Košice 23. augusta 2018 (HSP/Foto:TASR-František Iván)

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Ústavný súd v I. polroku 2018 v konaniach o súlade právnych predpisov v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vydal:

• 4 nálezy,
• 2 uznesenia o odmietnutí,
• 6 uznesení o prijatí,
• 16 uznesení o spojení.[1]

[1] Všetky rozhodnutia ústavného súdu, ktoré nadobudli právoplatnosť, sú zverejnené na jeho webovom sídle v sekcii „Vyhľadávanie podaní a rozhodnutí“, v podsekcii „Vyhľadávanie rozhodnutí“, kde sú po zadaní príslušnej spisovej značky dostupné širokej verejnosti.

I. Nálezy ústavného súdu prijaté v konaniach o súlade právnych predpisov v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy:

Plénum ústavného súdu v I. polroku 2018 vyslovilo nesúlad namietaných ustanovení   s ústavou v 3 konaniach (PL. ÚS 11/2016, PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 8/2017) a v 1 prípade (PL. ÚS 51/2015) považovalo namietanú právnu úpravu za súladnú s ústavou.

1. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 11/2016 rozhodol o nesúlade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľom v uvedenom konaní bol Okresný súd Košice II.

Ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, že napadnuté ustanovenie v celku prekračuje prah právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu a v tomto zmysle je porušený princíp legality procesnej férovosti.

K predmetnému rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko sudcovia Ivetta Macejková a Milan Ľalík.

2. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/2017 rozhodol o nesúlade ustanovení § 28a
a § 38ab zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení zákona č. 439/2015 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Navrhovateľom v uvedenom konaní bol Okresný súd Bratislava II.

Ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, že v zmysle namietaných ustanovení veriteľ štátu (oprávnený v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie súdom (ex offo) stráca účinný právny prostriedok na vynútené vymoženie svojej pohľadávky. Napadnutá právna úprava je v rozpore aj s ústavnými princípmi zákazu diskriminácie a proporcionality a zároveň porušuje princíp zákazu retroaktivity právneho predpisu.

K predmetnému rozhodnutiu pripojili odlišné stanovisko sudkyne Ivetta Macejková a Ľudmila Gajdošíková.

3. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2017 rozhodol o nesúlade ustanovenia § 29o ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v časti slovného spojenia „predsedovi kontrolného úradu a podpredsedovi kontrolného úradu“; § 28e zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov; § 84f zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 32 zákona č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.

Navrhovateľom v uvedenom konaní bol generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Ústavný súd v predmetnom konaní konštatoval, že ak zákonodarca zavedie určitý spôsob nastavenia platov, potom nesystémový, neproporcionálny, resp. nedostatočne odôvodnený zásah do tohto nastavenia môže predstavovať porušenie práva na majetok. Ústavný súd nemôže tolerovať porušovanie právnej istoty, ktoré vyplýva z nedostatku vôle prijať systémové alebo aspoň dlhodobejšie či riadne odôvodnené riešenie. Uvedené, samozrejme, neplatí vo vzťahu k poslancom národnej rady, členom vlády a prezidentovi Slovenskej republiky, keďže boli autormi napadnutého zákona, resp. nevyužili dostupné prostriedky proti jeho prijatiu, preto ani nemohli očakávať, že nedôjde k zásahu do ich platov.

K predmetnému rozhodnutiu pripájajú odlišné stanovisko sudcovia Peter Brňák, Milan Ľalík a Lajos Mészáros.

4. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 51/2015 rozhodol, že namietané ustanovenia zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odpadoch“) sú v súlade s ústavou.

Navrhovateľom v uvedenom konaní bola skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, že novelou zákona o odpadoch účinnou od 1. januára 2018 došlo k obsahovej zmene preskúmavanej právnej úpravy a to v rozsahu, ktorý korešponduje s požiadavkami a argumentmi navrhovateľov. Ústavný súd v ustálenej judikatúre zásadne považuje stratu platnosti preskúmavaných právnych  predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to, že v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe uvedeného ústavný súd konanie v časti namietaného nesúladu § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch zastavil.

