Mt 6,19-21, 1 Kor 13,8).

A napokon treťou charakteristikou oleja je to, že si vyžaduje čas na prípravu. Treba si ho v predstihu prichystať a niesť si ho so sebou.

„Láska je zaiste spontánna, ale nie je náhodnou improvizáciou. Práve v chýbajúcej príprave spočívala hlúposť tých panien, ktoré sa na svadbu nedostali. Teraz je čas príprav: v prítomnej chvíli, deň čo deň, treba živiť lásku. Vyprosujme si milosť obnovovať v sebe prvotnú lásku s Pánom (porov. Zjv 2,4), aby sme ju nenechali vyhasnúť.“

Prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši za duše kardinálov a biskupov zosnulých v poslednom roku, ktorú celebroval 3. novembra 2018 pri Oltári katedry v Bazilike sv. Petra za koncelebrácie členov kardinálskeho zboru

Počuli sme v podobenstve v evanjeliu, že panny «vyšli v ústrety ženíchovi» (Mt 25,1), všetkých desať. Pre všetkých je život neustálym pozvaním vychádzať: z lona matky, z domu, v ktorom sme sa narodili, z detstva do mladosti, z mladosti do dospelosti, až po odchod z tohto sveta. Aj pre služobníkov evanjelia je život neustálym vychádzaním: z domu svojej rodiny do toho domu, do ktorého nás posiela Cirkev, z jednej služby do druhej, sme stále na ceste, až po posledný prechod.

Evanjelium pripomína zmysel tohto neustáleho vychádzania, ktorým je život: ísť v ústrety ženíchovi. Hľa, pre toto žijeme: pre tú zvesť, ktorá v evanjeliu zaznieva v noci a ktorú budeme môcť naplno prijať v okamihu smrti: «Hľa, ženích prichádza, choďte mu v ústrety!» (v. 6). Stretnutie s Ježišom, ženíchom, ktorý «miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu» (Ef 5,25), dáva životu zmysel a orientáciu. Nič iné. Je to záver, ktorý osvetľuje to, čo mu predchádza. A tak ako sejbu možno hodnotiť podľa žatvy, aj životná cesta sa utvára podľa svojho cieľa.

Takže život, ak je kráčaním, vychádzaním v ústrety ženíchovi, je aj časom, ktorý nám bol darovaný, aby sme rástli v láske. Život je každodennou prípravou na svadbu, na veľké zásnuby. Pýtajme sa: žijem ako ten, ktorý sa chystá na stretnutie so ženíchom? V službe, pri všetkých stretnutiach a aktivitách, ktoré treba zorganizovať, pri veciach, ktoré treba vykonať, neslobodno zabudnúť na niť, ktorá spája celý obsah: očakávanie ženícha. Centrom nemôže byť nič iné ako srdce, ktoré miluje Pána. Len tak bude viditeľná stránka našej služby podopieraná neviditeľnou dušou.

Takto porozumieme tomu, čo apoštol Pavol hovorí v druhom čítaní: «Nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky» (2 Kor 4,18). Neviažme sa na pozemské dynamiky, pozerajme ďalej. Má pravdu ten slávny výrok: «To podstatné nie je viditeľné očami». Podstatné v živote je počúvať hlas ženícha. Ten nás pozýva, aby sme vnútorným zrakom každý deň hľadeli na Pána, ktorý prichádza, a premieňali všetky naše aktivity na prípravu na svadbu s ním.

Pripomína nám to ten prvok, ktorý je v evanjeliu podstatný pre panny čakajúce na svadbu: nie odev, ani lampy, ale olej, uchovávaný v malých nádobách.

Objavuje sa tu základná charakteristika tohto oleja: nie je nápadný. Ostáva skrytý, nevystavuje sa pozornosti, ale bez neho niet svetla. Čo nám to napovedá? Že pred Pánom sa nepočítajú zovňajšky, ale počíta sa srdce (por. 1 Sam 16,8). To, čo svet hľadá a vystavuje na obdiv – pocty, moc, zovňajšky, sláva – to všetko sa pomíňa, a nič nezostane. Zachovať si odstup od svetských zovňajškov – to je nevyhnutné v príprave na nebo. Treba povedať nie «kultúre líčidiel», ktorá nás učí, aby sme sa starali o zovňajšky.

