Pod urodzeným leskom bratislavskej kaviarne sa skrýva degenerácia mesta

Bratislava 11. novembra 2019 (HSP/Foto:Juraj Pokorný)

Bratislavu – semenisko neoliberálneho intelektualizmu, ktorého plevel úspešne prerastá aj do ďalších miest a regiónov Slovenska, vydávajú slniečkári za hodnotovú modlu, ktorej sa treba pokloniť a bez kritickej reflexie prijať za svoju

Jeho „rurálny zvyšok“, ako posmešne označujú prevažujúci vidiek, pritom netuší, že na túto svoju nadradenosť nemajú právo. Pod urodzeným leskom bratislavskej kaviarne sa totiž skrýva provinčný formát jej uvažovania, odrážajúci hlboký duchovný úpadok. Názorne o tom vypovedá aj desaťročia prebiehajúca degenerácia mestského prostredia v samom srdci metropoly.

Mnohé slovenské krajské, ba dokonca okresné mestá zrealizovali obnovu svojich centrálnych zón už dávno inšpirujúcim, nasledovaniahodným spôsobom. Stačí spomenúť Košice, Prešov, Poprad, Žilinu, Banskú Bystricu, Trenčín či Trnavu. Len v Bratislave, ktorá má ísť celej krajine príkladom, to nejde! Kde je pes zakopaný? Ak vezmeme do úvahy, že niekoľko primátorských funkčných období padlo za obeť neplodnému monológu o „potrebe verejnej diskusie“, ktorý medzičasom prerástol do pohodlného ničnerobenia, máme jednu z príčin pomenovanú.

Pripomeňme, že dlhodobo neupravovaný a neudržiavaný priestor sa nachádza v tesnom dotyku s Námestím SNP, celosvetovo presláveným manifestáciami Nežnej revolúcie (1989) a najnovšie vďaka kontroverzným slniečkárskym zhromaždeniam „Za slušné Slovensko“. Zóna ohraničená ulicami Špitálska, Rajská, Dunajská a Kamenným námestím svojím zanedbaným stavom vyráža domácim, ako aj zahraničným návštevníkom dych.

Ťažko však povedať, či na nich pôsobí horšie cez deň alebo v noci. Kým slnečné svetlo odhalí absolútne všetko – od rozbitého asfaltu, ľudských zvratkov a moču až po čierne stavby či schátralé budovy, tma ich vďaka neexistujúcemu verejnému osvetleniu efektívne zahalí. Pravda, až na zápach. Najskloňovanejšie slovné klišé bratislavskej kaviarne – slušnosť – tak nadobúda v najexponovanejšom verejnom priestranstve Bratislavy, ktorému sa v nočných hodinách policajné hliadky cielene vyhýbajú, čudnú pachuť. A to už nehovoríme o chudobnej neonifikácii, ktorá zažila paradoxne svoje najlepšie roky práve počas „tvrdej totality“.

Botanický paškvil – takto by sa dal nazvať výsledok potemkiády, pod ktorou sa tesne pred komunálnymi voľbami 2018 podpísal predchodca súčasného primátora Matúša Valla Ivo Nesrovnal. Ostrovčeky zelene v objatí asfaltového mora pred OD My Bratislava (Tesco), kombinujúce druhovo nesúrodé a zemepisne nevhodné druhy zelene, pôsobia ako zúfalý výkrik bezradnosti, pokrytectva a nekompetentnosti. Azda jediným plusom tejto zóny sú lavičky, ktoré uvítali nielen prechádzajúci zahraniční turisti, ale i tuzemskí bezdomovci.

Takýchto či podobných „zákutí“ je dnes na Kamennom námestí, kde malo už minimálne 10 rokov stáť nové bratislavské centrum britského developera Lordship, nespočet. Dlhodobo neudržiavané plochy znečistené odpadkami, stavebným odpadom, ľudskými zvratkami či močom a psími výkalmi podávajú svedectvo hanby v centre metropoly, ktorej obyvateľstvo, presnejšie jeho „slušnejšia časť“, sa od ostatného Slovenska spupne dištancuje.

Pomaly historické artefakty z kategórie čierne stavby. Ani magistrát hlavného mesta SR, ani staromestská samospráva nie sú schopní dosiahnuť nápravu vedúcu k ich odstráneniu. Na pozadí „najpopulárnejšej“ z nich žiari niekdajší hotel Kyjev – dnes mimo prevádzky, ktorého nefunkčnosť kamufluje zebrovitá povrchová úprava. Čo mal exprimátor Jozef Moravčík (1998 – 2002) asi tak na mysli, keď svojho času v istom rozhovore pre médiá spomenul pôsobenie mafie medzinárodného formátu v centre Bratislavy?

Negustiózna malá architektúra obklopená starým, tu i tam rozbitým asfaltom vypovedá o kontinuálnej impotencii komunálnej (ne)moci v Bratislave, aká nemá na Slovensku obdoby. Každý pokus skoncovať s nevkusnými stánkami v blízkosti nákupného centra sa v jeho histórii skončil fiaskom a následne ich ešte väčším bujnením.

Obchodný dom fungujúci postupne pod viacerými názvami (Prior – Kmart – Tesco – My Bratislava) absolvuje momentálne niečo ako klinickú smrť. Tomu, že by sa avizovaná obnova jeho interiéru mala ukončiť v dohľadnom horizonte, nasvedčuje zatiaľ máločo. Slušní dodnes nepostrehli, že k nemu priliehajúci exteriér by nevyhovel ani esteticko-funkčným kritériám socialistického realizmu platným za éry vedúcej úlohy KSČ.

Vizuálny nevkus malieb a reklám na bočných fasádach viacerých budov pôsobí ako nešikovný pokus odviesť pozornosť od ich ošarpaného výzoru.

Juraj Pokorný