Turecký politológ a odborník na Blízky východ Mehmet Perinçek potvrdzuje, že Američania sú značne závislí od svojej poslednej zástupnej armády v Sýrii, túto armádu predstavujú Kurdi z YPG či PKK, ktoré sú základom Sýrskych demokratických síl (SDF). Americká podpora Kurdom však zhoršuje vzájommé turecko-americké vzťahy a Američania sa ocitli v situácii, na ktorú nie sú zvyknutí.

Boli by veľmi radi, keby si Turci a Kurdi sadli za rokovací stôl a dohodli sa na úkor Sýrie, táto americká predstava nie je však veľmi reálna, pretože Erdogan Američanom nedôveruje a Kurdov jednoducho neakceptuje. Američania už nie sú superveľmocou, ktorá môže prikazovať a musia si bolestne hľadať svoje miesto v multipolárnom svete, na čo stále nie je americká diplomacia zvyknutá.

Ďalší americký problém spočíva v tom, že už nedokážu zásobovať Kurdov tak, ako by Kurdi potrebovali. Kurdi majú v Sýrii v poslednej dobe značné straty, nenávisť voči Kurdom zo strany sýrskych Arabov neustále rastie a v Sýrii sa Kurdi stávajú terčmi útokov aj príslušníkov iránskych špeciálnych síl, ktorí na sýrskom území operujú.

Útoky na kurdské sily za tento rok si vyžiadali aj americké životy (Američania pri niekoľkých misiách podporovali Kurdov, na kurdsko-americké konvoje útočili aj samovražední útočníci). Podľa profesora Mehmeta Perinceka nemajú Kurdi dostatok síl a ani zdrojov na to, aby dokázali úspešne kontrolovať celý región Sýrie rozložený východne od Eufratu.

Kurdi momentálne držia v sýrskych väzniciach niekoľko desiatok tisíc Arabov, ktorých označujú za členov Islamského štátu. Podľa Turkov i Rusov sa však vo väzení nachádza aj množstvo nevinných sýrskych Arabov, ktorí sa nestotožňujú s existenciou Kurdského štátu, násilne pertraktovaného zo strany USA.

Kurdi vykazujú kvôli rastúcim stratám známky paniky a príslušníci amerických špeciálnych síl, ktorí v Sýrii operujú (v Sýrii, Afganistane či Iraku už nemôžu byť nasadení príslušníci bežných amerických vojenských jednotiek, úroveň americkej armády sa katastrofálne znížila) napriek všetkým svojím snahám nedokážu vytvoriť z Kurdov bojaschopné vojenské jednotky, na ktoré by sa mohli Američania spoľahnúť.

S podobnými problémami sa však stretávajú v Sýrii aj Rusi, okrem elitných útvarov Asadovej armády (výsadkári, Tigri, Hizballáh, iránski dobrovoľníci, Palestínčania z Liwa al Quds) zvyšok sýrskej armády nespĺňa kritéria, ktoré by mala spĺňať bojaschopná armáda. Navyše v radoch sýrskych vládnych síl bojuje aj obrovské množstvo bývalých protiasadovských bojovníkov, ktorí v posledných dvoch rokoch prešli na stranu vládnych jednotiek, ich bojová úroveň je podľa Rusov veľmi nízka, napriek výcviku, ktorí Sýrčania získali od ruských inštruktorov. Bez ruskej a americkej účasti majú akcie Sýrčanov rovnako ako aj Kurdov veľmi nízku bojovú úroveň.

Profesor Mehmet Perinçek tvrdí, že Američania sú už značne unavení vojnami, ktoré vedú na Blízkom východe neustále od roku 1991. Ich snahy preformátovať Blízky východ nevyšli a Američania uviazli v konflikte, ktorý značne vyčerpáva americké finančné i vojenské zdroje. Američania už nie sú tou krajinou, ktorá by dokázala sama a rýchlo určiť budúcnosť Blízkeho východu.

Diplomaticky Američania nedokázali nič postaviť procesom z Astany, vďaka ktorým sa do popredia v určovaní budúcnosti Blízkeho východu dostal triumvirát Rusko, Turecko a Irán, ktorý spoločne s oficiálnym Damaskom prevzal iniciatívu v konflikte.

Americký projekt Veľkého Kurdistanu je odsúdený na neúspech, veľmi rázne proti tomuto projektu vystupujú najmä Turci, pre ktorých je existencia kurdského štátu neprijateľná. Turci disponujú spoločne s Izraelom najsilnejšou armádou na Blízkom východe a Američania majú značne zviazané ruky, pretože nechcú Turkov stratiť.

Momentálne Turci zvyšujú svoju vojenskú prítomnosť v Sýrii, turecké jednotky sa sústreďujú v regióne Afrinu a ku kurdským pozíciám už presunuli aj proturecké oddiely z Idlibu, čo využil Damask k razantnejším aktivitám v Idlibe.

Americký prezident má vo veci jasno, chce americké jednotky zo Sýrie stiahnuť, pre Trumpa je prvoradé naladiť pozitívne kontakty s Turkami. Protitrumpovská opozícia, ktorá má svoj vplyv aj v Pentagone, však nechce o odchode Američanov ani počuť, pretože sa obáva, že americký odchod privedie nielen ku krachu kurdských ozbrojených síl v Sýrii a možno aj Iraku, ale bude sa nepríjemne podobať na odchod Sovietskej armády z Afganistanu v roku 1989.

Turci sú rozhodnutí prinútiť Kurdov akceptovať turecké predstavy a sú si dobre vedomí amerického nepríjemného postavenia. Podľa niektorých náznakov by mohla turecká ofenzíva voči Kurdom odštartovať už koncom augusta 2019.

Pre Američanov sa črtá nepríjemná situácia, v Idlibe sa aktivizujú Rusi a sýrske vládne jednotky, v oblasti Afrinu sa aktivizujú Turci a kde udrie Irán si Američania takisto dokážu celkom dobre predstaviť. Iránski dobrovoľníci útočia spoločne s Iračanmi na Kurdov v Iraku a rovnako na východe Sýrie majú podľa ruských expertov v útokoch na Kurdov prsty najmä príslušníci iránskych špeciálnych síl.

Ak by Damask úspešne zavŕšil operáciu v Idlibe, tak sa sýrski vojaci presunú k Eufratu a pripoja sa k Turkom, Rusom a Iráncom a začnú oslobodzovať severovýchod Sýrie od Kurdov. Rusom sa podarilo takisto znížiť politické trenie medzi Asadom a Erdoganom, Asad, ako najslabší článok mal pochopiteľne oveľa horšiu pozíciu ako turecký prezident Erdogan.

Pentagon priamo priznal, že bez americkej podpory sa veľmi pravdepodobne kurdský odpor zrúti. Kurdi utrpeli niekoľko porážok v minulých mesiacoch aj v Iraku, kde stratili svoj vplyv na severe Iraku, voči Kurdom negatívne vystupujú aj Iránci, pretože Kurdi s americkou pomocou revoltujú aj v Iráne.

Časť kurdských politických elít spravila veľkú chybu, že sa jednoznačne vyhranila proamericky, pretože momentálne sú členovia týchto elít osamotení a majú značne zmenšený priestor na manévrovanie.

Ak Američania zo Sýrie odídu, bude to znamenať pre Kurdov veľký problém, pretože ostanú osamotení v značne protikurdsky naladenom mori arabského obyvateľstva. Časť kurdských lídrov však už prehodnocuje svoje postoje a v posledných dvoch rokoch sa čoraz viac Kurdov snaží dohodnúť s Moskvou i Teheránom, pričom sa vzďaľujú od Washingtonu.