Naopak, máme očisťovať a chrániť srdce, vnútro človeka: to je vzácne v Božích očiach, nie vonkajšok, ktorý sa pominie.

Po tejto prvej charakteristike oleja – teda, že nie je nápadný, ale je podstatný – je tu aj jeho druhý aspekt: existuje preto, aby sa nechal spotrebovať. Len keď horí, osvetľuje. Taký je život: šíri svetlo, len keď sa spotrebúva, keď sa míňa v službe. Tajomstvo žitia je žiť pre službu. Služba je vstupenka, ktorú treba ukázať pri vstupe na svadbu večnosti. Čo zostane zo života na prahu večnosti nie je to, čo sme zarobili, ale čo sme darovali (por. Mt 6,19-21; 1 Kor 13,8). Zmyslom života je dať odpoveď na ponuku Božej lásky. A táto odpoveď prechádza cez skutočnú lásku, sebadarovanie, službu. Služba niečo stojí, pretože znamená spotrebúvať sa, míňať sa, a tak v našom (kňazskom) pôsobení neposlúži životu ten, kto nežije pre službu. Kto sa príliš usiluje chrániť si svoj život, stratí ho.

Tretia charakteristika oleja v evanjeliu vystupuje do popredia význačným spôsobom: je to príprava. Olej treba nachystať do zásoby a zobrať so sebou (por. verše 4.7). Láska je, zaiste, spontánna, ale sa neimprovizuje. Práve v nedostatku prípravy spočíva nerozumnosť panien, ktoré ostanú vonku. Teraz je čas príprav: v súčasnom okamihu, deň za dňom, treba živiť lásku. Prosme o milosť obnovovať každý deň prvotnú lásku k Pánovi (por. Zjv 2,4), nenechať ju vyhasnúť. Veľkým pokušením je nachádzať si úkryt v živote bez lásky, ktorý je ako prázdna nádoba, ako vyhasnutá lampa. Ak sa neinvestuje do lásky, život vyhasne. Povolaní na svadbu s Bohom sa nemôžu uvelebiť do sedavého života, plochého a horizontálneho, ktorý napreduje bez elánu, hľadajúc len malé uspokojenia a zháňajúc sa po prchavých uznaniach. Nevýrazný, zvykový život, ktorý sa uspokojí len s tým, že si splní povinnosti, avšak bez sebadarovania, nie je hoden Ženícha.

Keď sa modlíme za kardinálov a biskupov, ktorí zomreli počas uplynulého roka, prosme o orodovanie tých, ktorí žili bez snahy o ukazovanie sa, ktorí slúžili zo srdca, ktorí sa pripravovali každý deň na stretnutie s Pánom. Na príklade týchto svedkov, ktorí – vďaka Bohu – existujú, a je ich mnoho, neuspokojme sa s krátkym pohľadom na dnešok; túžme naopak po pohľade, ktorý smeruje ďalej, ktorý hľadí na svadbu, čo nás čaká. Život preniknutý túžbou po Bohu a vytrénovaný k láske bude pripravený na vstup do Ženíchovho príbytku, a to bude navždy.

Preložili: Slovenská redakcia VR, Martin Kramara

Medzi 9 kardinálmi a 154 biskupmi zosnulými v poslednom roku, za ktorých bola obetovaná dnešná pontifikálna svätá omša, je aj Mons. Dominik Kaľata SJ, titulárny biskup semtský, ktorý zomrel 24. augusta v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji vo veku 93 rokov. Pochovaný je v hrobke pod hlavným oltárom Katedrály sv. Jána Krstiteľa v Trnave, po boku rehoľných spolubratov, jezuitských biskupov Pavla Hnilicu a Petra Dubovského.