Pri tom v kategórii železničných ciest obsadila Ukrajina pomerne solídne 34. miesto, ťažiac ešte zo sietí, ktoré boli postavené omnoho skôr, než sa niekomu začalo snívať, že by nejaká formálne nezávislá Ukrajina vôbec mohla vzniknúť. Niet divu, že rôzne západné štruktúry majú výrazný záujem železničnú sieť na Ukrajine sprivatizovať. V rebríčku leteckej dopravy patrí Ukrajine 103. miesto. Celkovo sa Ukrajina v rebríčku konkurencieschopnosti prepadla na 85. miesto, čo je najhorší výsledok za posledných päť rokov.
Na druhej strane Svetové ekonomické fórum zdôrazňuje takú konkurenčnú výhodu strany, akou je vysoký stupeň vzdelanosti na Ukrajine, ktorý je tu ešte z čias ZSSR . Pokiaľ ide o percento inžinierov a vedcov, Ukrajina je na 33. mieste.
Pravda, vďaka skákačom na Majdane, ktorí väčšinou pochádzali z ekonomicky depresívnych regiónov na haličskom západe Ukrajiny, značná časť jej občanov už svoju vlasť opustila. Odchádzali najmä mnohí spomedzi najpracovitejších a najvzdelanejších. Niektorí letecky, iní po cestách, ktoré neboli – až na niektoré medzinárodné magistrály – v slávnom stave ani pred euromajdanom, no po ňom sa premenili na niečo, oproti čomu je tankodrom povrch snov. Môžem osobne dosvedčiť, že mnohé cesty – nie vedľajšie – ale cesty národného významu – napríklad okolo západoukrajinského Ivanofrankovska, sú tiež ako zo sna, ale veľmi strašidelného. Sú tam úseky, pri ktorých treba na prekonanie sto kilometrov aspoň tri hodiny času a je malým zázrakom, ak jamodrom človek prejde bez vážneho poškodenia auta.
Tí občania Ukrajiny, ktorí sa pred troma rokmi „politicky angažovali“ počas „Revolúcie dôstojnosti“, a dnes nie sú ani v masovom hrobe na Donbase, ani v zahraničí, ale ostali doma, teraz môžu na námestiach namiesto hesla „Ukrajina – to je Európa!“ skandovať „Ukrajina – to je Afrika!“ No nech sa nečudujú, ak sa veľvyslanectvá mnohých afrických štátov nad takýmto výrokom pohoršia.
Vladimír Mohorita