Vo zvyšnej časti ústavný súd navrhovateľom nevyhovel, pretože navrhovatelia v tejto časti len duplikovali dôvody, ktoré boli už zahrnuté a posúdené v rámci súladu s vnútroštátnym právom a taktiež preto, lebo smernica Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov nie je referenčnou normou v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

II. Uznesenia ústavného súdu o odmietnutí návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy:

1. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PL. ÚS 7/2018 odmietlo návrh na začatie konania o súlade vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Navrhovateľom v uvedenom konaní bol Okresný súd Bratislava V.

Ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov neobsahoval všetky zákonom[1] predpísané náležitosti, keďže nebol podpísaný príslušným predsedom senátu, ktorý zastupuje senát, ale predsedom okresného súdu, ktorý nezastupuje okresný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

2. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/2018 odmietlo návrh na začatie konania o súlade zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, pretože návrh bol podaný zjavne neoprávnenou osobou.

Navrhovateľom v uvedenom konaní bol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“).

Ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, že krajský súd nebol s ohľadom na podstatu ním súdeného sporu oprávnený obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na začatie konania o súlade napadnutého ustanovenia s ústavou. Základným predpokladom na ochranu ústavnosti poskytovanej na návrh všeobecného súdu ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy je zistenie, že podaniu návrhu na začatie konania na ústavnom súde predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť k použitiu napadnutého ustanovenia zákona. Prípadný derogačný nález ústavného súdu vychádzajúci z návrhu krajského súdu by bol spôsobilý spochybniť iba ústavnosť napadnutej právnej úpravy, ale bez účinkov na prejednávanú vec krajského súdu, preto ústavný súd tento návrh odmietol.

[1] Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

III. Uznesenia ústavného súdu o prijatí návrhu na ďalšie konanie vo veci súladu právnych predpisov v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy:

Plénum ústavného súdu predbežne prerokovalo a uznesením prijalo na ďalšie konanie  6 návrhov na posúdenie súladu:

• zákona č. 261/2017 Z. z. o štátnej cene Jozefa Miloslava Hurbana a štátnej cene Alexandra Dubčeka (PL. ÚS 4/2018),

• zákona č. 250/2012 z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení zákona č. 164/2017 Z. z (PL. ÚS 5/2018),

• zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (PL. ÚS 6/2018),

• zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a príloh č. 1 až 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 366/2016 Z. z., ktorým sa ustanovujú zvýšené stupnice platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme (PL. ÚS 8/2018),

• zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (PL. ÚS 9/2018),
• zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve
  a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 428/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
  a dopĺňajú niektoré zákony (PL. ÚS 10/2018).

Uznesenie ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov senátov:

Okrem uvedených rozhodnutí prijalo plénum ústavného súdu v I. polroku 2018 aj 1 uznesenie o zjednotení odchylných právnych názorov senátov.

Plénum ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 prijalo zjednocujúce stanovisko vo veci zjednotenia právnych názorov senátov ústavného súdu týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (rozhodovaním o sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn. 19 I. ÚS 643/2017) dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru II. senátu vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 512/2017, predložil pred rozhodnutím v dotknutej veci plénu ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom súde návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí prijalo toto stanovisko:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

„V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu v pléne je dôležité podotknúť, že sudca nerozhoduje samostatne, „plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov“ (čl. 131, ods. 1 ústavy). Všetci sudcovia pristupujú k rozhodovacej činnosti ústavného súdu tak, aby naplnili obsah sľubu daný ústavou, že budú rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne (čl. 134 ods. 4 ústavy). V prípade, že má sudca iný právny názor, má v zmysle § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu,“ uzatvára predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková.

Redakciu informovali z Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.